BREAK THE RULES: Neinstantná krása

Prvá. Neinstantná.

Asi mesiac po 1. Neinstantnej kráse mi v mailovej schránke pristál mail. Písala mi slečna, ktorá sa akcie zúčastnila v celkom zúfalom stave. Písala mi aj predtým a vo svojom živote, v živote s poruchou príjmu potravy, bola úplne stratená. Chvíľku sme sa spolu rozprávali a bola smutná. Naozaj smutná. Bol z nej cítiť taký ten skutočný smútok. Kedy veľmi chcete pomôcť, ale neviete ako.

A teraz písala znova. To isté dievča, aj keď som mala pocit, že mi píše niekto úplne iný. Napísala mi, že je to presne mesiac odkedy sa neprejedla. Ani jeden jediný krát. Že na to ani jeden krát nemala ani chuť, ani myšlienky. Že je konečne šťastná, že sa má zase rada, zase si začala život naplno užívať a že nikdy nemala viac sily do života, ako práve teraz. Z tej správy bolo cítiť také šťastie a toľko sily. A na konci toho mailu stálo: A to vďaka Tebe!

Keď som s myšlienkou Neinstantnej krásy prišla, hovorila som si, že keby som mala pomôcť čo i len jednému človeku, bude to mať zmysel. A po tom, ako som si po tej krásnej nedeli ľahla v noci do postele tak príjemne unavená, no neskutočne šťastná a plná emócií z toho, ako to dopadlo, začali mi chodiť správy od dievčat, ktoré sa Neinstantnej krásy zúčastnili. Ale aj od tých, čo diskusiu sledovali na live streame. Jedna nadšená správa za druhou. A mne sa dlho nespalo tak dobre, ako práve túto noc. Ono to fakt malo zmysel!

Už pár dní predtým som sa tešila na ten stres, ktorý vždy pred podobnými akciami mám. Sedela som večer doma pri stole a rozmýšľala som nad tým, aké to bude. A kedy začnem cítiť tú nervozitu zo zodpovednosti, aby všetko dopadlo dobre. Aby nikto neodišiel sklamaný. Ráno v nedeľu som sa zobudila strašne šťastná a bez akéhokoľvek náznaku stresu. Pretože tentokrát to bolo iné. Možno preto, že som podobnú akciu ešte nikdy nezažila. Od rána som bola tak strašne v pohode, pretože som nejako vnútorne tušila, že to dopadne dobre. Že to nemôže dopadnúť inak, ako dobre.

Ten skutočný stres prišiel až približne hodinu pred začiatkom, keď sa vo Vnitroblocku začalo pohybovať veľa na prvý pohľad stratených dievčat, ktoré sa vždy nesmelo usmiali, keď sme sa stretli pohľadom. A čím ich bolo viac, tým viac sa stupňoval môj stres. Kamarátky mi stále museli pripomínať to, že mám byť v pohode, že to mám nechať plynúť, aby to bolo čo najviac prirodzené. Nechala som to plynúť až tak, že ešte 5 minút pred začiatkom som pobehovala zmäteno hore dole a stále niečo riešila a takmer sa nestihla prezliecť. Nestojí telefón, z ktorého sa bude streamovať. Mikrofóny nedotiahnu ku sedačkám. Foťák hlási plnú pamäť. Chýba jeden hosť. Kde sú plagáty a prečo ešte nevisia? Kam dáme tie ruže? A tak ako som si myslela, že je všetko pripravené, tak nie celkom bolo.

Na tom mieste sa ale stretlo toľko úžasných dievčat. A to nie len tých, ktoré prišli, aby ostatným pomohli. Zrazu som všade videla známe tváre dievčat, ktoré mi často písali na Instagrame. A aj keď sme sa videli prvýkrát, mala som pocit, že ich už poznám. A že neprišli preto, aby hľadali chyby, ale kvôli niečomu úplne inému. A toto zamyslenie ma upokojilo tak, ako nič iné predtým. Mohli sme začať.

Ako prvú vec som všetkým prítomným oznámila, že sa mi pred pár dňami sníval sen, v ktorom sa dialo presne to, čo sa deje teraz, len tam nikto nebol. Ani na streame nikto nebol. Ale že ony prišli, tak že to je fajn. Zasmiali sa a to ma upokojilo. Nebude to smutné!

Nasledovala otázka, ktorou som na moje prekvapenie celkom prekvapila. Poprosila som všetkých ľudí, aby na chvíľku zatvorili oči. A aby ruku zdvihli tie slečny, ktoré prišli, pretože majú nejaký problém. Pretože trpia nejakou formou poruchy príjmu potravy. Jasné, čakala som nejaké ruky hore. No ten počet prekvapil aj mňa. Ruky zdvihli takmer všetky prítomné slečny. A ja som si vtedy uvedomila, že je to horšie, než som čakala a akú obrovskú zodpovednosť som si na seba vzala. Však ony dúfajú, že im pomôžeme! Keď nad tým teraz rozmýšľam, prvá vec čo mi napadá je, ako preboha pomôcť toľkým ľuďom. Dokážem to? No vtedy som sa len usmiala a myslela na to, že všetkým pomôžeme, však nie je dôvod, prečo by nie.

Na prvú Neinstantnú krásu som si pozvala dámy, ktoré som poznala buď osobne, alebo som ich príbehy sledovala dlhšie. Všetky boli pre mňa obrovské vzory a motivácia, ako s chorobou bojovať a vyhrať. Aj keď presnejší výraz ani nie je vyhrať, ale vyhrávať. Pretože keď raz niekto spadne do porúch príjmu potravy, nikdy nebude úplne vyliečený. Už navždy bude mať v hlave toho malého škriatka, ktorý sa bude pravidelne ozývať. ,,Ale však keď si si dala toto, už môžeš všetko." prípadne ,,Teraz si zlyhala, daj si jedlo." alebo ,,Teraz si zlyhala a jesť nebudeš." A preto človek potrebuje obrovskú silu, aby bol vždy silnejší ako on. A to všetky tieto dámy majú.

Nasledoval môj príbeh a ja som zase rozprávala 30 minút na jeden nádych. Nič nezvyčajné a asi nikto ani nečakal nič iné. Pár krát som mala pocit, že sa mi trocha klepe hlas, občas sa mi chcelo aj napriek nevhodnosti situácie smiať na tom, aký idiot som bola, ale občas som mala slzy v očiach. Samú ma ale prekvapilo, s akou ľahkosťou som dokázala porozprávať o všetkých tých strašných veciach, ktorými som si prešla. A do detailov.

Nasledovala diskusia s Kajou, ktorú som ja spoznala práve v tom mojom najťažšom období. Ona bola ten človek, ktorý mi spolu s Luckou, ukázal cestu späť do normálneho života. A keďže si PPP prešla tiež, na 1. Neinstantnej kráse nemohla chýbať. Porozprávala o svojom príbehu, o tom, ako dôvod, prečo do toho spadla bol jej ex priateľ, ktorý si našiel novú štíhlejšiu priateľku (čo je asi jeden z najčastejších dôvodov) a tiež to, ako jej bolo najväčším pomocníkom na ceste k vyliečeniu počítanie makier.

Ďalšia dáma s ktoru sme spolu diskutovali nie len o poruchách príjmu potravy bola Kaja, ktorá založila na Instagrame stránku SILÁČKY. Jej príbeh bol plný smútku, podceňovania, sebapoškodzovania a tiež anorexie. Ale so šťastným koncom!

Nasledovala Kristýnka, ktorá založila najviac úžasný projekt ZA NORMÁLNI HOLKY, s ktorým vyhrala Českú blogerku roka a napísala knihu Bez filtru, v ktorej opísala svoj ťažký životný príbeh. Kristýnka si síce (vďakabohu) žiadnou poruchou príjmu potravy neprešla, no tiež si padla na úplne psychické dno kvôli chlapovi, ktorý ju mal za úplné nič. Naspäť do života sa ale vrátila oveľa silnejšia ako kedykoľvek predtým a založila tento projekt, aby mohla dievčatám ukázať, čo v živote je skutočne dôležité. Hovorila o niečom rovnakom (a možno ešte trocha viac) dôležitom ako to, ako sa z PPP dostať. O tom, ako do toho vôbec nikdy nespadnúť. O sebadôvere a sebeláske. O tom, čo dievčatám chýba úplne najviac, keď do akejkoľvek podobnej poruchy spadnú.

Ďalšia nasledovala moja dobrá kamarátka Kristýnka, s ktorou som sa zoznámila u nás v gyme. Raz za mnou prišla s tým, že čítala môj príbeh na blogu a že si vlastne prešla niečím podobným tiež. Neprešla si vôbec niečím podobným, prešla si niečím omnoho, omnoho horším, úplným peklom a jej príbeh je tak silný, že často krát, keď mi o tom hovorila som fakt nevedela, čo povedať. Na tomto svete nepoznám veľa ľudí, ktorí majú takú vnútornú silu a pohľad na tento svet ako práve ona a nikdy by som nepovedala, že niekto ako ona si prešiel takým strašným 10 ročným peklom.

O tom, ako a prečo vznikol projekt CUKRFREE nám prišla porozprávať zakladateľka Janka. Jej príbeh anorexie a bulímie trval rovnako dlhých 10 rokov a dostať sa z toho jej pomohlo vyradenie cukru z jedálnička. Janka hovorila práve o tom škriatkovi, ktorého som spomínala na začiatku. Že ho v hlave stále má. Aj keď sú to už roky, odkedy sa vyliečila. Ale že vždy, keď zjedla niečo, čo obsahovalo cukor sa ten škriatok znova ozval. A čím viac toho cukru bolo, tým silnejší bol jeho hlas. Hovorila mi z duše. To presne sa v mojom živote deje tiež. Keď som bez cukru, nepotrebujem ho, keď ho mám, potrebujem ho stále viac a viac. A potom sa to už nedá zastaviť.

A na úplný záver sa so svojim príbehom podelila aj Blanka z blogu FITFOODMANIC, ktorá si prešla anorexiou. Blanku na Instagrame sledujem už dlho a vždy som obdivovala nie len jej super výsledky vo vzpieraní, ale tiež jej pozitívny vzťah k jedlu. Ale k nemu tiež dospela až po tom, čo si prešla svojim vlastným osobným peklom.

DÁMY, ĎAKUJEM VÁM ZA VAŠU ODVAHU A CHUŤ POMÁHAŤ INÝM. Ste úžasné a ľudia sa majú od Vás čo učiť! Ďakujem!

1. Neinstatná krása bola presne taká, ako som si ju predstavovala. Verím, že každý, kto sa tejto diskusie zúčastnil, odchádzal aspoň s maličkou nádejou na lepší, šťastnejší a krajší život. A viete ako som to uzavrela? Že za všetko môžu chlapi (pretože boli dôvodom PPP u väčšiny dám) a najlepšie je odsťahovať sa do Austrálie (pretože viacej dám tvrdilo, že je to tam proste fajn) :)

A na záver ešte pár dôležitých informácii:

Dostala som milión dotazov na to, či bude niekde dostupné video z 1. Neinstantnej krásy. A odpoveď je ÁNO! Všetky live streamy mám uložené a špeciálne pre túto príležitosť som na Facebooku urobila našu vlastnú skupinu NEINSTANTNÁ KRÁSA, do ktorej sa pridajte a okrem videí tam budú pribúdať aj všetky informácie ohľadom ďalších pripravovaných akcií. Veľmi sa teším, že budeme mať vlastnú komunitu!

A máme termín ďalšej!

2. Neinstantná krása sa uskutoční v nedeľu 8.4. od 15:00 na rovnakom mieste v Tanečnom Sectore vo Vnitroblocku a udalosť na Facebooku nájdete tu! Hostí Vám zatiaľ neprezradím, ale máte sa na čo tešiť!

V neposlednom rade by som chcela veľmi pekne poďakovať úžasným ľuďom vo VNITROBLOCKU za poskytnutie priestorov a hlavne Arinke, ktorá nám pomohla s organizáciou, zabezpečila časť občerstvenia a celý čas dávala pozor na to, aby bolo všetko v poriadku a aby ste mali dostatok čerstvej limonády.

Tiež veľmi pekne ďakujem UDĚLEJ SI PLACKU za krásne odznačiky, ktoré nám na Neinstantnú krásu pripravili. A ak by ste si chceli urobiť vlastné odznaky tiež, zadajte kód NEINSTANTNAKRASA a budete mať 20% zľavu.

A aby som nezabudla tak tiež poďakovanie patrí Terezke z Terezky Cupcakes za krásne a veľmi chutné cupcakes! (Aj ja som si dala!). A budú aj na ďalšej. Terezka sľúbila ružové!

A na záver ĎAKUJEM všetkým mojim kamarátkam, ktoré mi pomohli s organizáciou, všetkým dámam, ktoré mali tú odvahu a s myšlienkou pomoci sa podelili o svoje životné príbehy, ale hlavne VÁM, za to že ste prišli, že ste sledovali live stream ale hlavne za to, že začínate veriť v skutočnú NEINSTANTNÚ krásu!

Majte sa najkrajšie ako viete a uvidíme sa budúcu nedeľu!

Vaša

13:05
0 Comments

Neinstantná krása

O poruchách príjmu potravy sa vôbec nehovorí, aj keď sú všade okolo nás. Ty, Tvoja kamarátka, sestra, priateľka. Každá chceme vyzerať presne tak krásne, ako všetky tie dokonalé ženy na Instagrame. Sme ochotné urobiť pre to všetko. Našimi najlepšími kamarátkami sa stávajú anorexia, bulímia a záchvatové prejedanie. A ten, kto do toho raz spadne, len veľmi ťažko hľadá cestu späť. Trvá to dlhé roky a my sa v tomto začarovanom kruhu strácame stále viac a viac. Ale neprichádzame práve vtedy o svoju skutočnú krásu?
Pár mesiacov dozadu som Vám napísala môj veľký životný príbeh. Alebo aspoň jeho podstatnú a bolestivú časť plnú sĺz a utrpenia. Dlho som sa prehovárala a zbierala odvahu na to, aby som sa celému svetu priznala s takou vecou, ale presvedčilo ma to, že môj príbeh by mohol niekomu pomôcť. Otvoriť oči. Ukázať cestu k šťastnému životu. A keby som mala pomôcť čo i len jednému človeku, malo by to zmysel.
Vtedy som ani len netušila, aký dosah a vplyv na môj ďalší život toto priznanie bude mať. Na život môj, ale aj na desiatky a dovolím si tvrdiť, že na stovky životov iných. V najbližších hodinách po zverejnení som dostala šialený počet správ od dievčat, ktoré si v živote buď prešli, alebo prechádzajú presne tým istým čo ja. Úplne sa našli v tom všetkom, čím som si prešla ja a rovnako, ako som si to myslela ja si mysleli, že sú v tom úplne samé. Báli sa o tom komukoľvek vo svojom živote povedať. Báli sa, že by ich nikto nepochopil. Všetko to vytrvalo tajili pred svetom rovnako, ako som to robila ja. A prvý človek, ktorému sa zverili som bola práve ja. Zrazu som bola všetkým tým dievčatám tak strašne blízka. Ukázala som svoje najzraniteľnejšie ja a už sa nebáli ani ony. Tie príbehy boli plné bolesti a sĺz. Napísali mi veci, s ktorými sa v živote nikomu nezverili. Pretože sa báli. Báli sa priznať, že sú choré, báli sa vyhľadať odbornú pomoc, pretože ten, kto chodí na psychiatriu, alebo má vlastného psychológa je mimo. Blázon. Tak ako je ten, kto má 55 kg krásny, všakže...

Boli to príbehy, z ktorých som mala zimomriavky a slzy v očiach. Tak strašne silné a smutné. Plné bolesti a utrpenia. Každý úplne iný, ale všetky s úplne rovnakým základom. Každé dievča, ktoré kedy spadlo do tohto začarovaného kruhu bolo ochotné obetovať svoje zdravie - to najcennejšie čo máme, len preto, aby bolo ,,skutočne krásne". Tak krásne, ako si krásu definujeme vo svojich hlavách podľa toho, čo je nám denne vyhadzované na oči v televízii, časopisoch a na sociálnych sieťach. Pri čítaní som sa stále pýtala sama seba. Preboha dievčatá, prečo sme na seba tak strašne zlé? Ako sa môžeme ku sebe správať takto? Prečo si spôsobujeme takú bolesť?
Písali mi slečny, že som im pomohla, že som im ukázala tú cestu, ktorú samé nevedeli nájsť. Že vďaka mne nemusia ísť na psychiatriu. Niekoľkokrát som dostala správu v ktorej stálo, že som niekomu zachránila život. Napísala mi maminka slečny, ktorá prečítala môj článok a zrazu po 2 rokoch večerala spolu s rodinou. Ja som bola tak neskutočne šťastná! Vízia, že pomoc čo i len jednému človeku by mala zmysel, sa naplnila.

Vždy som mala o svojom živote takú predstavu, že raz budem pomáhať iným. V ideálnom scenári môjho života som človek, ktorý svojou pomocou zanecháva stopy v životoch iných ľudí. Nevedela som akým spôsobom, nevedela som v čom, často som nad tým rozmýšľala. Mala som pocit, že existujú organizácie a združenie, ktoré zastrešujú úplne každého, kto by potreboval nejakú pomoc.

Paradoxom všetkého je to, že som chcela byť MISS Slovensko, aby som (mala korunku) a mohla pomáhať iným. Aby som mohla všetko čo viem posunúť ďalej, aby som bola pre iných človek, ktorý ich niečo naučí, ktorý obohatí ich životy. Ktorý zanechá stopu. Dlho som svoju cestu hľadala a strácala sa vo víziách toho všetkého, čo by som v živote chcela. Až teraz do seba všetko dokonalo zapadlo. Ako puzzle s miliónom dielikov s motívom niečoho čo nepoznáte, bez nejakej predlohy na krabici, ktoré skladáte roky. A zrazu máte ten motív pred očami. A dielik po dieliku do seba zapadá. S takou ľahkosťou, ako keby ste vždy vedeli, ako to celé zložiť dokopy.

