Posledné dni si každý večer otvorím toto okno a niečo pripíšem. Ďalší deň to zmažem a napíšem niečo nové. Moje myšlienky a pocity sa momentálne tak menia, že na otázku ako sa mám už radšej ani neodpovedám. V jednom okne prehliadača otvorená stránka s letenkami do celého sveta, v ďalšom vlaky do Ženevy. Vo worde rozpísaný motivačný list do CERN - u a vedľa na posteli položená knižka francúzskej konverzácie. Nie som si celkom istá tým, čo toto všetko znamená, no po tom, ako sa za posledné dva mesiace zmenilo v mojom živote úplne všetko, mám pocit, že ak urýchlene niečo neurobím a v najlepšom prípade niekde neodídem, výsledok môjho pobytu v Prahe bude úplne opačný, ako bol pôvodný zamýšľaný cieľ. 

Všetko sa to začalo spackaným semifinále MISS Slovensko o ktorom som vrámci zachovania akej takej serióznosti radšej ani nič nenapísala. Lebo to že som na jednu z najdôležitejších udalostí v mojom živote, kvôli ktorej som bola týždeň tak mimo, že si niektoré dni poriadne ani nepamätám,  meškala hodinu a 40 minút je obdivuhodný skutok a všetci by si pomysleli že som absolútny blázon. Ale žiaľ to sa skutočne stalo. Problém ale nebol v tom, že by som neodkázala prísť načas, ale v tom, že som si pozvánku na semifinále nechala v Prahe a pamätala som si, že kasting začína rovnako ako ten regionálny. Ale holt, nezačínal. Vyrazili ma medzi prvými a niekedy keď porota práve v Hiltone vyberala finálovú 12 - stku dievčat ja s Adamom sme už sedeli v Centrali na lavičke a tlačili do seba McFlurry s KitKat čokoládkami a karamelovou polevou. Na chvíľku som bola aspoň na prvý pohľad šťastná. Ono tie sladké blbosti nesklamú. A hlavne najlepší kamaráti. Tí nesklamú nikdy. V nasledujúcich minútach som sa ešte rozplakala pri stojane s gumovými medvedíkmi v Bille, pretože nemali JOJO Princezné a ja som v tom momente nechcela nič iné na svete, len gumovú korunku. Plakala som ešte niekoľkokrát kým som pochopila, že kvôli nejakej súťaži sa svet nezrúti. Aj keď som vedela, že nájsť motiváciu na čokoľvek bude v nasledujúcom období oveľa ťažšie ako kedykoľvek predtým.  

A mala som pravdu. Aj keď ten svet sa v najbližších dňoch skoro zrútil. Toľko sladkého, koľko som dokázala do seba natlačiť v najbližšom týždni, to svet ešte nevidel a vynahradila som si na 100% posledné 4 mesiace bez sladkého a Vianoce bez jediného koláča. Kolegovia mi do práce nosili sladkosti, čokoládky, koláče, ťahali ma po cukrárňach a ja som si to užívala a tie čokoládky chvíľkovo fakt pomáhali. Doma som ale po večeroch plakala, aj kvôli jedlu, aj kvôli tomu, že nedokážem nájsť motiváciu na cvičenie a zablokovala, odlajkla a odfollowla som všetky stránky, ktoré mali s misskou niečo spoločné. Nie preto, že by som sa hnevala alebo niečo podobné, skôr preto, aby som nevidela žiadne novinky a nebola kvôli tomu viac smutná.
O pár dní, keď mi všetko došlo a kríza vyvrcholila, moje kroky putovali do kaderníctva Frank Provost, kde boli ochotní ma zobrať 15 minút po zavolaní a nedali mi príležitosť na rozmyslenie si zásadného kroku a to odstrihnutia pol metra mojich milovaných vlasov. Zmenu som plánovala väčšiu a to buď kompletné odfarbenie na svetlo, prípadne biele ombre. Ale vzhľadom na fakt, že bolo tesne pred záverečnou a sťahovať čiernu trvá celú večnosť, farebná zmena ma ešte len čaká.
Krízový mesiac pokračoval veľkou krízou vo vzťahu a následným rozchodom a všetkými tými vecami, ktoré musia dvaja ľudia, ktorí spolu bývajú, po konci vzťahu vyriešiť. A bývať spolu ešte dva mesiace potom, nie je situácia vhodná pre krehké povahy. Niekedy tu mi došla veľmi dôležitá vec a to fakt, že ma v Prahe už vôbec nič nedrží a keby v tej chvíli prišla ponuka odísť hoci aj na druhý koniec sveta, do rána by som vedela byť zbalená. Koniec koncov som mala pocit, že by táto zmena neprospela len mne. Niekoľko dní som sa každé ráno budila s tým, že keby som v tom momente zmizla, vôbec nikto by si to nevšimol. Nikdy som nemala chuť odísť viac ako práve vtedy. A napríklad na odchod do Francúzska na rok stačilo oveľa menej. Indonézia podobne. Ako som už neraz spomínala - kríza je produktívny stav, len treba odstrániť tú horkú príchuť. 
Vraj sa u žien pocit všeobecnej podráždenosti spúšťa zistením, že ich nikto neoceňuje, nemiluje, neobdivuje a teda svet na ne kašle. A presne toto bolo ono. Odišla som zo Slovenska, od svojich kamarátov a rodiny, do mesta kde som nemala absolútne nikoho a práve po rozchode mi tento stav začal naplno dochádzať. Stále som uvažovala nad tým, či práve sťahovanie do Prahy nebola tá najväčšia chyba, akú som v poslednej dobe urobila. Či by som nebola šťastnejšia, keby som ostala v Bratislave. Mala by som svojich skvelých kamarátov, rodinu a môj závideniahodný tip - top nalinkovaný život ako dovtedy. Namiesto toho som bola v Prahe, úplne sama, smutná a bez absolútnej chuti čokoľvek robiť. To že som nedokázala ísť cvičiť ma ale štvalo zo všetkého najviac. Stálo ma to veľa síl a niekoľko ťažkých a dlhých dní, kedy som samu seba prehovárala, že sa na to nesmiem vykašlať a zahodiť tie ťažké 4 mesiace, počas ktorých som dokázala schudnúť hmotnosť malého človeka. A nakoniec som to dokázala a bola som na seba naozaj hrdá. Konečne som motivovala samu seba a mala som na tréningoch pocit, že mi to aj akosi začalo ísť a hlavne, že ma to znova baví a napĺňa. A že som po cvičení skutočne šťastná. Ale moja radosť netrvala dlho a prišla  ďalšia  kríza v podobe vykĺbeného ramena a nekompromisné ,,tri nedele bez cvičenia" od chirurga na pohotovosti ma rozplakalo už na stole v jeho ambulancii. Nasledujúce dni som stále plakala a to nie len kvôli tomu, že nemôžem cvičiť a že to je zase v háji, ale hlavne kvôli tomu že to neskutočne bolelo. V noci som nedokázala spať a budila som sa každých 15 minút na bolesť, akú som dlho nezažila. Nepomáhali žiadne lieky proti bolesti, v žiadnej polohe som nedokázala zaspať. Po dvoch týždňoch som dokázala rukou aspoň čiastočne hýbať a dnes už chodím aj na crossfit ale cvičím zatiaľ s obmedzením. Pomaly  som z toho najhoršieho vonka nie len čo sa ramena týka ale hlavne po psychickej stránke. Zase som šťastná. Zase sa všetko začína pomaličky vracať do starých koľají.
Veľmi ma nakoplo aj to, že môj blog sa druhý rok po sebe ocitol v súťaži BLOGER ROKA. Uvedomila som si, že toto bolo vždy také moje miesto, ktoré som tak milovala. Môj malý svet, kde som si vždy mohla písať čo som chcela. Úplne som na to v poslednej dobe zabudla. A popritom mám úžasných čitateľov, ktorí ma vždy dokážu povzbudiť a dodať obrovskú chuť do života. Som Vám tak strašne vďačná a mám obrovskú radosť. Z toho, že moje články stále čítate, aj keď som dva mesiace nenapísala vôbec nič. Že toto miesto denne navštívi toľko ľudí a stále sa vracajú. Že mi ľudia píšu krásne maily a nech mám akokoľvek zlý deň, povzbudivý mail od cudzieho človeka je niečo, čo mi dokáže vždy do očí vtlačiť slzy radosti.

ĎAKUJEM.

A s úsmevom do nového týždňa :)    

           

