Medzi riadkami

13:11

Takto pred rokom som prežívala zvláštne obdobie plné hlbokých myšlienok a nekonečného rozmýšľania. Prečítala som plno kníh od literárnych velikánov, ktoré som na strednej vrámci povinného čítania odmietala čítať, no ktovie, či by ma boli tak vnútorne obohatili aj vtedy. Napísala som úvodných 20 strán z knihy, ktorú som sa rozhodla napísať už dávno, ale len pred rokom som urobila ten prvý krok. Asi nikoho neprekvapí keď napíšem, že odvtedy sa moja kniha veľmi nerozrástla. Ani nie preto, že by som na písanie nemala čas, v skutočnosti ani pravý dôvod neviem. Stále mám pocit, že svetu chcem niečo povedať, že chcem zanechať stopu. A toto sa mi zdal ako fajn spôsob a po napísaní diplomovky budem určite pokračovať v mojom poslaní... :)
Rada na toto obdobie spomínam lebo bolo tak nabité emóciami ako zatiaľ žiadne iné z mojich významných období. A významné teda bolo, jedno z najvýznamnejších. Naučila som sa plno vecí a ako som už neraz spomínala- rok vo Francúzsku ma veľmi zmenil. Naučila som sa bojovať sama so sebou, spoznala som samu seba, moje silné a slabé stránky. A aj keď som si vždy myslela, že silnú stránku ani nemám, práve minulý rok som prišla na to, že až tak zúfalo na tom nie som. Zistila som, ktorí ľudia sú moji skutoční priatelia a ktorí sa na nich vždy len hrali. Že mi vôbec nechýbalo až tak veľa ľudí ako som predpokladala. Že keď sa dnes (o pár mesiacov, keď dokončím školu) rozhodnem odísť niekde ďaleko, nebude to pre mňa vôbec také ťažké. A ani pre nikoho iného.
Naučila som sa čítať v myšlienkach ľudí aj bez toho, aby mi niečo povedali. Alebo aj povedali, no najčastejšie vo francúzštine, a vtedy som si mohla vybrať, či práve toto rozumieť chcem. Kiež by sa toto dalo aplikovať aj v slovenčine. Dnes mám pocit, že minuloročný január ma naučil čítať v ľuďoch oveľa viac, ako som si myslela vtedy - pred rokom. Veľa - krát viem, či ľudia myslia veci úprimne, alebo nie, či hovoria pravdu a či im môžem veriť. A v poslednej dobe sa často - krát stretávam s tým, že už nikto nič nerobí nezištne, že nikto nikomu nedokáže pomôcť aj keď sa tvári, ako by naozaj strašne chcel, ale..., že sa nevieme na seba usmievať len tak, že za všetko niečo očakávame, že sa ženieme za úspechom a nič iné nás nezaujíma. Ľudia často - krát hovoria veci, ktoré nechceme počuť, ale ešte častejšie tie, ktoré počuť chceme. Ťažko povedať, čo je pre medziľudské vzťahy to správnejšie. Či od kamarátky počúvať ,,úprimné a nefalšované" slová priania a podpory (aj keď je v skutočnosti všetko inak) alebo počuť od mamy, človeka, ktorý je geneticky naprogramovaný k tomu, aby nás mal rád a vo všetkom nás podporoval, že náš v niečom, čo naozaj chceme v žiadnom prípade nepodporí.  
Stále nechávame tým, čo nemáme, ovplyvňovať to, čo máme a zbytočne sme kvôli tomu nešťastní. Mám pocit, že sa už ľudia nedokážu tešiť z toho, čo majú, že sa nedokážu na niekoho len tak usmiať. Že chcú stále viac a neustále sa porovnávajú s okolím. S ľudskou závisťou sa stretávam na každom kroku a dokázala by som spočítať na prstoch jednej ruky tých ľudí, s ktorými som v častejšom kontakte a dokážu iným dopriať. Úspech, lásku, šťastie. A o to viac smutné to je v prípade, keď ide o človeka, ktorého máte naozaj radi a Vy by ste mu dopriali aj modré z neba. 
Možno stojí zato na chvíľku sa zastaviť a zamyslieť nad tým, kedy naposledy sme niekomu nezištne pomohli, kedy sme sa na niekoho len tak usmiali, kedy sme boli šťastní bez toho aby sme niečo významné dosiahli a HLAVNE kedy sme sa tešili z úspechu niekoho iného? Keď nabudúce pred Lidl - om uvidíte predávať milého pána Notabene, nemusíte si ho kúpiť. Darujte mu banán, ktorý ste si práve kúpili a uvidíte, že jeho radosť v očiach Vás poteší viac ako 25 gramov sacharidov. Netreba mať milión a volať sa Boris Kollár aby ste iným mohli pomôcť. Veď koniec koncov - úsmev, ten je vždy zadarmo :)

Dnes je článok doplnený fotkami, ktoré sme s ĽUBOM vytvorili v Slovenskej národnej galérií ešte počas môjho stresujúceho a vyčerpávajúceho obdobia. Musím povedať, že mi trvalo veľmi dlho z obrovského množstva fotiek vybrať tie, na ktorých sa naozaj a nestrojene usmievam. Inokedy mám problém opačný - nájsť tie na ktorých som aspoň trocha vážna. Dúfam, že sa všetko vrátilo do starých koľají a nabudúce budem mať problém nájsť aspoň jednu vážnu fotku. A ešte, aby som nezabudla. Asi ste dnes čakali článok o tom, ako dopadlo moje niekoľko mesačné snaženie. Nabudúce. 











A s úsmevom do nového týždňa :)    
           
VAŠA                       

You Might Also Like

5 komentárov

  1. Fotky sú úžasné a text je tiež mega! :)

    Pozývam ťa na moju valentínsku giveaway o krásnu knižku od P. Coelha! :)
    www.beautiful-savage.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem a ďakujem aj za pozvanie, prídem pozrieť :)

      Odstrániť
  2. Ta sukeń je boží :D na nic jinýho jsem se ani nemohla kouknout, dostala mě :D

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM