V poslednej dobe (plus mínus 5 rokov) mám akýsi talent na to, ocitnúť sa na úplne nepochopiteľných miestach, v nepochopiteľných kombináciách ľudí, nepochopiteľných situáciach a správať sa úplne nelogicky. To ale asi nie je úplne talent. Každopádne to je niečo, čo ma vždy nanovo prekvapí, aj keď sa to deje so železnou pravidelnosťou.



Toto sú udalosti posledný týždňov, ktoré stále za zaznamenanie:

1. Budem prezident sveta?

Kedysi som v jednom rozhovore povedala, že by som chcela byť prezident sveta. Na toto prehlásenie som si spomenula, keď som dostala pozvánku na diskusiu o aktívnych ženách našej spoločnosti od novo vznikajúcej politickej strany Progresívne Slovensko. Najprv som z toho bola akási zmätená, pretože politika išla vždy tak trocha mimo mňa, no nakoniec som si povedala, že podobná príležitosť sa nemusí opakovať a musím ísť konečne všetkým ukázať, že budem najlepší prezident sveta na svete!
A niekde treba začať, všakže. A tak som pozvánku na diskusiu prijala. Vôbec som netušila, ako to bude prebiehať a čo sa ma budú pýtať, no dúfala som, že nič ohľadom politiky, tam by som mohla trocha tápať.   

Čo som ale vedela bolo, že sa to bude točiť a livestreamovať! A preto bolo najdôležitejšie nehovoriť veľa a v žiadnom prípade nepiť žiaden alkohol. A ani náhodou sa nikde v mojom online svete nezmieniť o tom, že existuje možnosť, ako túto diskusiu live sledovať. Vďakabohu som dodržala aspoň posledný bod, pretože v momente, keď sa predo mnou objavil pohár vína a dostala som otázku, ako som sa zo sna o tom byť misskou, dostala až k tomu, že som sa rozhodla organizovať podujatia pre dievčatá trpiace poruchami potravy, vôbec nikto nemohol predpokladať, čo všetko poviem a či nebudem až príliš úprimná. A či vôbec dokážem prestať rozprávať.
Po 20 minútovom monológu, niekde vtedy, keď som minula čas na celú diskusiu a za mnou nasledovala ešte jedna slečna a po otázke, či som nerozmýšľala nad tým, byť potápačom, pretože vôbec nepotrebujem dýchať a 20 minút som dala na jeden nádych mi došlo, že v akýchkoľvek definíciách neurčitých časových údajov ako napríklad koľko je ,,nehovoriť veľa" alebo ,,ešte chvíľku" som stratená možno ešte viac, ako v politike.
Politickú diskusiu sme ukončili v podniku, v ktorom som sa pravidelne ako študentka strednej školy chodila každý piatok a soboty resetovať. Viete ako, problémy stredoškoláka sú niečo, na čo potrebuješ každý piatok pollitra tequily. Problémy staršej Niky by už ale stáli za zváženie. A tak som sa ocitla na rovnakom mieste a v rovnakej spoločnosti ľudí znova. Síce o pár rokov staršia, no zjavne ani o chlp rozumnejšia.
Ráno som sa zobudila úplne sama v cudzom dome. Na stene mapa vesmíru, vedľa postele detské plienky a krabica s hračkami. Spoza dverí tejto zjavne detskej izby som počula hlasy malého človeka. DIEŤA! To sú možnosti dve. Buď človek s ktorým som prišla je otec a niekde v priestore tohto domu sa bude nachádzať aj jeho matka. Takže manželka, priateľka, alebo čokoľvek podobné, komu by sa moja prítomnosť nemusela úplne páčiť. Alebo je to dieťa - súrodenec a teda som doma u nejakej rodinky a na chodbe cestou do kúpeľne môžem stretnúť napríklad maminku. Čo sa v týchto prípadoch robí? Predstaviť sa? Kristepane, Nikoleta!

V záhadnom dome som si ráno v stave najväčšieho zúfalstva, kedy som nevedela ako sa z tohto miesta dostanem a ako sa vôbec dostanem do Prahy, preklikala video z diskusie a na každom mieste, na ktoré som klikla som hovorila ja. A keď som nehovorila, mala som v ruke pohár vína. OK, toto asi neznamená nehovoriť veľa. A nepiť. Moja politická kariéra začala veľmi sľubne.

