Takto pred rokom som prežívala zvláštne obdobie plné hlbokých myšlienok a nekonečného rozmýšľania. Prečítala som plno kníh od literárnych velikánov, ktoré som na strednej vrámci povinného čítania odmietala čítať, no ktovie, či by ma boli tak vnútorne obohatili aj vtedy. Napísala som úvodných 20 strán z knihy, ktorú som sa rozhodla napísať už dávno, ale len pred rokom som urobila ten prvý krok. Asi nikoho neprekvapí keď napíšem, že odvtedy sa moja kniha veľmi nerozrástla. Ani nie preto, že by som na písanie nemala čas, v skutočnosti ani pravý dôvod neviem. Stále mám pocit, že svetu chcem niečo povedať, že chcem zanechať stopu. A toto sa mi zdal ako fajn spôsob a po napísaní diplomovky budem určite pokračovať v mojom poslaní... :)

Rada na toto obdobie spomínam lebo bolo tak nabité emóciami ako zatiaľ žiadne iné z mojich významných období. A významné teda bolo, jedno z najvýznamnejších. Naučila som sa plno vecí a ako som už neraz spomínala- rok vo Francúzsku ma veľmi zmenil. Naučila som sa bojovať sama so sebou, spoznala som samu seba, moje silné a slabé stránky. A aj keď som si vždy myslela, že silnú stránku ani nemám, práve minulý rok som prišla na to, že až tak zúfalo na tom nie som. Zistila som, ktorí ľudia sú moji skutoční priatelia a ktorí sa na nich vždy len hrali. Že mi vôbec nechýbalo až tak veľa ľudí ako som predpokladala. Že keď sa dnes (o pár mesiacov, keď dokončím školu) rozhodnem odísť niekde ďaleko, nebude to pre mňa vôbec také ťažké. A ani pre nikoho iného.

Naučila som sa čítať v myšlienkach ľudí aj bez toho, aby mi niečo povedali. Alebo aj povedali, no najčastejšie vo francúzštine, a vtedy som si mohla vybrať, či práve toto rozumieť chcem. Kiež by sa toto dalo aplikovať aj v slovenčine. Dnes mám pocit, že minuloročný január ma naučil čítať v ľuďoch oveľa viac, ako som si myslela vtedy - pred rokom. Veľa - krát viem, či ľudia myslia veci úprimne, alebo nie, či hovoria pravdu a či im môžem veriť. A v poslednej dobe sa často - krát stretávam s tým, že už nikto nič nerobí nezištne, že nikto nikomu nedokáže pomôcť aj keď sa tvári, ako by naozaj strašne chcel, ale..., že sa nevieme na seba usmievať len tak, že za všetko niečo očakávame, že sa ženieme za úspechom a nič iné nás nezaujíma. Ľudia často - krát hovoria veci, ktoré nechceme počuť, ale ešte častejšie tie, ktoré počuť chceme. Ťažko povedať, čo je pre medziľudské vzťahy to správnejšie. Či od kamarátky počúvať ,,úprimné a nefalšované" slová priania a podpory (aj keď je v skutočnosti všetko inak) alebo počuť od mamy, človeka, ktorý je geneticky naprogramovaný k tomu, aby nás mal rád a vo všetkom nás podporoval, že náš v niečom, čo naozaj chceme v žiadnom prípade nepodporí.  

Stále nechávame tým, čo nemáme, ovplyvňovať to, čo máme a zbytočne sme kvôli tomu nešťastní. Mám pocit, že sa už ľudia nedokážu tešiť z toho, čo majú, že sa nedokážu na niekoho len tak usmiať. Že chcú stále viac a neustále sa porovnávajú s okolím. S ľudskou závisťou sa stretávam na každom kroku a dokázala by som spočítať na prstoch jednej ruky tých ľudí, s ktorými som v častejšom kontakte a dokážu iným dopriať. Úspech, lásku, šťastie. A o to viac smutné to je v prípade, keď ide o človeka, ktorého máte naozaj radi a Vy by ste mu dopriali aj modré z neba. 

Možno stojí zato na chvíľku sa zastaviť a zamyslieť nad tým, kedy naposledy sme niekomu nezištne pomohli, kedy sme sa na niekoho len tak usmiali, kedy sme boli šťastní bez toho aby sme niečo významné dosiahli a HLAVNE kedy sme sa tešili z úspechu niekoho iného? Keď nabudúce pred Lidl - om uvidíte predávať milého pána Notabene, nemusíte si ho kúpiť. Darujte mu banán, ktorý ste si práve kúpili a uvidíte, že jeho radosť v očiach Vás poteší viac ako 25 gramov sacharidov. Netreba mať milión a volať sa Boris Kollár aby ste iným mohli pomôcť. Veď koniec koncov - úsmev, ten je vždy zadarmo :)

Dnes je článok doplnený fotkami, ktoré sme s ĽUBOM vytvorili v Slovenskej národnej galérií ešte počas môjho stresujúceho a vyčerpávajúceho obdobia. Musím povedať, že mi trvalo veľmi dlho z obrovského množstva fotiek vybrať tie, na ktorých sa naozaj a nestrojene usmievam. Inokedy mám problém opačný - nájsť tie na ktorých som aspoň trocha vážna. Dúfam, že sa všetko vrátilo do starých koľají a nabudúce budem mať problém nájsť aspoň jednu vážnu fotku. A ešte, aby som nezabudla. Asi ste dnes čakali článok o tom, ako dopadlo moje niekoľko mesačné snaženie. Nabudúce. 