VAŠA                       

Dlho som nič nepísala. Vianoce nič, Silvester nič, Nový rok nič. Žiadne prianie. Žiadne nadšené fotky stromčekov, darčekov, ohňostrojov. Dalo by sa povedať, že niečo takéto sa u mňa stalo zvykom. Po minuloročnom depresívnom Vianočnom období som bola presvedčená o tom, že horšie sviatky už neprežijem. Že v mojom živote už nemôže nastať horšia a smutnejšia situácia, ako nastala minulý rok. Nuž a ako sa hovorí... nehovor hop kým....kým si neuvedomíš, že ešte máš jeden veľký sen, ktorý je možné nesplniť si a prísť na to práve na Vianoce. Nechcela som nikoho zaťažovať s mojim trápením a preto som si nechala všetko až na dnes, na deň, kedy som sa so všetkým aspoň trocha vyrovnala. Ako inak - po svojom.
Aký ale bol rok 2014 do ,,toho dňa"? Na začiatku veľmi ťažký, nechcela som ho, nechcela som aby prišiel, nechcela som aby skončil rok 2013, chcela som, aby 2014 čo najrýchlejšie skončil. Vedela som, že tento rok nič prevratné neprinesie. Zmierila som sa s tým, že proste príde a nič s tým neurobím a rozhodla som sa, že to bude rok, kedy sa pripravím na 2015, v ktorom sa všetky moje sny splnia :) Alebo aspoň jeden. Najväčší zo všetkých.
2014 bol aj napriek smutnému začiatku krásny, plný veľkej skutočnej lásky, kladenia si vysokých cieľov a ich dosahovania. Bol o prekonávaní samej seba, o spoznávaní nových skvelých ľudí a o učení sa nových vecí. Od kvantovej fyziky vo francúzštine až po zhyby na hrazde. Bol o uvedomovaní si toho, že keď človek naozaj chce a naozaj po niečom túži, dosiahne to a nič ho nezastaví.
Môj plán na rok 2014 bol jednoduchý. A úplne iný, ako plány na všetky roky dovtedy. Vždy som chcela niečo dokázať, chcela som byť viditeľná, chcela som, aby ma ľudia poznali, chcela som zanechať po sebe stopu. V 2014 som chcela byť neviditeľná šedá myška, ktorú nezaujíma nič iné, len jeden cieľ. Cieľ, za ktorým si tvrdo ide. Maká na sebe po každej stránke a zdokonaľuje sa nie len fyzicky ale aj psychicky. Prvá polovica roka, kedy som sa nachádzala ešte vo Francúzsku, patrila môjmu osobnostnému rozvoju. Všetok svoj čas som venovala čítaniu kníh, učeniu sa francúzštiny a angličtiny. Druhá polovica bola o mojej fyzickej premene, cvičení a formovaní postavy. Pred očami som mala len jednu vec. Na blogu som o mojej ceste písala v článkoch Raz budem krásna. V skutočnosti som však chcela byť najkrajšia. S ďalšími veľkými snami o tom, ako pomáhať iným a ako urobiť svet krajším.
 Stálo ma to veľa síl, litre potu, nekonečné hodiny odriekania si toho, čo som mala tak rada, nočné budenie sa na bolesti celého tela, ťažké ranné vstávanie, počítanie každého gramu, ktorý som zjedla, extrémne zmeny nálad a nechuť sa vôbec s niekým rozprávať. Často - krát som bola podráždená, na nič a nikoho som nemala náladu, po cvičení mi bývalo zle, nevedela som spávať. Ale jedna myšlienka ma stále hnala vpred.
Rok 2014 ubehol strašne rýchlo a ako som si na jeho začiatku priala, veľmi rýchlo skončil. A ako som sa mohla už po niekoľkých životných situáciach naučiť, nikdy by som sa nemala na niečo tešiť až príliš. Nikdy by som sa nemala zameriavať len na jeden konkrétny cieľ a zabúdať na všetko ostatné. Lebo čo potom, keď sa to nesplní, čo keď nedosiahnem to, po čom tak túžim? Nepripúšťala som si možnosť, že by som to vzdala, že by som zlyhala. Že by ma dokázalo niečo zastaviť. Neuvedomila som si, že môže nastať chvíľa, kedy sa medzi mňa a môj cieľ postaví prekážka, ktorej zdolanie ale nebude závisieť odo mňa, od môjho odhodlania, pevnej vôle, od mojej schopnosti ísť si za svojim. Po minuloročných depresívnych sviatkoch, kedy som si po 2 týždňoch vyplakala snáď všetky slzy, som prišla na jednu vec. Nikdy nedajte jednému človeku všetko, celý svoj život, celé srdce. Lebo ak odíde, neostane Vám vôbec nič. Zosype sa Vám celý život. A možno keby som vtedy pochopila, že toto neplatí len o ľuďoch, ale aj o veciach, prianiach, snoch, nemusela som sa psychicky zosypať aj tento rok :)
Niekedy v polovici decembra som si začala uvedomovať, ako blízko som ku tomu, aby som sa aspoň dotkla svojho sna. Bola som šťastná! Tak veľmi som bola šťastná. Vedela som, že ten posledný mesiac zamakám ako nikdy predtým a nič ma nezastaví. Že to dokážem ! Ale..