Znova som si potvrdila to, že na niektoré veci treba dozrieť. Počkať si. Možno aj roky. A ak Vám má skutočne niečo patriť, ono bude. A platí to pri úplne všetkom. A s ľuďmi niekoľkonásobne. Toľkokrát som veci silila, tlačila na ne. Pretože som chcela všetko najneskôr hneď. Ale tak to nefunguje. V živote treba byť trpezlivý. A ak nás má niečo urobiť skutočne šťastným, príde to samo. Vtedy, keď to skutočne budeme vedieť využiť naplno. Naplno si to užiť. Naplno to zúročiť.
Chcela som byť MISS, aby som mohla pomáhať iným. Nevedela som ako, no vedela som, že to príde a tú svoju cestu si nájdem. Celý život som robila všetko preto, aby som si svoj veľký sen o misske splnila. Všetko som smerovala k tomu, celý môj život sa formoval podľa toho. Tam, kde momentálne som som sa dostala kvôli detskému snu. Kvôli miss som spadla do toho celého začarovaného kruhu, no práve kvôli tomu som tú svoju cestu pomoci našla.

Po pár mesiacoch premýšľania nad všetkým som sa s maličkou dušičkou na Instagrame zmienila o tom, že by som chcela zorganizovať niečo, čo by sa venovalo pomoci dievčatám s poruchami príjmu potravy. Nemala som presnú predstavu. Pôvodne som plánovala len malé stretnutie pár vyliečených dievčat, ktoré by sa chceli podeliť o svoje príbehy s dievčatami, ktoré touto poruchou stále trpia. Pretože tak ako mne pomohli príbehy iných a ako ten môj pomohol mnohým, tak by príbehy ďalších vyliečených dievčat mohli pomôcť ďalším chorým. Celé mi to prišlo tak strašne logické, tak do seba zapadajúce, tak úžasné, že som nechápala, že niečo podobné nevymyslel nikto predo mnou.
Zasypali ma desiatky nadšených správ, kde mi dievčatá ďakovali za to, že niečo také urobiť chcem, že chcú prísť, že chcú povedať svoj príbeh, že sa chcú podeliť a pomôcť. Že chcú prísť a len počúvať. Tak ako som mala celý život pocit, že ženy proti sebe stále bojujú, intrigujú, ohovárajú sa a nedokážu spolu držať, zrazu som mala pocit, že sa kvôli tak krásnej veci dokážu spojiť a pomôcť. Pretože každý, kto si raz prešiel životom s poruchou príjmu potravy vie, že je to tak odporná a nechutná cesta, že by ju v živote nikomu neprial. A tiež to, že nájsť cestu z tohto začarovaného kruhu je beh na veľmi dlhú trať.

Na jednej strane som bola tak strašne šťastná, že o môj projekt je taký obrovský záujem, ale na druhej viac ako vydesená z toho, koľko dievčat v skutočnosti trpí poruchou príjmu potravy. Vedela som, že je to obrovské číslo, ale skutočnosť ma veľmi nemilo prekvapila. Toľko dievčat balancuje na hranici medzi životom a smrťou, toľko z nich bude mať doživotné následky, toľko dievčat už nikdy nebude môcť mať deti. Séria pár zlých rozhodnutí po sebe a Váš život je v troskách. Je to ako hrad z piesku, ktorý vietor stále rozfukuje na všetky strany.
A preto som sa rozhodla pre veľkú vec. Z malého stretnutia pre pár ľudí urobiť veľký projekt. S cieľom zasiahnuť čo najviac ľudí. A nepomôcť len jednému človeku, tak, ako som to plánovala vtedy, keď som s touto myšlienkou prišla prvý krát pred ľudí. Ale urobiť to tak, ako som to plánovala na úplnom, úplnom začiatku. Pomôcť všetkým. Viem, že nezachránim celý svet, ale ja by som sa o to chcela pokúsiť.

Projekt som nazvala Neinstantná krása.

Pretože tá je skutočne dôležitá.

Tá vnútorná.

Tá trvalá.

Tá neinstantná.

Neinstantná krása je určená pre dievčatá, ktoré trpia akoukoľvek formou poruchy príjmu potravy, je určená pre tých, ktorí sa vyliečili, je určená pre všetkých tých, ktorý sa o túto problematiku zaujímajú. Ale aj pre tých, ktorí majú v okolí niekoho, kto poruchou príjmu potravy trpí a chcú mu pomôcť.
Na Neinstantnej kráse sa so svojimi príbehmi podelia dievčatá a ženy, ktoré si prešli svojim často krát nepredstaviteľným osobným peklom a pošlú ďalej svoje recepty na to, ako vyliečiť. V každom prípade ide o veľmi inšpiratívne osobnosti, ktoré nie len že nad touto mrchou vyhrali, ale svoj život začali žiť presne tak šťastne, ako vždy chceli.

Cieľom Neinstantnej krásy je ukázať dievčatám to, v čom sa skrýva skutočná krása. To, čo je v živote skutočne dôležité. Že za chyby sa platí a v tomto prípade veľmi vysokou cenou. Že nič nie je dôležitejšie než to, ako tú chorobu poraziť. Vyliečiť sa. Naučiť sa, ako mať rád seba, svoje telo, ako milovať zdravé jedlo. Ako žiť šťastne a plnohodnotne, presne tak, ako si to predstavujeme, pretože život máme len jeden a je tak strašne krátky! Tak urobme všetko preto aby bol krásny!

1. diel Neinstantnej krásy sa bude konať 21. januára v Prahe v tanečnom štúdiu SECTOR v mojej najobľúbenejšej kaviarni Vnitroblock. Som nesmierne šťastná a vďačná, že miesto, ktoré mám tak rada a kde trávim toľko času a kde vzniklo toľko mojich článkov bude miestom, kde sa stretnutia Neistantnej krásy budú konať. Áno budú. Pravidelne. A áno, nie len v Prahe.
1. Neinstantná krása má svoju udalosť na Facebooku, kde budem postupne pridávať informácie a preto sa určite pridajte SEM. O všetkých novinkách a nápadoch pravidelne hovorím v mojich INSTASTORIES a preto ich určite sledujte :)

A aby som nezabudla - stále hľadám dievčatá, ktoré by sa radi podelili o svoj príbeh a pomohli tak iným. Napíšte mi na môj mail - nvujisicova@gmail.com alebo na môj Instagram @nikavujisic. A to aj v prípade, že nechcete hovoriť verejne pred ľuďmi. Plánujem tiež niečo, pre dievčatá, ktoré sa boja prísť na stretnutie osobne, ktoré chcú byť anonymné, pretože nechcú aby o tom niekto vedel. Ale to si zatiaľ nechám pre seba. Čo Vám ale prezradím je, že nie len že tým strašne zvýšim možnosť ako pomôcť čo najviac ľuďom, súčasne si tým splním jeden OBROVSKÝ sen z môjho zoznamu.