Praha je mesto, ktoré nikdy nesklame. Má úžasnú atmosféru a pri terajšej poslednej návšteve sme s Richardom uvažovali, kde presne budeme bývať a čo tam budeme robiť, kým sa natrvalo neodsťahujeme do Ženevy. Čaro tohto mesta ma vždy dostane. Aj keď musím povedať, že prvý krát som bola v Prahe len nedávno - v decembri na letisku, keď som sa vrátila domov na Vianoce. Po smutnej rozlúčke som si povedala, že toto mesto už nechcem ani vidieť a nikdy sa tam nechcem vrátiť. Podobné pocity mala vtedy moja rozhádzaná osobnosť aj z Paríža, ale som rada, že všetko dobre dopadlo a že tieto dve mestá milujem a chcem sa do nich stále vracať. Momentálne mám ešte trocha odpor k Londýnu a Nórsku, ale raz keď dospejem, sa pôjdem pozrieť aj tam.

Ani neviem, čo sa mi na Prahe páčilo najviac. Či tie krásne uličky starého mesta, čokoládovne na každom rohu, alebo obchody značiek od výmyslu sveta. Čo ale viem určite je to, že v Prahe sa mi páčia ženy. Ženy, ktoré sa dokážu obliekať. Nikdy som nevnímala ten rozdiel v obliekaní sa Sloveniek a iných žien. Keď som sa však po roku vrátila z Francúzska, zrazu mi to strašne bilo do očí. Tá zmena. Z elegantných minimalistických Francúzok, ktorým nejde o to, aby na ulici zaujali, na Slovenky, ktoré majú na sebe na prvý pohľad lacné kúsky skombinované tak, len aby si ich niekto všimol. Každá druhá má v ruke kabelku "Lujs Viton" alebo "Majkl Kors", každého presviedča o jej originalite a tvári sa pri tom bohovsky dôležito. Nikdy som nechápala fenomén týchto fejkových kráľovien, ktoré originál toho čo oni hrdo prehlasujú za originál, videli (ak vôbec) len na obrázku. No keď sa im to páči, nemali by sme ich odsudzovať (Ale....). 

Mala som veľa času na to, aby som sledovala, ako sa obliekajú Francúzsky. Za celú tú dobu som nevidela ženu, ktorá by ma naozaj zaujala či už v negatívnom alebo pozitívnom zmysle. (Teraz ale nehovorím o Parížankách, lebo pri nich ťažko povedať, ktorá je skutočne z Paríža a na ktoré by som sa dokázala pozerať aj celé dni.) Oni boli také nevýrazné. A presne také sú aj Pražanky. Možno majú lacné kúsky, ale dokážu ich skombinovať tak, že lacno nepôsobia. A hlavne, vidia aj ďalej ako do prvého módneho časopisu, ktorý sa v Česku predáva. V tomto sa má ešte veľa Sloveniek čo učiť. Tu je dovolené obliecť si len to, o čom práve píšu v Eve alebo Emme. 

Nehovorím, že my nemáme ženy, ktoré by sa nevedeli obliekať. Často - krát sa stane, že sa aj ja za nejakou otočím (a tiež mám aj svoje obľúbené SLOVENSKÉ fashion blogerky), ale častejšie stretnem také, ktoré majú v ruke kabelku "Lujs Viton", vykamienkovaný nápis na tričku "Gvess"na nohách lodičky na platforme s otvorenou špičkou z číňana a v nich silonky, namaľované obočie čiernou ceruzkou, umelé 6D mihalnice a sebavedomie až niekde v stratosfére. No práve dočítali Evu - jediný fashion časopis ktorý poznajú a myslia si, že všetky módne trendy majú v malíčku. A to by stačilo, keby 40€, ktoré minú na ďalšiu fejkovú kabelku dali na vlak do Prahy a inšpirovali sa. 

Ale dnes to malo byť o niečom inom. O našom víkende v Prahe, ktorý som si naozaj užila. Hneď prvý deň sme navštívili Farmársky trh, kde som chcela všetko zjesť. Toľko mňamiek som už dlho pokope nevidela (vtedy som ešte nevedela, aká čokoládovňa na mňa v meste čaká). Prechádzali sme sa po meste, nikam sa neponáhľali, len si užívali atmosféru tohto skvelého miesta. Chceli sme sa ísť pozrieť na České národné divadlo, ale plány zlyhali, keď som oproti budovy divadla zbadala budovu Akadémie vied Českej republiky. Čo tam po divadle keď tu práve prebiehala výročná výstava exponátov z CERN- u pri príležitosti 60 rokov od založenie tejto organizácie. Neviem, či sme náhodou na tomto mieste nestrávili najviac času, zo všetkých miest, ktoré sme navštívili. Nič nové som sa vlastne ani nedozvedela, ale ani napriek tomu som odtiaľ nechcela odísť. Keď sa ma Richard na druhý deň pýtal, čo sa mi na Prahe páčilo najviac, povedala som že ČAV - ka a hotelové raňajky. Ale tiež sa mi páčila Parížska ulička a obchody, ktoré sa tam nachádzajú. Síce som do žiadneho ani nevošla, kochala som sa aspoň výkladmi. Zdalo sa mi nevhodné vchádzať do obchodu, kde stojí kabelka vo výpredaji 50 000€ v "turistickom" outfite. Večer sme boli na Petříne, pozrieť si výhľad na nočnú Prahu a tiež sme navštívili aj zrkadlové bludisko, kde sme sa fakt pobavili. Musím sa priznať, že za tieto tri dni som zjedla toľko čokolády ako už veľmi dávno nie a od včera trpím na bolesť zubov. Neviem, či je to náhodou, alebo ma moje telo trestá za šoky, čo mu pripravujem. No každopádne, čokoládu mám najbližšie na pláne až cez víkend 1.- 2. novembra 2014. A zajtra žiadne: ,,Dnes mám narodeniny, dnes môžem". :)