Osudným sa mi stal môj posledný predvianočný crossfit v roku, skákanie na box a drepy na jednej nohe. Začala ma trocha pobolievať noha ale nepripisovala som tomu veľký význam. Zaťažovala som ju ďalej, cvičila som ďalej, ďalej som nosila vysoké podpätky a skončila som s potrhanými väzmi v členku, s ortézou, barlami, zákazom chodenia a depresiou ako svet. Prvé dva dni som len plakala a plakala. Začala si uvedomovať, čo sa vôbec stalo a hlavne KEDY sa to stalo a čo to pre mňa znamená. Že je všetko stratené, že celé mesiace makania sú v háji. Že ďalší článok na blogu nazvem: ,,Ako malý úraz, zničil veľký sen." Že obrázok, ktorý ma celé mesiace hnal vpred zrazu zmizol. Zavrela som oči a už som ho nevidela. Celé mesiace tam bol a zrazu nie. Otvorila som oči a zase som len plakala. Po pár dňoch sa mohlo zdať, že som už v pohode, že som sa s tým vyrovnala. Ale nie. Vnútorne som plakala stále. Ešte aj dnes sa v noci budím a je mi smutno. Ťažko sa o tom píše ale pre mňa to bolo ako keby niekto niekde na mojom tele stlačil tlačítko OFF. OFF ako vypni. OFF ako vypni všetko. Definitívne. Vzdaj sa toho, čo si chcela toľké roky a nájdi si nový sen. Dokonči si školu, zavri sa niekde do fyzikálneho labáku a buď neviditeľná, presne tak ako posledné mesiace. Zrazu sa mi všetko zasypalo a nemala som jediný dôvod na to, aby som v tom pokračovala. Cvičiť som nemohla a Vianoce so sebou priniesli ideálne podmienky na porušenie všetkých stravovacích návykov, aké som dovtedy mala.
Najväčšiu chybu akú som robila bolo to, že som mala len jeden cieľ. Nemala som cieľ zlepšiť sa a byť lepšia. So žiadnym deadlinom. Chcela som byť najlepšia. S deadlinom na konci januára. A preto vrátiť sa v čase o niekoľko týždnov dozadu neprichádzalo do úvahy. (Tu je odpoveď pre tých, ktorí mi povedali, ,,že sa predsa nič nedeje, vyliečim sa a pokračujem. O mesiac, dva, je to fuk...").
Stále som nad tým rozmýšľala, celé dni a noci. Ležala som v posteli s ortézou na nohe a premýšľala nad tým, prečo sa mi to stalo. Rozmýšľala som nad tým, či toto bol práve ten signál, aby som sa na to vykašlala. Trvalo mi asi dva týždne, kým som si uvedomila, že toto bol možno ten moment, kedy som si mala uvedomiť, že ma to nezastaví. Že za sny treba bojovať. Aj keď to bolí a prináša obete. Nič nám predsa nespadne len tak do náruče. Rozhodla som sa bojovať ďalej a v momente, keď mi doktorka dovolila cvičiť, som sa zase postavila na pás a odbehla si niekoľko kilometrov. Aj keď to bolelo. Začala som jesť znova zdravo, aj keď mi to po Vianočných depresívnych koláčoch, mandarinkách a rezňoch nechutilo. Aj keď ma úraz a Vianoce vrátili niekde na začiatok decembra, nevzdala som to. Aj keď som od toho bolo ten najmenší krôčik, aký si dokážete predstaviť. Niekto si teraz povie, že som blázon. Iní prestali čítať niekde v polovici. Ale ja stále verím, že si raz poviem, že to stálo zato.

Toto je môj príbeh o veľkom sne. O najväčšom zo všetkých. Možno bude pokračovať a možno skončil niekedy na konci roku 2014. Nech to už dopadne akokoľvek, som na seba hrdá. Na to, že som sa nevzdala, aj napriek bremenám, ktoré mi život hádzal pod nohy. Že som prekonala samu seba po každej stránke. A to je to, čo mi dal rok 2014. Uvedomenie si toho, že MOŽNO CESTA JE TEN CIEĽ.

Skončil sa november a máme tu posledný mesiac roka. Mesiac najkrajších sviatkov v roku. Kým sa ale začnem vytešovať z Vianoc a všetko plánovať, zhrniem ešte mesiac uplynulý. Čo všetko sa do dnes udialo? Myslela som si, že to bol dosť nudný mesiac, vzhľadom na fakt, že som nemala veľmi čas na nejaké veľké akcie, ale zase až také tragické to nebolo. Toto je len zhrnutie mojich bežných dennodenných postrehov a zážitkov. Ale veď to poznáte :)

1. Absolvovala som (zatiaľ do dnes) mesiac sacharidových vĺn. Na počudovanie mi najväčší problém robili dni so zvýšením príjmom sacharidov. A hlavne ten s najväčším (viď bod 2.)

2. Môj prvý cheating day alebo Pozvracaj sa v obľúbenej čínskej reštaurácii. Tri dni som ležala v kŕčoch na posteli a nemohla sa pohnúť. Sľúbila som, že už nikdy nezjem nič nezdravé. Ani kocku čokolády (už som to porušila).

3. Odpojila som spolubývajúcim internet, pretože ma štvalo ich dennodenné netolerantné pozeranie seriálov nahlas a ich ignorovanie mojich prosieb o ticho. Teraz sa na mňa hnevajú a máme napätú atmosféru. Musím sa odsťahovať skôr než mi do šampónu nalejú sekundové lepidlo alebo dajú do čaju preháňadlo (a dúfam, že toto nebudú brať ako návod). Nevie niekto o nejakom bývaní v BA? Som milá, vždy veselá a nekonfliktná (no to by vedeli niektorí ľudia rozprávať, ale väčšinou to platí :)). Veľa rozprávam ale dá sa to vydržať, môžete ma zatvoriť do kúpelne.