Plánujem ešte veľké veci a už teraz Vám sľubujem, že to bude úžasné. Neviem sa dočkať! A Vy mi urobíte najväčšiu radosť ak budete o Neinstantnej kráse hovoriť ďalej. Zdieľajte prosím ďalej túto myšlienku, tento projekt, udalosť. Nech sa dostane medzi čo najviac ľudí a nech skutočne zachránime všetkých!

Robíte mi obrovskú radosť! ĎAKUJEM!

Majte sa najkrajšie ako viete

Vaša

0:04
3 Comments

Moje temné tajomstvo

featured

Ani neviem, kedy presne sa to začalo. Často nad tým rozmýšľam, často sa pozerám späť do minulosti a uvažujem nad tým, kedy to začalo. Čo to odštartovalo? Prečo sa to vôbec stalo? Však kedysi som bola úplne normálne dievča.

Pred pár dňami sme po tréningu sedeli na zemi a tréner si pozeral moje fotky na Instagrame, pár mesiacov staré a opýtal sa ma, prečo nevyzerám tak, ako predtým. A ja som nevedela, čo povedať. V tej odpovedi je toľko bolesti, že napísať o tom všetkom od úplného začiatku ma bude stáť veľa síl a sĺz.

Kedysi som bola úplne normálne, obyčajné dievča, z normálnej rodiny. Mala som rada seba, mala som rada jedlo. Neriešila som to, ako vyzerám, neriešila som to, čo zjem. Jedla som to, čo mi chutilo a nemala som v jedle takmer žiadne pravidlá. Bola som vlastne šťastná taká normálna a obyčajná a nepotrebovala som k životu nič viac. Do istého okamihu.
Všetko sa to začalo úplne nevinne tým, že som v 15 začala chodiť do fitka a prestala jesť po 18 hodine. Niekde som sa asi dočítala, že je to tak správne. Schudla som pár kíl, no po nejakej dobe som prestala cvičiť, pretože ma fitko fakt nebavilo a kilá sa vrátili naspäť. A možno trocha viac, než som schudla. Nasledovalo niekoľko podobných neúspešných pokusov a prvé väčšie experimenty s jedlom, ktorých výsledkom bolo jedine to, že som v konečnom dôsledku mala kíl viac, než na začiatku cesty.
Ako som na blogu už neraz písala, celý môj život sa točil okolo súťaže MISS Slovensko. A niekedy v tomto momente prišiel ten prvý impulz, niečo so sebou do 18. narodenín urobiť, trocha schudnúť, vyzerať trocha lepšie. Však chcem byť predsa misska, musím byť krásna. A ono to skutočne nebolo nič strašné, nesplniteľné, až do okamihu, kým sa mi to kompletne nevymklo spod kontroly.

Začala som viac hľadať na internete a narazila som na rôzne ,,proana" stránky, ktoré podporovali anorexiu a kde dievčatá písali o tom, ako sa do anorexie dostať, ako v nej vydržať, ako sa vyhladovať na smrť, kam skrývať jedlo pred rodičmi a ako zvládať spoločné rodinné nedeľné obedy a večere. A hlavne, ako toto všetko robiť tak, aby si nikto nič nevšimol.

,,Dajte si vatu s citrónom, prestane Vám škvŕkať v bruchu a citrón má minimum kalórií."

,,Na raňajky voda, na obed polovica jablka, na večeru 1 mrkva." ,,Jedlo skrývajte do igelitky v skrini, ktorú vyhodíte v noci, keď pôjdete na prechádzku so psom." ,,Ľahnite si do klbka a bolesť prejde rýchlejšie."

Takýchto a podobných šialených rád je plný internet. Keď viete, kde máte hľadať. Ja som vtedy ale mala dosť silnú vôľu (alebo slabú?) na to, aby som do toho úplne nikdy nespadla. Asi som nebola dosť silná na to, aby som vydržala. Vydržala nejesť. Vydržala klamať okolie a hlavne samu seba. Možno som si uvedomovala, že to je zlé? Neviem. No teraz s odstupom času môžem povedať, že práve v tomto období som bola úplne najsilnejšia a najrozumnejšia.

Chvalabohu ma v živote minulo to, kvôli čomu do podobných porúch príjmu potravy padnú iné dievčatá. Dostanú sa do dievčenského kolektívu, začnú cítiť tlak okolia, chcú byť krajšie ako spolužiačky, chcú byť také chudé ako dievčatá v časopisoch a v telke. Ja som síce nemala okolo seba reálne ženy, kamarátky, spolužiačky, na ktoré by som sa chcela podobať, no vytrvalo som z časopisov vystrihovala obrázky missiek a chcela byť ako ony. No ktovie, ako by som bola dopadla, keby som k tomu všetkému bola ešte aj v ženskom kolektíve a cítila navyše tlak okolia.

V 17 rokoch som sa prvý krát bola pozrieť na priamy prenos súťaže MISS Slovensko, absolvovala som afterpárty, celú noc sa fotila s misskami a cítila sa ako vo svojom najdokonalejšom sne. Videla som ako tie nádherné ženy idú po červenom koberci, že majú korunky a že sú také dokonalé. A verila som tomu, že ja budem rovnaká. Po tom, ako som sa o 5 ráno vrátila domov som zaspávala s tým najkrajším pocitom. že som k môjmu snu bola tak blízko a že to skutočne existuje a že na chvíľku som toho bola súčasťou. Na ďalší deň som začala s ďalším neúspešným pokusom o to, aby som schudla. Začala som znova jesť extrémne málo a mučiť sa v posilke, ktorú som tak nemala rada. Však potrebujem schudnúť len málo a hneď, ako to bude, tak s tým prestanem. Znova som schudla a znova po tom, ako som sa vrátila k normálnej strave som naspäť pribrala. Nekonečný kruh.