2. Hanba na polroka
Vianočné večierky boli pre mňa vždy veľmi rizikovou udalosťou roka. Nevedno prečo, ale o mojom vianočnom počínaní sa väčšinou hovorilo ešte polroka potom. (Ako nie že by sa to nedialo aj po ostatných akciách, ale predsa len vianočné večierky to sú udalosti, na ktorých je väčšina ľudí, s ktorými sa bežne denne stretávate a vtedy je viac ako vhodné neurobiť hanbu).
Pamätáte sa na ten crossfitový ešte v Bratislave (klikni), keď mi niekto povedal, že punč je nealkoholický a ja som ho vypila toľko, že som sa na druhý deň zobudila bosá v gyme, na boxe, medzi kettlbelmi, prikrytá nejakou cudzou mikinou? Alebo ten spred dvoch rokov (o ktorom som ani nenapísala a teda si ho pamätať môžu len prítomní), kedy som sa akosi po večierku ocitla na polnočnej premiére najnovšieho dielu Star Wars v kine, kde sa stretli všetci filmoví nadšenci v oblekoch a maskách a ja v červených čipkovaných šatách, na filme, ktorý som predtým nikdy v živote nevidela? 

Na tohtoročný firemný vianočný večierok som sa tešila od toho momentu, ako som sa o tom, že nejaký bude dozvedela. Ľudia, s ktorými pracujem sú absolútne úžasní a bolo viac než jasné, že toto bude stáť zato. Navyše časťou večierka bola bojová hra a tie je úplne milujem. Keďže náš večierok niesol podnázov ,,Nesmírne Vesmírne Vánoce", náš tím s názvom ,,Problémy horizontu udalostí" prišiel veľmi tématicky. Prezlečený za vesmírne telesá. A kedže som od prírody tvor romantický, moja nová identita bola - čierna diera. V tíme sme mali tiež mesiac, planétu, kométu a hviezdokopu, ktorá zo svojej novej identity nebola vôbec nadšená. Po tom, ako sme na seba natiahli naše nové identity a ja som na Instagram nahrala video, v ktorom som nás predstavila, som dostala otázku, či si fakt myslím, že po tomto mi  ešte niekedy niekto uverí, že nefetujem. Ale jedno video ako čierna diera hore-dole. Aj tak mi to už nik neverí.
A keďže na svete neexistuje viac súťaživý tvor ako ja, bola som ochotná nechať si do úst striekať rozprašovacou vodnou pištoľou RUM, pretože bez toho sme nedostali prvú indíciu! Niekedy v týchto momentoch sa aj hviezdokopa s hviezdnou čelenkou na hlave a svetielkami okolo krku začala tváriť, že je všetko v poriadku a byť vesmírnym telesom je vlastne fajn. Akosi som začala tušiť, že toto bude presne ten vianočný večierok, na ktorý budem o rok spomínať a dúfať, že nedopadnem rovnako.
V podniku kam sme sa presunuli prišla na rad tequilla, moje najobľúbenejšie párty pitie. Mala som príhovor o tom, aká som šťastná, že som na tomto mieste a v tejto firme, ale nie som si úplne istá, či to z toho, čo som splietala vôbec vyznelo. Ale pamätám sa, že mi zatlieskali. Tak buď preto, že vyznelo, alebo preto, že som prestala rozprávať. 

Z tohto podniku sme sa nejako rôzne presúvali po Prahe a jedna z dvoch častí mozaiky čo si pamätám je to, ako tancujem na mieste, ktoré som z minula poznala. V tej ďalšej stojím s kolegom pod Žižkovskou vežou (a ono to je od seba vzdialené pekných pár kilometrov). Tento moment som si vybavila ale až potom, čo som si ráno preklikala moje Instastories a našla som tam fotku veže, označeného kolegu a tiež časový údaj. Tri ráno. Asi som tušila, že táto informácia mi na ďalší deň výrazne dopomôže ku skladaniu mozaiky uplynulej noci.
Ráno som v telefóne našla asi 20 rôznych videí, ktoré som počas noci nahrala pre účely Instastories, ale z nejakého dôvodu som ich (VĎAKAPÁNUBOHU!) nepostla. Všade v izbe som našla tiež sklo, po zdroji ktorého som radšej nepátrala. A ani vonkajšej sile, ktorá ho uviedla do pohybu. Ale asi tuším.

