Na výlete v NEW YORK CITY
17:56
Nikdy som nejako extra netúžila po tom ísť do Ameriky a vidieť New York. Vždy ma to viac lákalo na východ. Keď som sa dozvedela, že ma čaká prvá pracovná cesta do tohto štátu, dokonca mi pár krát tak prebleslo hlavou, že sa vlastne ani vôbec neteším. Neviem prečo, asi mi to len poriadne nedochádzalo. Asi to bolo len príliš ďaleko a príliš vzdialené. Ale keď som tam zrazu bola a čakal ma výlet do New York City, bola som z toho taká vzrušená a nevedela som čo so sebou. Dokonca som od toľkého rozrušenia ani nedokázala zaspať (ono to ale na chodbe vymknutá pred dverami izby ani úplne nešlo). A teraz keď sa na to pozerám spätne, sama seba sa pýtam, či som tam fakt bola. A áno bola a áno, bolo to ešte lepšie, ako som si predstavovala. Teda, ako by som si bola predstavovala, keby som si niečo predstavovala.
Celý dojem z mesta mi ale pokazili dve veci. Počasie a moje oblečenie. Podľa predpovede počasia malo byť okolo 20 stupňov a to je pomerne letné, teplé počasie, kedy sa hodia sukne, krátke trička a sandáliky. Realita však bola iná a už po vystúpení z auta som dostala pekne chladnú facku. Zima a dážď. Ale fajn, je ráno, určite sa vyčasí. Ráno býva aj v lete občas zima. Ale v októbri - na jeseň, býva zima počas celého dňa. A aj bola. A taká, že môžem byť rada, že som neskončila so zápalom pľúc. Však z 20 miliónov ľudí, ktorí tu bývajú, som ako jediná mala letné sandáliky.
Problém nebolo však len oblečenie. Na mieste som si tiež uvedomila, že nič odtiaľ vôbec nepoznám. Občas som si spomenula na nejaké scény z filmov, ale veľa vraj super známych názvov a ulíc mi nehovorilo vôbec nič. Dokonca keď som sa snažila predstaviť si nejakú fakt typickú panorámu mesta, ktorú by som si chcela odfotiť, vôbec nič som si nevybavovala. Ja som ani nevedela, čo okrem Times Square chcem vidieť. Ale Times Square som vidieť musela. Ani neviem prečo som si práve toto miesto z celého NYC napísala na môj Zoznam snov. Asi preto, že to bolo také veselé a také farebné.
Ale vedela som, čo rozhodne vidieť nechcem. Žiadne múzeum. Múzeá fakt nemám rada. Ani trocha. Myslím si, že neexistuje veľa miest, ktoré sú nudnejšie ako múzeá. Keďže však šialene pršalo, iná možnosť nebola. A moja nočná mora sa naplnila (keby to aspoň bolo to s dinosaurami). Nie len že ma donútili stráviť toľko času v múzeu, k tomu to bolo ešte múzeum, kde sa koncentrovali a pred dažďom schovávali všetci turisti z celého mesta. Vo vstupnej hale bolo toľko ľudí, že hneď v prvom momente ma to rozhodilo tak z rovnováhy, že som v tom momente netúžila po ničom na svete viac, než po tom, aby prestalo pršať a z tohto miesta sme hneď vypadli. Davy ľudí ma desia. Trvalo dlhé tri hodiny, kým sa moje želanie premenilo na skutočnosť. Tri hodiny - to bol môj navždy neprekonateľný osobný rekord (aj keď som poslednú hodinu strávila v kaviarni). A tabuľka EXIT sa stala tou najmilovanejšou. Na chvíľku. Kým som neuvidela zase tú s nápisom jedlo. :)
Naše ďalšie kroky smerovali do Central Parku na peknú jesennú prechádzku v letnom oblečení. Fakt neviem, kedy naposledy mi bola taká zima ako na tomto mieste. Vtedy som ešte nevedela, že bude horšie. Konečne som sa ocitla na mieste, ktoré som ako tak z filmov poznala. Teda z jedného. Sám doma, strašidelná pani a holuby. Veľmi pekné. A utešil ma moment, kedy sme v parku stretli fotiacu sa slečnu v obrovských korzetových šatách. Tej asi tiež úplne teplo nebolo.