Nastúpila som na vysokú školu a ako jediné dievča medzi toľkými chlapmi som sa cítila skvelo. Nikdy som nemala pocit, že by som potrebovala byť krajšia, že by som potrebovala byť chudšia. Vždy som mala pocit, že ma všetci berú takú, aká som a nikdy som necítila žiaden tlak z okolia. Nebyť môjho detského sna s misskou, asi by sa nikdy nebolo stalo to, čo sa stalo. Nikdy by som do toho nespadla. V mojom živote nebol jediný dôvod, jediný impulz, ktorý by ma donútil dostať sa na túto odpornú cestu. Cestu života s poruchou príjmu potravy.
Niekoľko rokov po sebe sa u mňa opakovala situácia, kedy som niekedy v októbri / novembri začala chudnúť, za dva mesiace dala dole 15 kg, pretože v januári bol kasting MISS Slovensko a v priebehu januára / februára pribrala znova všetko naspäť. A o rok na jeseň znova. Ak sa Vám zdá 15 kg za 2 mesiace veľa, ja som dokázala dať dole aj 10 kg za 3 týždne. A to už bolo skutočne veľa. No moje jedlo pozostávalo z odporného kuracieho mäsa na vode, ktoré som neznášala (čuduj sa svete že od tých dôb odmietam jesť mäso) a kúsku ryže. Kúsok si predstavte ako 100 g ryže na týždeň. Bývalo mi zle, odpadávala som. Denne som cvičila dve hodiny kardia. Ráno aj večer. Nemala som žiadnu svalovú hmotu a tú, ktorú som aj mala som touto šialenou diétou stratila. Váhu som si samozrejme neudržala, pretože akonáhle som začala jesť len o trocha viac, všetko bolo naspäť.

Po tom, ako som ukončila bakalára som odletela študovať do Francúzska, kde som sa snažila jesť zdravo. Aspoň zo začiatku. Plán bol schudnúť približne 10 kg, aby som sa po návrate naspäť na Slovensko mohla prihlásiť na missku. Plán sa nenaplnil ani náhodou a vo Francúzsku som pribrala ešte viac. Vrátila som sa na Slovensko a mamina mala už na letisku narážku na moju váhu. Ale nič som si z toho nerobila, vedela som, že do januára je ešte niekoľko mesiacov času a ja to schudnem dovtedy ako nič.

A aj som schudla. Začala som s crossfitom a váha išla dole rýchlejšie než som čakala. V decembri som mala pocit, že konečne je všetko tak, ako má byť. Prvý krát v mojom živote som bola spokojná s mojou postavou. Ostával mesiac do kastingu a ja som vedela, že ak to pôjde ďalej tak, ako plánujem a schudnem ešte posledných asi 5 kg, mohlo by to vyjsť. V polovici decembra som si ale natrhla väzy v členku a skončila som s barlami a depresiou ako svet. Kasting som ale aj napriek tomu vyskúšala, aj keď som vedela, že neexistuje reálna šanca aby som postúpila. Kvôli veku to však bola moja posledná možnosť a vedela som, že ak by som to neskúsila, raz by som si to veľmi vyčítala. Síce som nepostúpila, no veci sa udiali tak nejako inak a vlastne som aj napriek neúspechu bola šťastná. Organizátori missky si ma pozvali na sústredenie a ja som absolvovala všetko to, čo ostatné missky a (aj napriek tomu, že som noci preplakala v hotelovej izbe) bola som šťastná, že si to môžem aspoň trocha takto vyskúšať. Ďalší polrok som sa pohybovala medzi misskami stále viac a viac a síce som bola nekonečne šťastná, že som sa do toho sveta dostala, že tie dokonalé ženy sú moje kamarátky, vnútorne som bola úplne zlomená, lebo som cítila, že to nie je to, čo som chcela. Že nie som jednou z nich. V polovici roka 2015 ale svitla nádej, že existuje reálna šanca, že by sa mohla zvýšiť veková hranica na 24 rokov a že by som kasting mohla znova vyskúšať!

Plán bol sústrediť sa celého polroka na to, aby som schudla postupne, pomaly a hlavne udržateľne. Vesmír to ale chcel úplne inak a posledný inžiniersky ročník, dennodenné písanie diplomovky, nezdravé jedlo a absolútna absencia času na cvičenie sa znova podpísali na mojej postave. Po promóciách som na celé leto odletela na Bali, kde som mala v pláne jesť zdravo a chodiť pravidelne behať a vrátiť sa naspäť krásna. Na Bali bolo ale všetko úplne inak ako som plánovala a v tej teplote a vlhkosti som dokázala naplno fungovať len v klimatizovaných priestoroch. S jedlom to bolo tiež strašné a po lete strávenom v Indonézii som sa vrátila s ďalšími 10 kilami navyše. Bola som obrovská, nechutná, tučná, no len málokto ma v tomto stave videl. Hneď po príchode som začala makať na 100%, presťahovala sa do Prahy a za tri mesiace schudla 23 kíl. Veková hranica na missku sa zvýšila na 24 rokov a ja som v januári znova mohla absolvovať kasting. A tentokrát to vyšlo. Postúpila som do semifinále a na svete nebolo šťastnejšieho človeka. Ale tu niekde to šťastie skončilo. Nasledovali tie najhoršie a najbolestivejšie mesiace môjho života, ktoré by som najradšej vymazala a zabudla. Na všetko.

To, že rok 2016 bol najhorším rokom môjho života, to už všetci viete. Neraz som o tom písala, naposledy v zhrnutí roka niekedy na začiatku januára. Úplnú pravdu a skutočný dôvod toho, prečo to tak bolo a prečo sa veci v mojom živote udiali tak ako sa udiali, vie len veľmi málo ľudí. A nedávno to nevedel vôbec nikto.