4. Vytriedila som šatník a takmer nič mi neostalo. V izbe mám obrovskú kopu oblečenia a neviem čo s ňou. Asi ma čakajú veľké nákupy.

5. Niekoľko dní po sebe som meškala do školy, pretože som nedokázala uvariť ryžu a vždy to trvalo dlhšie ako som predpokladala. Meškala som aj kvôli tomu, že vonka pršalo a môj dáždnik (ktorý mení farby ale po prvom zmoknutí zhrdzavel) sa proste nechcel otvoriť. Momentálne mu robí ohromný problém zmena polohy z nerozloženého na rozložený a opačne(do autobusu nastupujem s rozloženým dáždnikom a po daždi chodím so zloženým :)). Ale to boli tie lepšie prípady, potom boli dni, kedy som do školy neprišla vôbec, pretože som išla radšej cvičiť. 

6. Na crossfite som si vykĺbila rameno. O dva dni som tam bola nastúpená zase.

7. V škole sa mi prváci zdravia "dobrý deň" a vždy ma to privedie do rozpakov. Nikdy neviem, či si robia srandu, alebo to myslia vážne ale vzhľadom na fakt, že sa mi to stáva pravidelne, asi to myslia fakt.

8. Dozvedela som sa, že môj blog čítajú ľudia, ktorí sa k nemu nikdy dostať nemali. Strácam na serióznosti a musím príspevky cenzurovať.

9. Pán z SBS v Bille mi povedal, že ešte nevidel aby sa niekto tak dlho hrabal medzi banánmi a nakoniec si zobral len jeden. Nuž, keď vieš že ďalší budeš mať až o týždeň, dobre si premyslíš, ktorý si vezmeš.

10. Stále mi robí obrovský problém rozlišovania pravej a ľavej a tiež chápanie jednoduchých vecí (pre mňa treba vždy všetko vysvetliť dvakrát a niektorí ľudia si na to tak zvykli, že to robia automaticky, aj keď všetkému chápem na prvý krát).

11. Pred pár dňami som stretla inštruktora z autoškoly a on sa mi prihovoril. Keď som sa ho začudovane opýtala, či si ma pamätá povedal, že som jediný človek, ktorý mu za 25 ročnú prax rozbil auto a že na to sa ťažko zabúda. Ale keď mne nikdy nikto nechcel dať auto ani na parkovisku, tak ako som sa to mohla naučiť (a teraz mi už dupľom auto nikto nikdy nedá).

12. Za celý november (áno celých 30 dní) som nenapísala ani čiarku do diplomovky. Nebolo by to nič znepokojujúce, keby som mala napísaných aspoň 30 strán, ale mám 5 a to už znepokojujúce je. 

13. V troch rôznych obchodoch som prehľadala všetky ochutené jogurty, aby som našla ten, ktorý má max. 8 g sacharidov na 100 g, aby mi sedeli hodnoty. V Tescu som strávila pri chladiacom boxe viac ako polhodinu. Ale našla ! Jogobella light :)

14. Urobila som svoje prvé video (žiaden vlog, nič také ani nechystám, aj keď som zistila, že môj hlas znel vo videu celkom sympaticky :)), reklamný spot pre našu imaginárnu firmu Isomed s.r.o vrámci marketingu podnikateľského plánu na milovaný (najzbytočnejší predmet sveta) Podnikateľský manažment (to doteraz neviem, ako sa  toto ocitlo v našom rozvrhu). V programe Sony Vegas som sa naučila pracovať (na veľmi základnej úrovni :D) za jednu noc, ale boli chvíľky, kedy som mala chuť vyhodiť notebook z okna.
15. Definitívne sa mi páčia potetovaní chlapi! Udivuje ma, že som na túto základnú vedomosť o mojej osobnosti prišla až po toľkých rokoch.
16. Vždy keď si myslím že ma už nikto nedokáže v nijakom ohľade prekvapiť a že dokážem reagovať fakt na všetko, nájde sa niekto, kto ma dokonale vyvedie z miery. V poslednej dobe sa mi to stáva často - krát a nevie, čo sa to so mnou deje.
17. Po dvoch mesiacoch členstva v REDROYAL CROSSFIT BRATISLAVA som si našla 2 obľúbených trénerov (len škoda, že si obidvaja o mne myslia, že som prvotriedna brzda, viď bod 10) a naozaj skvelé kamarátky (áno dobre čítate - dievčatá. Možno to nebude so všetkými ženami sveta také zúfalé a beznádejné a nájdem aj také, ktoré mi budú vyhovovať :))
18. InéKafe má nový album a Matkin novú knihu. Čo po tom, že ma čaká prvá skúška. Prednosť dostala Hviezda jasná. Dopíšem a idem čítať! (no ideálny piatok večer). Ale ak by mal niekto iný nápad na večer, nebránim sa (dnes ničomu, ani alkoholu, dokonca by som povedala, že potrebujem zresetovať):)
19. Do konca predposledného semestra môjho štúdia ostáva posledný týždeň. Kiež by som mohla povedať, že sa niečo zmenilo v postavení fyziky v mojom živote. Nie nezmenilo, stále je všetko ostatné dôležitejšie.
20. V poslednej dobe kritizujem a neznášam tučné ženy ešte viac ako kedysi. A najviac tie, ktoré nič iné nerobia, len sa sťažujú na to, aké sú tučné ale nič preto nerobia a len otravujú okolie svojimi rečami a svojim vzhľadom.