Obrovským zážitkom bola pre mňa cesta výťahom na One World Observatory. Pri takýchto momentoch, keď sa z niečoho vytešujem a poskakujem ako 5 ročné dieťa, keď dostane čokoládku sa vždy pýtam sama seba, kedy konečne DOSPEJEM, preboha! No čo, ono to ale na takýchto miesta ide ťažko. Správať sa dospelácky. A toto bol fakt najlepší výťah, v akom som kedy bola. A tá cesta hore bola len promo k tomu čo nás čakalo tam. Dychberúci výhľad na nočný New York. Stále som chodila do koliečka a pri každom okne som sa zastavila a na každú časť mesta som sa pozerala niekoľko minút s absolútnym nadšením. Ja som vôbec uvažovala nad tým, že sa sem neteším???? Tak to už u mňa v poslednej dobe nejako býva - keď sa na niečo šialene teším, úplne sa to pokazí. A keď neočakávam nič, dostanem omnoho viac a o to väčšiu radosť potom mám.
A na záver dňa prišlo to, na čo som sa tešila absolútne najviac. Tiiimeeeeees Squaaaareeeeee! Aj keď už bolo strašne veľa hodín a taká zima, že som pomaly prestávala cítiť väčšinu častí môjho tela, bola som taká šťastná! Nepopísateľne. Také farebné a šťastné miesto. Čudní ľudia, chlap v plienkach, ktorý mi spôsobil taký záchvat smiechu, že som sa niekoľko minút nedokázala prestať smiať, Spiderman a iní superhrdinovia, Princezná, strašidlá a Socha Slobody, ktorá do mňa v dave narazila. Nevedela som kam skôr sa pozerať. Samí šťastní a usmievaví ľudia. Ani mi tak nevadilo, že ich je tak veľa. Štefan a Mirko nerobili nič iné, len ma stále s niečím fotili. ,,S touto farebnou stenou. S tými billboardami, tu so žltými taxíkmi, a aha auto so zmrzlinou, a ešte toto je pekné a s týmto pozadím ale bez tých ľudí a spoluuuu! A tu sa postavím do stredu tejto hlavnej cesty (kde ma zrazí naraz tak 15 taxíkov) a Ty ma odfotíš, dobre?" Tí chlapci majú zo mňa obrovskú radosť. A to ani neviem, koľkokrát za večer som sa opýtala, či TU FAKT SOM! Niekedy by nezaškodilo prežívať emócie trocha menej viditeľne a správať sa dospelejšie. Keď si ale aj teraz pozerám video z toho miesta, stále sa tak šťastne usmievam.
Približne pred 2 rokmi som sa zúčastnila súťaže s Maybelline o jazykový pobyt v NYC. Postúpila som do finále, ktoré sa konalo v Prahe a ako každá finalistka aj ja som absolvovala pohovor s porotou. Dara Rolins sa ma vtedy pýtala na moje sny, na to čo chcem v živote dokázať a po dlhom rozhovore a po tom, ako som jej porozprávala, že chcem pracovať ako časticový fyzik na urýchľovači mi povedala, že som na nich príliš múdra a že túto súťaž absolútne vyhrať nepotrebujem, že sa do New Yorku dostanem aj bez nej. Vtedy by mi ani nenapadlo, že sa to raz skutočne stane. Že si z pracovnej cesty do NY z laboratória s urýchľovačom odskočím na výlet do NYC. Keď som sa prechádzala úplne najšťastnejšia na svete po Times Square a plnila si ďalší bod zo svojho zoznamu snov, spomenula som si na slová Dary! Sny sa skutočne plnia. A ten pocit je miliónkrát lepší a INTENZÍVNEJŠÍ, než nejaký strach, že by to nemuselo vyjsť!!! Ono to vyjde, VŽDY! :)
Naše ďalšie kroky smerovali do Central Parku na peknú jesennú prechádzku v letnom oblečení. Fakt neviem, kedy naposledy mi bola taká zima ako na tomto mieste. Vtedy som ešte nevedela, že bude horšie. Konečne som sa ocitla na mieste, ktoré som ako tak z filmov poznala. Teda z jedného. Sám doma, strašidelná pani a holuby. Veľmi pekné. A utešil ma moment, kedy sme v parku stretli fotiacu sa slečnu v obrovských korzetových šatách. Tej asi tiež úplne teplo nebolo.