O tom, že ma zo semifinále vyrazili už všetci dobre viete. A čiastočne aj to, čo sa dialo potom. Čakalo mi niekoľko skutočne katastrofálnych týždňov. Uvedomila som si, že všetko skončilo. Že si už nikdy nesplním svoj veľký sen. Ten sen, ktorý tak zásadne ovplyvňoval celý môj život doteraz. Bola som z toho taká zlomená. Všetci do mňa tlačili sladké, pozývali ma do cukrárni a ja som žila s depresiou ako svet. Preplakala som niekoľko nocí a dennodenne som hľadala motiváciu na cvičenie. Márne. Bola som taká slabá. Po pár týždňoch som sa dostala naspäť do režimu a začala som znova cvičiť a jesť zdravšie. Našla som v sebe stratenú silu a bola zase aspoň trocha šťastná. Vedela som, že nemôžem poľaviť, že tú vymakanú postavu si udržím, nech sa deje čo sa deje. To bola jediná vec, ktorá ma hnala vpred. No po pár dňoch prišla prvá rana a pri cvičení som si vykĺbila rameno a dostala som stopku na tri týždne s cvičením. Nechápala som, prečo sa mi to deje. Prečo je všetko proti mne, prečo keď som konečne nazbierala dostatok sily na to, aby som sa vrátila k cvičeniu, sa muselo stať toto?

Pribrala som pár kíl, ale tie som zase po vyliečení zhodila naspať. Takto som fungovala najbližšie dve mesiace. Váha mi stále kolísala ale len +- 5 kg, čo bolo vzhľadom na moje minulé výkyvy úplne v poriadku a náprava bola záležitosťou pár dní.

Čakala ma cesta na Slovensko a Veľká noc u starých rodičov. Všetky rodinné akcie ma desili a mala som z nich stres týždne dopredu. Za víkend na Slovensku som zjedla asi tonu koláčov, ale stále som sa upokojovala myšlienkou, že o tri dni budem naspäť v Prahe, naspäť v režime a o pár dní som zase tam kde som bola. Na jednej strane som bola rada, že dokážem tak rýchlo schudnúť, no na druhej som si pomaly ale iste začala uvedomovať neudržateľnosť svojej váhy.
Po návrate do Prahy ma ale čakala nemilá správa a to, že v gyme niekto dostal príušnice, ochorelo pár ľudí a že cvičenie je na vlastné riziko. Cvičiť takmer nikto nechodil, no ja som si povedala, že príušnice sú detská choroba a ja potrebujem rýchlo zhodiť kilá z Veľkej noci a teda to risknem, prinajhoršom si týždeň poležím v posteli. Moment, za ktorý si aj s odstupom času zaslúžim niekoľko faciek.

Ochorela som a okrem príušníc som dostala aj zápal mozgových blán a zápal pankreasu. Skončila som v nemocnici a psychicky som sa úplne zosypala. Po dvoch týždňoch ma pustili domov, no keď mi doktor oznámil, že 3 mesiace nesmiem cvičiť, môj svet sa zosypal znova.

2 mesiace so zápalom mozgových blán a ďalší mesiac ležania boli príšerné, no na váhe sa nejako zásadne neprejavili. Čo sa ale prejavilo naplno bolo to, že som sa na crossfit vrátila tak strašne slabá, že som mala pocit, že začínam úplne od začiatku. Akákoľvek fyzická aktivita ma stála nekonečne veľa sily, ktorú som nemala. A psychicky som na tom už horšie byť nemohla. Ale zase som sa veľmi mýlila.

Začala som ale zase cvičiť, no stále mi robilo problém to, že som mala neustále chuť na sladké. A tak veľakrát po tréning som si niečo sladké dala. Ale cvičila som veľa a nemala som vôbec výčitky. Naučila som sa prispôsobiť stravu tréningom a keď som cvičila, dala som si aj viac jedla, viac sladkého. Mala som pocit, že som sa konečne dostala do nejakého správneho režimu, do takého, aký by som mala mať stále. Ako by som mala fungovať. A mala som zo seba konečne dobrý pocit. Že by to mohlo ísť, že by som skutočne mohla ostať navždy krásna. Že to je udržateľné.

Ale potom prišiel ten zlom a kamarát mi povedal o ketóze. O tej zázračnej ,,diéte", ktorá mne URČITE bude vyhovovať. Že vyradil zo stravy všetky sacharidy, nahradil ich tukmi a cíti sa úžasne. Na sladké vôbec nemá chuť a má veľa energie na cvičenie. Vyzeralo to ako ideálne riešenie môjho problému.

Ach ako som sa vtedy neskutočne mýlila. Prvé dni boli príšerné, bolo mi zle, nevládala som ani chodiť, no po týždni som sa dostala do ketózy a všetko bolo presne tak, ako mi o tom Tomáš hovoril. Vydržala som v ketóze niečo cez 6 týždňov. Mala som neskutočne veľa energie na cvičenie, v gyme som trávila dlhé hodiny, po tréningoch som chodila behať a po nociach som nemohla spať, pretože som stále niečo musela robiť. Veľmi rýchlo som sa vrátila na veľkosť S a nebolo na svete šťastnejšieho človeka. Mala som pocit, že som našla nevyčerpateľný zdroj energie, že dokážem úplne všetko, že som úplne nezastaviteľná. V tom období som mala po rozchode a psychicky som sa cítila absolútne príšerne. Energia, ktorú som ale mala mi všetko to psychické trápenie kompenzovala.

Niekedy vtedy som stretla Davida (Zajtra to bude rok. Sfúkneme sviečku?) a všetko mi to začalo zapadať. Môj život začal byť znova krásny. Pretože som mala pocit, že som krásna ja a že mám vedľa seba človeka, ktorý to oceňuje a myslí si to tiež (panebože ako by som sa dnes za tieto názory nafackala).

Nastúpila som na doktorát a hneď na začiatku augusta odletela na týždeň na konferenciu do Ameriky. Už v lietadle po prvom chode som pochopila, že toto nebude asi najlepší prechod z ketózy do sacharidového režimu. Jedla som strašne veľa a všetky sacharidy, ktoré som za posledné takmer dve mesiace nemala, som si za týchto pár dní vynahradila. Na hoteli aj v škole sme mali zabezpečené jedlo a americký cukor s cukrom sa na mne podpísal strašným spôsobom. No dúfala som, že ten týždeň nejako prežijem a ak aj priberiem, keď sa vrátim, v ketóze všetko vrátim naspäť. Z Ameriky som sa ale vrátila o 8 kg ťažšia a začala som tušiť menší problém. Čakal ma týždeň v Prahe a ďalšia služobná cesta do Nórska. Za pár dní doma som sa ale nedokázala dostať naspäť do režimu a navyše som sa na tréningu pri výskokoch na box zranila a nasledujúce dni som mala obrovský problém s chôdzou. Dokázala som chodiť, ale príšerne to bolelo a nohu som mala pekne fialovú (do dnes mám na kosti hrbolček). Odletela som do Nórska s pomyslením na to, že budem každé ráno chodiť behať, jesť veľa zeleniny a všetko bude v poriadku.