Dúfam, že ste si november užili a že december bude ešte lepší. Môj sa nezačal veľmi šťastne, ale ako to už u mňa chodí, aj tak sa proste budem usmievať. Lebo úsmev je skrátka fajn :)

Každý má zlé dni. Aj ja. Nemávam ich často, len pár krát do roka. Ale vtedy to naozaj stojí zato. Nič ma nebaví, som smutná, do ničoho sa mi nechce, som nepríjemná na ľudí v mojom okolí, nikoho nemám rada, všetko ma štve. Nechce sa mi ani len postaviť z postele a ísť medzi ľudí, z ktorých ma určite hneď prvý, ktorého stretnem, vytočí. V tých hysterickejších častiach zlých dní kričím, zúrim, nadávam a trieskam vecami. Posledné dni presne toto všetko prežívam. Viem, že sa so mnou nedá vydržať a neviem, kedy to skončí. Potrebovala by som sa niekde na pár dni zatvoriť a neotravovať svet svojou zlou náladou. Potrebovala by som na chvíľku zastať a úplne sa reštartovať. Cítim sa vyčerpane, slabo a úplne bez energie. Ja vlastne ani nemám mať z čoho energiu a preto ma to ani nemôže prekvapovať. Myslela som si, že včera som prežila najväčšiu krízu posledných mesiacov, ale nie. Tú najväčšiu som prežila až dnes. Keď som sa chcela na všetko vykašlať, vzdať sa všetkých svojich snov a nikdy nedosiahnuť nič výnimočné! S pomyslením na to, že som nemožná, neschopná a nemám na to, som sa zosypala na dámskych záchodoch nášho nového (čudného) obrovského nákupného centra. Ani neviem, koľko času som tam vlastne strávila, no mám pocit, že asi pol dňa. Toľko mi trvalo (alebo skôr Richardovi) presvedčiť ma, že ešte neprišiel ten čas vzdať sa a na všetko sa vykašlať. Že nebudem za slabocha. Dnes určite nie! Vyhrabala som sa odtiaľ, utrela si slzy a odišla bez toho aby som si v prvom obchode kúpila najväčšiu čokoládu sveta, po ktorej som nikdy netúžila viac. 

Všetko to pramení v tom, že som sa posledné týždne vôbec nezastavila, stále som niekde lietala, každý deň cvičila. Ráno som odišla a vrátila sa až neskoro večer, išla spať a zase všetko odznova. Vôbec som nebola nikde inde ako v škole, na SAV - ke, na crossfite alebo vo fitku. S nikým som sa nevidela, nikde sa nebola odreagovať. A v tomto nonstop režime fungujem už v podstate od začiatku októbra. Posledné dva týždne som k tomu navyše pridala stravovanie formou sacharidových vĺn a to ma odrovnalo úplne. Posledné dva dni s takmer nulovým príjmom sacharidov mi dali zabrať a všetko to maximálne vyvrcholilo. Plačom na záchode a niekoľko - hodinovou neutíchajúcou chuťou na hocičo sladké. Alebo skôr na hocičo dobré. Takú chuť ako včera a dnes na hocijaké zakázané jedlo som nemala ešte asi nikdy. Najhoršie je vydržať vtedy, keď sa všetci ľudia okolo mňa neustále napchávajú a len prevracajú oči, keď si nechcem dať tiež. Keby oni vedeli, koľko je za tým hrdým NIE, NEDÁM SI sebazaprenia a utrpenia :)

Dá sa to zvládnuť, všetko sa dá zvládnuť. Dá sa fungovať ako stroj. Mesiac. Dva. Ale nie navždy. Treba občas vypnúť, ísť von, zabaviť sa, dať si kávu so zmrzlinou, čokoládku a 2 dcl vína.  Usmiať sa, užiť si to a ísť znova naplno. A keď telu oddych nedoprajete zoberie si ho samo. Zoberie Vám dobrú náladu, úsmev a chuť pokračovať v plnení svojich snov. Tým nechcem povedať žeby som svoj režim nejako porušila. To vôbec nie, môj voľný deň ma čaká až o 12 dní a ja to vydržím. Len som sa chcela podeliť o moje pocity a o to, že do tých nových červených šiat (o dve konfekčné veľkosti menších som som mala v októbri), som sa nenatrepala len preto, lebo som zadržala dych.. :)