3. Život blogerky roka
V jeden pekný pracovný deň mi v mailovej schránke pristál mail od organizátorov veľtrhu pracovných príležitosti jobspoTT, v ktorom ma pozývali na túto udalosť ako spíkra. 30 minút (z ktorých nakoniec bola hodina) na hlavnom pódiu znelo úplne úžasne. Ja úplne milujem rozprávanie do mikrofónu. Úplne najradšej moderovanie (a ak by ste niekedy potrebovali niečo moderovať, idem!). Na strednej som odmoderovala všetky akcie, ktoré naša trieda organizovala. Ale je to vec, pri ktorej vždy dobrovoľne vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Pretože rozprávanie pred veľkým publikom je mimo akúkoľvek komfortnú zónu. A nech to je pred kýmkoľvek a na akúkoľvek tému a nech som akokoľvek dokonalo pripravená, vždy som tesne predtým v strese. Klepú sa mi ruky, občas sa mi trasie aj hlas! Všetko musím mať dokonalé a to sa nikdy nedá dopredu predpokladať. Občas mám tesne predtým pocit, že by som sa radšej prepadla pod čiernu zem, než by som sa mala postaviť na pódiu a rozprávať. Tento pocit ale po tom, ako začnem hovoriť v momente mizne a ten, aký mám potom je milión krát lepší a silnejší, než akýkoľvek strach predtým. A to je tak mimo komfortnú zónu vždy. Bez nejakého rozmýšľanie som s nadšením súhlasila.
Mala som trocha obavy, pretože moja prezentácia mala byť na tému práca a kariéra. A ja teda s reálnou prácou veľa skúseností nemám a žiadne životné rady asi ľuďom úplne nedám. Pretože ako nedávno niekto prehlásil, ja som kariéru postavila na tom, že som debil. A to pre podobnú udalosť nie je úplne najlepšia štartovacia pozícia.
Podľa názvov prezentácii ostatných spírkov bolo jasné, že to je celé nejaké veľmi seriózne a vtedy ma začala chytať panika. Však ja nedokážem byť seriózna! Rozhodla som sa to ale zobrať z opačného konca a ako vždy byť iná. Urobím si prezentáciu, ktorá bude super vtipná a ľuďom vysvetlím nie to, ako na to, ale to, ako sa to nerobí. S malou dušičkou som napísala mail organizátorom, že ak očakávajú že budem seriózna, tak ich asi sklamem. Neočakávali. Však ako by aj mohli, ak na toto miesto niekedy zavítali.
Po príchode na miesto mi pani organizátorka povedala, že som presne taká, ako si ma predstavovala a že má pre mňa jeden návrh. Naši olympijskí kladivári Marcel a Libor mali na programe basketbalový zápas na vysokozdvižných vozíkoch. A či by som nechcela súťažiť tiež. Vysokozdvižný vozík? Netušila som, čo to je, ale keďže prikývnem na úplne všetko čo znie zábavne a čím väčšia blbosť tým lepšie, samozrejme som súhlasila. A až potom som si do google zadala názov toho vozíčka.
Pred športovou halou bola pripravená prekážková dráha, ktorú sme na tom zaujímavom stroji mali zdolať a úspešne dopraviť loptu na vidliciach vpredu do basketbalového koša. Ja by som tam tú loptu nedopravila, ani keby som ten stroj nemala. A ktovie, či by ma niekto bol do toho pustil keby vedel, ako mi šoférovanie vždy išlo. Že nerozoznám ľavú a pravú, že nemám pud sebazáchovy a že veci robím predtým, než sa nad nimi zamyslím.
No a tak to aj vyzeralo. Narazila som do všetkého, do čoho som naraziť mohla, vyšla som mimo dráhu a skoro som rozbila obrovský reprák, z ktorého hlásili, že v záujme vlastnej bezpečnosti doporučujú divákom okolo dráhy mierne ustúpiť. Loptu som do koša úspešne dopravila, no trvalo mi to asi o 10 minút dlhšie, ako našim olympionikom. Nuž, olympionik asi nebudem. Iba ak by sa súťažilo v tom, kto svojou neschopnosťou rozosmeje divákov najviac krát.
Ešte som sa nestihla spamätať z toho, čo sa práve udialo, keď moderátor hlásil, že sa mám pripraviť, pretože nasleduje prezentácia ,,Život blogerky roka". A tak som si na pódiu sadla na stôl (!!!!) a rozprávala a rozprávala a rozprávala. O všetkých možných zážitkoch, príhodách, blogovaní, občas aj fyzike a o celom mojom šialenom živote.
Zistila som, že pre publikum zložené z väčšiny z mužskej populácie nie je najvhodnejšie hovoriť o sociálnych experimentoch. Tí ľudia sú tam, ktokoľvek sa môže postaviť a hodiť mi topánku do hlavy. Chvalabohu to nikto neurobil a po ukončení za mnou prišli dvaja chlapi s tým, že by radi vedeli, aké správy by mali žene poslať, aby zaujali. (Tak vidíte, že niektorí chlapi pochopili význam sociálneho experimentu aj správne!)
Na záver som ešte robila rozhovor pre RTVS so strašne milou pani redaktorkou, kde som hovorila celkom rozumne a uvedomelo. O tom, ako si ľudia majú ísť za svojimi snami a ako majú robiť veci, ktoré ich bavia a napĺňajú. Pretože  nič nie je nemožné, všakže :)
Znova som samu seba utvrdila v tom, že s tým mikrofónom sa mi to akosi páči.