Obrovským zážitkom bola pre mňa cesta výťahom na One World Observatory. Pri takýchto momentoch, keď sa z niečoho vytešujem a poskakujem ako 5 ročné dieťa, keď dostane čokoládku sa vždy pýtam sama seba, kedy konečne DOSPEJEM, preboha! No čo, ono to ale na takýchto miesta ide ťažko. Správať sa dospelácky. A toto bol fakt najlepší výťah, v akom som kedy bola. A tá cesta hore bola len promo k tomu čo nás čakalo tam. Dychberúci výhľad na nočný New York. Stále som chodila do koliečka a pri každom okne som sa zastavila a na každú časť mesta som sa pozerala niekoľko minút s absolútnym nadšením. Ja som vôbec uvažovala nad tým, že sa sem neteším???? Tak to už u mňa v poslednej dobe nejako býva - keď sa na niečo šialene teším, úplne sa to pokazí. A keď neočakávam nič, dostanem omnoho viac a o to väčšiu radosť potom mám.
A na záver dňa prišlo to, na čo som sa tešila absolútne najviac. Tiiimeeeeees Squaaaareeeeee! Aj keď už bolo strašne veľa hodín a taká zima, že som pomaly prestávala cítiť väčšinu častí môjho tela, bola som taká šťastná! Nepopísateľne. Také farebné a šťastné miesto. Čudní ľudia, chlap v plienkach, ktorý mi spôsobil taký záchvat smiechu, že som sa niekoľko minút nedokázala prestať smiať, Spiderman a iní superhrdinovia, Princezná, strašidlá a Socha Slobody, ktorá do mňa v dave narazila. Nevedela som kam skôr sa pozerať. Samí šťastní a usmievaví ľudia. Ani mi tak nevadilo, že ich je tak veľa. Štefan a Mirko nerobili nič iné, len ma stále s niečím fotili. ,,S touto farebnou stenou. S tými billboardami, tu so žltými taxíkmi, a aha auto so zmrzlinou, a ešte toto je pekné a s týmto pozadím ale bez tých ľudí a spoluuuu! A tu sa postavím do stredu tejto hlavnej cesty (kde ma zrazí naraz tak 15 taxíkov) a Ty ma odfotíš, dobre?" Tí chlapci majú zo mňa obrovskú radosť. A to ani neviem, koľkokrát za večer som sa opýtala, či TU FAKT SOM! Niekedy by nezaškodilo prežívať emócie trocha menej viditeľne a správať sa dospelejšie. Keď si ale aj teraz pozerám video z toho miesta, stále sa tak šťastne usmievam.
Približne pred 2 rokmi som sa zúčastnila súťaže s Maybelline o jazykový pobyt v NYC. Postúpila som do finále, ktoré sa konalo v Prahe a ako každá finalistka aj ja som absolvovala pohovor s porotou. Dara Rolins sa ma vtedy pýtala na moje sny, na to čo chcem v živote dokázať a po dlhom rozhovore a po tom, ako som jej porozprávala, že chcem pracovať ako časticový fyzik na urýchľovači mi povedala, že som na nich príliš múdra a že túto súťaž absolútne vyhrať nepotrebujem, že sa do New Yorku dostanem aj bez nej. Vtedy by mi ani nenapadlo, že sa to raz skutočne stane. Že si z pracovnej cesty do NY z laboratória s urýchľovačom odskočím na výlet do NYC. Keď som sa prechádzala úplne najšťastnejšia na svete po Times Square a plnila si ďalší bod zo svojho zoznamu snov, spomenula som si na slová Dary! Sny sa skutočne plnia. A ten pocit je miliónkrát lepší a INTENZÍVNEJŠÍ, než nejaký strach, že by to nemuselo vyjsť!!! Ono to vyjde, VŽDY! :)
5 komentárov