Sú dni kedy sa len usmievam, usmievam a usmievam. Ako napríklad dnes. Aj keď musím uznať, že po 4 hodinách biomedicínskych urýchľovačov a pár stresujúcich úmorných chvíľkach počítania príkladov na tabuľu mi na chvíľku úsmev z tváre zmizol, ale po večernom tréningu bol zase späť. Ani neviem, prečo som dnes taká šťastná. Niekedy mi deň dokážu zlepšiť úplne maličkosti. A potom sa usmievam všade, kade chodím :)

Napríklad keď:

- ma ráno budí sms - ka od Richarda s prianím pekného dňa

- sa nemôžem postaviť z postele, lebo ma všetko bolí z cvičenie z dňa predtým

- svieti slniečko

- si dám na raňajky detskú výživu s vločkami (aj keď viem, že by som to mala maximálne obmedziť)

- mi teta na obede pri pokladni povie, že ma dlho nevidela a je rada, že som späť

- mi ujo kuchár dá len jeden kopček ryže, bez toho aby to ofrflal a skomentoval, však čo nezjem môžem vyhodiť

- sa zobudím veľmi skoro a stíham ísť pred školou do fitka

- cvičenie/ prednáška v škole skončí skôr

-  mi spolužiak povie, že vyzerám veselo (nebolo by na tom nič zvláštne, keby mi posledné tri týždne každý deň nehovoril, ako vyzerám nanič)

-  všetci obdivujú môj dáždnik, ktorý mení farby (čo tam po tom, že po prvom daždi zhrdzavel :D)

-  revízor v autobuse skontroluje všetkých okrem mňa (niekedy sa cítim neviditeľne, ale až tak?)

-  sa ráno postavím na váhu a mám o pol kila menej

-  sa na mňa len tak usmievajú cudzí ľudia

-  mi neznámy človek napíše, že prečítal všetky články z kategórie ,,Kedy konečne dostanem rozum" a zabavil sa pri tom :)

- vôbec nemám chuť na čokoládu

- telefón mi po nastavení budíka napíše, že môžem spať 10 hodín

- sa mi prihovorí cudzí človek

- ma pri nosení ihličiek po 15 minútach nebolia nohy

- sa s Richardom rozprávame o našom budúcom živote v milovanej Ženeve

- vyjdú nové titulky k novému dielu Kosti

- mám v diári odfajkané (splnené :)) všetky denné ,,povinnosti"

- mi niekto napíše milý komentár k článku :)
- a hlavne, keď sú všetci v mojom okolí šťastní :)

Nabudúce (keď ma niekto naštve) o tom, čo ma dokáže v bežný deň vytočiť :)

Ani som si to nestihla uvedomiť a prešli dva týždne od posledného príspevku na blogu. Mám pocit, že čas sa nejako zrýchlil a len sa zobudím a zase je večer a idem spať. Mám toho v poslednej dobe veľa, robím viac vecí súčasne a ako to bežne chodí, keď sa snažíte robiť naplno viac vecí, niekde to zákonite zlyhať musí. A u mňa to zlyhalo práve tu na blogu. Čo by som osobne mohla brať ako celkom dobrý úspech, lebo inokedy to na plnej čiare zlyhávalo práve na škole. No tento - krát som sa na školu nevykašlala úplne a začala som pracovať na diplomovke ! Už celkom aj viem, o čom to bude (to sa mám zase čím chváliť :D). Ale ja sa polepším aj čo sa blogu týka a okrem bežných článkov, ktoré som písala doteraz, začnem písať aj o niečom novom. 

V poslednej dobe som často - krát písala tu a aj na Facebook - u príbehy z mojej obľúbenej epizódy ,,Kedy konečne dostanem rozum". Musím povedať, že moje zážitky ste si podľa čitateľnosti ale aj komentárov, celkom obľúbili. Rozhodla som sa, že Vám budem písať príhody, postrehy a rady aj z novej epizódy "Raz budem krásna.". Toto bude o niečom úplne inom ako prvá epizóda. Žiadne šialené príhody (aj keď, pri mne človek nikdy nevie), žiadne alkoholické párty - tie sú úplne zakázané. Len drina, prísny režim, litre potu a verím, že na konci pocit víťazstva. Budem Vám písať o mojej premene, cvičení, zdravom jedle a o plnení môjho veľkého sna. Táto epizóda je skôr pre slečny, ktoré sa tiež snažia so sebou niečo urobiť, alebo by chceli, no nevedia ako, neveria si. A tiež pre tie, ktoré "nikdy neschudnú lebo..." lebo proste neveria, že to dokážu a že sa to dá. Ale keď to dokázali toľkí pred nami, prečo by sme to my nedokázali? A toto by som si mala nalepiť nad posteľ !