7. Vesmírne
Posledný rok som často rozmýšľala nad tým, že by som chcela tetovanie. Vedela som kde presne ho chcem a tiež čo by som tam chcela. Približne. Objednala som sa teda k MONIKE (klik), ktorá mi dala termín až o niekoľko mesiacov, čo mi poskytovalo priestor na domyslenie presného motívu. V deň, kedy som mala termín som ale mala v novej práci školenie a nemohla som odísť skôr a tak som to zrušila. Navyše som mala pocit, že ten čas ešte neprišiel. Pár dní nato si Monika zlomila ruku a mne to celé prišlo ako znamenie toho, že by som mala ešte počkať. 
Ďalší termín som dostala o ďalšie dva mesiace. Večer predtým som rozmýšľala. Dlho som rozmýšľala. Nie nad tým, či áno alebo nie. Ale nad tým, ako presne. Konečné rozhodnutie padlo až ráno, pár hodín predtým, než som mala prísť. Zobudila som sa, keď bola ešte na začiatku 4 a vedela som. Som to proste ja. Od prvej bodky, až po poslednú. Spojenie toho, čo som vždy chcela s tým, čo som vždy milovala. Súhvezdie. Moje vlastné. Súhvezdie korunky. Pretože som princezná, všakže. A už navždy. 

8. Technický úspešný týždeň
Po tom, ako som sa vrátila z Paríža (o ktorom samozrejme ešte napíšem) som prišla v stredu ráno do práce, otvorila notebook, zapla ho a nič. Spanikárila som, pretože sa to nestalo prvý krát, no vždy predtým sa po pár hodinách znova zapol. No tentokrát nie. Napísala som Kamilovi, pretože on je môj záchranca v technicky obtiažnych situáciach, do ktorých sa rada dostávam. Výsledok náročnej operácie počas ktorej sa mi chcelo plakať, keď som videla moju najmilšiu vec na svete rozobratú na malé kúsky bol, že môj počítač odišiel do počítačového nebíčka a musím si nájsť novú lásku. Kamil (áno presne ten Kamil, ktorému som nedávno utopila v alkohole iPhone a kúpil si pre istotu vodeodolný telefón) mi požičal svoj notebook, aby som dovtedy kým nájdeme nový, neumrela. Ja ho niekedy za jeho odvahu a trpezlivosť so mnou obdivujem.
Doporučil mi ohľadom nového napísať Davidovi (ktorého sme už dlho na blogu ani Instagrame nemali, tak vitaj späť!), ktorý určite splní akékoľvek moje (žiaľ iba notebookové) prianie.
Napísala som, že chcem taký istý notebook ako som mala, pretože ten bol najlepší na svete. Nech má podsvietenú klávesnicu, pretože rada píšem v noci, nech je ľahký, lebo rada píšem úplne všade a nech vydrží dlho, pretože nie všade majú zásuvky. O pár chvíľ mi na whatsapp prišla fotka, ktorá ma úplne dostala. David nie len že splnil všetky podmienky, ktoré som mala, on našiel presne to, čo som si ani úplne nedokázala predstaviť. V tej najkrajšej farbe. Trikrát hádajte v ktorej.
Počas tých pár dní, kým som používala požičaný notebook a čakala na to, kedy mi pricestuje nová láska zo Slovenska (pretože potrebujem slovenskú klávesnicu a David plní akokoľvek želania :)) som v jedno pondelkové ráno rozbila aj telefón. Spadol mi asi z výšky pol metra na zem a ten zvuk rozbitého skla počujem stále. To už ale Kamil ani David vyriešiť nevedeli. Každopádne obidvoch milujem a pozdravujem! Díki, chlapi!
David chcel, aby som ho spomenula na blogu, aj Instagrame. Sľúbila som, že mu dám urobiť billboard, ale to by si zase mohol myslieť, že som do neho zamilovaná a to nebudeme riskovať, všakže.
Každopádne ak máte problém s notebookom a potrebovali by ste napríklad novú ružovú lásku, klikajte sem. A povedzte že ste odo mňa, nech David konečne miluje aj mňa. 

9. 8 týždňov bez cukru

Chcela som v praxi overiť to, či som sa skutočne zo všetkých porúch príjmu potravy vyliečila a či som fakt tak psychicky v pohode ako som si myslela. A tak som na celých 8 týždňov vyradila z jedálnička akýkoľvek cukor a sacharidy som sa snažila udržiavať pod 50 g na deň.
A výsledok? Za celé dva mesiace som nemala ani jeden krát pocit, že by som potrebovala jesť, nemala som žiadne nutkanie na nejaké prejedenie, alebo čokoľvek iné, čo sa ešte pár mesiacov dozadu dialo vždy, keď som sa snažila udržať v ketóze. Potvrdilo mi to môj predpoklad, že psychicky som si to v hlave konečne urovnala.
Čo ale bol celkom výrazný mínus bol fakt, že sa mi zhoršili bipolárne fázy. Prežila som jednu výraznú dvojtýždňovú mínusovú a tiež celkom výraznú plusovú, ktorá trvala niečo cez týždeň (a počas ktorej som vymyslela Neinstatnú krásu). Nech mám pocit, že som z PPP vyliečená, stále mám jedlo spojené s emóciami a možno nebude náhoda to, že práve počas ketózy bola moja bipolárna porucha horšia. Paradoxom ale je, že som sa cítila skutočne skvelo a všetko išlo presne podľa plánov, čo bývalo predtým vždy spúšťačom mánie. No tentokrát som spadla práve do mínusovej fázy. Vyskúšam znova a uvidíme, aké výsledky to prinesie. Celkom ma baví, robiť pokusy aj na sebe.

O poruchách príjmu potravy sa vôbec nehovorí, aj keď sú všade okolo nás. Ty, Tvoja kamarátka, sestra, priateľka. Každá chceme vyzerať presne tak krásne, ako všetky tie dokonalé ženy na Instagrame. Sme ochotné urobiť pre to všetko. Našimi najlepšími kamarátkami sa stávajú anorexia, bulímia a záchvatové prejedanie. A ten, kto do toho raz spadne, len veľmi ťažko hľadá cestu späť. Trvá to dlhé roky a my sa v tomto začarovanom kruhu strácame stále viac a viac. Ale neprichádzame práve vtedy o svoju skutočnú krásu?
Pár mesiacov dozadu som Vám napísala môj veľký životný príbeh. Alebo aspoň jeho podstatnú a bolestivú časť plnú sĺz a utrpenia. Dlho som sa prehovárala a zbierala odvahu na to, aby som sa celému svetu priznala s takou vecou, ale presvedčilo ma to, že môj príbeh by mohol niekomu pomôcť. Otvoriť oči. Ukázať cestu k šťastnému životu. A keby som mala pomôcť čo i len jednému človeku, malo by to zmysel. 
Vtedy som ani len netušila, aký dosah a vplyv na môj ďalší život toto priznanie bude mať. Na život môj, ale aj na desiatky a dovolím si tvrdiť, že na stovky životov iných. V najbližších hodinách po zverejnení som dostala šialený počet správ od dievčat, ktoré si v živote buď prešli, alebo prechádzajú presne tým istým čo ja. Úplne sa našli v tom všetkom, čím som si prešla ja a rovnako, ako som si to myslela ja si mysleli, že sú v tom úplne samé. Báli sa o tom komukoľvek vo svojom živote povedať. Báli sa, že by ich nikto nepochopil. Všetko to vytrvalo tajili pred svetom rovnako, ako som to robila ja. A prvý človek, ktorému sa zverili som bola práve ja. Zrazu som bola všetkým tým dievčatám tak strašne blízka. Ukázala som svoje najzraniteľnejšie ja a už sa nebáli ani ony. Tie príbehy boli plné bolesti a sĺz. Napísali mi veci, s ktorými sa v živote nikomu nezverili. Pretože sa báli. Báli sa priznať, že sú choré, báli sa vyhľadať odbornú pomoc, pretože ten, kto chodí na psychiatriu, alebo má vlastného psychológa je mimo. Blázon. Tak ako je ten, kto má 55 kg krásny, všakže...