Čo je dôležité napísať je to, že vôbec NIE SOM odborník na cvičenie ani zdravú výživu, toto sú len moje skúsenosti a moje rady. Moja cesta za veľkým snom. :) 

Dlho som rozmýšľala, či sa chcem deliť o svoje skúsenosti a ísť v podstate s ,,kožou na trh", ale jedna vec ma presvedčila. Ak zlyhám, každý to bude vedieť. A to je ďalšia celkom veľká motivácia :)

 Dnes Vám na úvod napíšem len také všeobecné veci a od nasledujúceho článku z tejto epizódy to bude už konkrétnejšie. Napíšem Vám konkrétne cviky a tiež konkrétne jedálníčky a recepty (no neviem či niečo z toho čo si pripravujem môžem nazvať takto vznešene, ale dajme tomu :) ). Verím tomu, že moje skúsenosti budú dobrými radami pre niekoho, kto chce zmeniť seba a svoj životný štýl. 

Ako som spomínala v poslednom článku, začala som chodiť na crossfit a už po tak krátkej dobe môžem povedať, že je to to najlepšie čo som pre seba urobiť mohla. Po nejakých 10 tréningoch, ktoré som zatiaľ absolvovala sa cítim oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým. Všetko oblečenie mi je veľké a už vlastne ani nemám čo nosiť. (Nechcel by niekto kúpiť celú skriňu oblečenia? :D )

Síce ma stále všetko bolí a výťahom chodím aj zo suterénu na prízemie, musím povedať že to stojí zato. Každý deň sa radšej a radšej pozerám do zrkadla. Veľmi rýchlo som sa naučila, že v tomto svete neexistujú slovné spojenia ako "ja nevládzem", "dnes už nie" alebo "toto robiť nebudem". Keď porovnám tieto tréningy s mojim doterajším cvičením, mám pocit, že som nikdy nič dokopy v tom fitku nerobila. Keď odchádzam z crossfitu, ťahám nohy za sebou, nedokážem udržať telefón pri uchu a po príchode na izbu padnem mŕtva do postele. Ráno sa nevládzem postaviť, ale po hlbokom nádychu idem cvičiť znova. A presne také niečo som potrebovala. Sama by som sa nikdy nedonútila robiť 40 minút bez prestávky na striedačku drepy, brušáky, výpady, kliky, výstupy na box a medzitým behať. Ale tam musím, lebo v momente keď zastanem je pri mne tréner a to, že slovo "nevládzem" on nepozná, som už hovorila. Pri každej sérií mám tak v polovici pocit, že ak urobím ešte jedno opakovanie, na mieste odpadnem a už ma odvezie len čierny voz a na mojom hrobe bude visieť tabuľa ,,Chcela byť krásna". Ale myslím, že práve toto je cesta, ako byť krásna :) Najväčšou motiváciou pre mňa je pohľad na ženy, ktoré na crossfit chodia dlhšie. To sú postavičky hodné závistlivého pohľadu, bez gramu tuku. A vždy keď nevládzem bežať a nevládzem sa po zbabranom kliku odlepiť zo zeme si spomeniem na to, aká budem, ak to nevzdám. A hlavne, aká budem, ak sa okamžite nepostavím a nebudem pokračovať. Je to ťažké a asi to nikdy ani ľahšie nebude, lebo vždy keď niečo dokážem a zvládnem celú sériu, dostanem vyššiu váhu. Ako na jednom tréningu povedal tréner: ,,Bolí to, bude to bolieť, ale o tom to je. Bolieť to má a vždy to bolieť bude. Ale bude to stáť zato." A keď vidím, čo to so mnou urobilo po dvoch týždňoch, musím uznať, že asi má pravdu. Ale aby som nezavádzala, nie všetko je len crossfitom. Okrem týchto tréningov chodievam aj do fitka. Snažím sa čo najčastejšie zaraďovať do ranných rituálov aj návštevu fitka a hodinové kardio, ale nie každý deň to stihnem. Žiaľ, stále musím chodiť aj do školy.. :D Že ako to stíham? Jednoducho, idem skôr spať a ráno skôr vstanem (skôr neznamená o 10- tej, vtedy som už z fitka naspäť). Že to so školou/ prácou nestíhate, lebo....? Výhovorka. Ako všetko ostatné, prečo by ste nemohli začať a niečo pre seba urobiť. Tiež by som to nestíhala, keby som spala 12 hodín denne a každý de si pozrela 8 dielov Simpsonovcov. Ale máte pravdu, je jednoduchšie celé dni sedieť v izbe, ľutovať sa a napchávať sa čokoládou, keksíkmi, cukríkmi, koláčikmi a sťažovať sa, že na to nemáte čas. Však presne to som dlho robila aj ja. S pomyslením na to, že to nikdy nezvládnem a nikdy si žiaden veľký sen nesplním, Jasné, že by som si dala tiež. Veď milujem sladké. Ale nedám si. Už nie. Pretože raz chcem byť krásna :)