Boli to príbehy, z ktorých som mala zimomriavky a slzy v očiach. Tak strašne silné a smutné. Plné bolesti a utrpenia. Každý úplne iný, ale všetky s úplne rovnakým základom. Každé dievča, ktoré kedy spadlo do tohto začarovaného kruhu bolo ochotné obetovať svoje zdravie - to najcennejšie čo máme,  len preto, aby bolo ,,skutočne krásne". Tak krásne, ako si krásu definujeme vo svojich hlavách podľa toho, čo je nám denne vyhadzované na oči v televízii, časopisoch a na sociálnych sieťach. Pri čítaní som sa stále pýtala sama seba. Preboha dievčatá, prečo sme na seba tak strašne zlé? Ako sa môžeme ku sebe správať takto? Prečo si spôsobujeme takú bolesť?
Písali mi slečny, že som im pomohla, že som im ukázala tú cestu, ktorú samé nevedeli nájsť. Že vďaka mne nemusia ísť na psychiatriu. Niekoľkokrát som dostala správu v ktorej stálo, že som niekomu zachránila život. Napísala mi maminka slečny, ktorá prečítala môj článok a zrazu po 2 rokoch večerala spolu s rodinou. Ja som bola tak neskutočne šťastná! Vízia, že pomoc čo i len jednému človeku by mala zmysel, sa naplnila.  

Vždy som mala o svojom živote takú predstavu, že raz budem pomáhať iným. V ideálnom scenári môjho života som človek, ktorý svojou pomocou zanecháva stopy v životoch iných ľudí. Nevedela som akým spôsobom, nevedela som v čom, často som nad tým rozmýšľala. Mala som pocit, že existujú organizácie a združenie, ktoré zastrešujú úplne každého, kto by potreboval nejakú pomoc. 

Po pár mesiacoch premýšľania nad všetkým som sa s maličkou dušičkou na Instagrame zmienila o tom, že by som chcela zorganizovať niečo, čo by sa venovalo pomoci dievčatám s poruchami príjmu potravy. Nemala som presnú predstavu. Pôvodne som plánovala len malé stretnutie pár vyliečených dievčat, ktoré by sa chceli podeliť o svoje príbehy s dievčatami, ktoré touto poruchou stále trpia. Pretože tak ako mne pomohli príbehy iných a ako ten môj pomohol mnohým, tak by príbehy ďalších vyliečených dievčat mohli pomôcť ďalším chorým. Celé mi to prišlo tak strašne logické, tak do seba zapadajúce, tak úžasné, že som nechápala, že niečo podobné nevymyslel nikto predo mnou. 
Zasypali ma desiatky nadšených správ, kde mi dievčatá ďakovali za to, že niečo také urobiť chcem, že chcú prísť, že chcú povedať svoj príbeh, že sa chcú podeliť a pomôcť. Že chcú prísť a len počúvať. Tak ako som mala celý život pocit, že ženy proti sebe stále bojujú, intrigujú, ohovárajú sa a nedokážu spolu držať, zrazu som mala pocit, že sa kvôli tak krásnej veci dokážu spojiť a pomôcť. Pretože každý, kto si raz prešiel životom s poruchou príjmu potravy vie, že je to tak odporná a nechutná cesta, že by ju v živote nikomu neprial. A tiež to, že nájsť cestu z tohto začarovaného kruhu je beh na veľmi dlhú trať. 

Na jednej strane som bola tak strašne šťastná, že o môj projekt je taký obrovský záujem, ale na druhej viac ako vydesená z toho, koľko dievčat v skutočnosti trpí poruchou príjmu potravy. Vedela som, že je to obrovské číslo, ale skutočnosť ma veľmi nemilo prekvapila. Toľko dievčat balancuje na hranici medzi životom a smrťou, toľko z nich bude mať doživotné následky, toľko dievčat už nikdy nebude môcť mať deti. Séria pár zlých rozhodnutí po sebe a Váš život je v troskách. Je to ako hrad z piesku, ktorý vietor stále rozfukuje na všetky strany.  
A preto som sa rozhodla pre veľkú vec. Z malého stretnutia pre pár ľudí urobiť veľký projekt. S cieľom zasiahnuť čo najviac ľudí. A nepomôcť len jednému človeku, tak, ako som to plánovala vtedy, keď som s touto myšlienkou prišla prvý krát pred ľudí. Ale urobiť to tak, ako som to plánovala na úplnom, úplnom začiatku. Pomôcť všetkým. Viem, že nezachránim celý svet, ale ja by som sa o to chcela pokúsiť.