Problém ale prišiel hneď prvý deň, kedy som si chcela obliecť teplé oblečenie, ktoré som si so sebou zobrala a nič mi nebolo dobré. Neobliekla som žiadne teplé nohavice, nezapla jesenný kabát. Vonka bolo sychravo, pršalo a ja som chodila v letných šatočkách, pretože nič iné mi nebolo dobré. Bola mi strašná zima a ľudia nechápali, čo to mám na sebe. Každé ráno som sa budila s tým, že pôjdem behať, že dnes zase začnem, no buď počasie, alebo neskutočná bolesť nohy ma presvedčili o opaku. Každé ráno som sa snažila natrepať do nohavíc, aby som nemusela ísť von znova v šatách, no nešlo to. A to ma psychicky ničilo stále viac a viac. Po pár dňoch v Nórsku som sa úplne zosypala a plakala v kúpeľni na zemi. Uvedomila som si, že je všetko preč, že moja krásna postava je preč, že celá snaha je preč. Že som znova škaredá a tučná, nechutná. V tom momente som neznášala samu seba. Doteraz si ten moment zlomu pamätám. A nič si neprajem viac než to, aby som naň zabudla. Aby som sa mohla vrátiť v čase o rok dozadu a všetko urobiť inak.

Obliekla som si športové oblečenie, obula tenisky a aj napriek obrovskej bolesti nohy som išla behať. Nevládala som, bolela ma noha, nedokázala som dýchať a navyše začalo šialene pršať. Sadla som si na skalu nad útesom a pozerala sa dole. Jediným riešením tejto situácie v tejto chvíli bolo skočiť. Vedela som, že to všetko vyrieši. Že už nikdy nebudem krásna a nikdy si to nedokážem udržať. Že takáto škaredá na tomto svete byť nechcem. Že ak nebudem krásna a chudá, nikdy nebudem šťastná. Ťažko sa mi o tomto momente hovorí. Bola to taká strašne silná chvíľa, že na ňu asi nikdy nezabudnem. Bol to moment absolútneho odpojenia logiky. Taký, ktorých som potom zažila ešte niekoľko. Ja som vôbec nerozmýšľala nad tým, čo by to spôsobilo, aké by to malo následky, ako by to zasiahlo moju rodinu, priateľov. Že mám sny, ktoré si chcem splniť, že mám nejaké poslanie na tomto svete. V tom momente som verila tomu, že jediné moje poslanie na tomto svete bolo byť krásna. Celý život som sa o tom presvedčovala, že musím byť krásna, že inak nikdy nemôžem byť šťastná. A popritom som bola. Vlastne som bola asi vždy šťastnejšia než vtedy, keď som mala 60 kg a pocit, že som krásna.

Doteraz neviem, prečo som nakoniec z tej skaly odišla, pretože ten pocit presvedčenia, že to musím urobiť bol silnejší, než čokoľvek ostatné. Vrátila som sa naspäť a úplne som sa zosypala. Znova a znova a znova. Preplakala som niekoľko nocí. Celé dni som sa tvárila že sa nič nedeje, že som šťastná, nikto si nič na mne nemohol všimnúť, no celé noci som plakala a aby toho nebolo dosť, všetko som to zajedala nezdravým jedlom. V obchode som si nakúpila všetko, na čo som mala chuť a zjedla som to. Tony jedla, za úplne krátky čas. Však už to bolo jedno.

Ako bonus ma strašne bolievala hlava, pretože som celé dni pozerala do počítača, ktorý som mala po chorobe povolený len na hodinu denne a celý ten stav absolútnej beznádeje to len umocňovalo.

Z Nórska sa vrátil niekto úplne iný. Nie len váhovo, ale hlavne psychicky. Tá veselá a vždy šťastná Nika bola preč. Bola som stále podráždená a nemala som náladu absolútne na nikoho. A aj napriek tomu, ako som sa strašne tešila na rodinu a Davida, som bola na nich absolútne protivná a nepríjemná. Jedna z vecí, ktorá ma z toho všetkého mrzí najviac je to, že oni boli tí poslední ľudia na svete, ktorí si takéto správanie odo mňa zaslúžili. A že som prišla o človeka, ktorý pre ma znamenal toľko. Ale niet sa čo čudovať.
Mala som problém vydržať sama so sebou, celé dni som trávila v posteli a odmietala z nej vyjsť. Jediná vec, ktorá ma dokázala z postele dostať bol tréning na ktorý som prišla každý deň, tvárila som sa šťastne, že sa nič nedele, že som úplne v pohode, no večer som sa doma znova zosypala. Tréningy boli pre mňa len prostriedok k cieľu, v tomto období to bola jediná vec, ktorá ma dokázala dostať z postele. A keď videla doktorka, v akom stave som sa vrátila z Nórska, vypísala ma na PNku. Takže som z postele vlastne celé dni vstávať ani nemusela.

Začala som znova s ketózou, v ktorej som ale stále vydržala len pár dní a nasledovalo šialené prejedenie, podobne ako v Nórsku. Tu niekde sa v mojej hlave zrodil ďalší šialený nápad a to ten, že keď už neviem prejedanie zastaviť, vedela by som zmierniť jeho účinky. Hovorila som si, že keď už trpím na jednu poruchu príjmu potravy, je jedno, či nebudú dve. (Prosím ďalšiu facku). Chvalabohu som ale nekonečne vďačná svojmu telu, že ma na túto cestu nepustil, pretože aj s celou rukou v krku sa u mňa nič nedialo. A tak som sa prejedala bez toho, aby som spadla aj do bulímie. To ako fakt neviem, kde by som sa bola až dostala, keby som toto dokázala. Nekonečný kolotoč, z ktorého nešlo nájsť cestu von.

Čakala ma ďalšia služobka v Ameriky a ja som mala už len z predstavy ďalšej cesty do Ameriky stres ako nikdy predtým. Vedela som, čo presne ma čaká a bála som sa toho, aby som to psychicky zvládla.

Po pár dňoch som sa vrátila naspäť a netúžila som po ničom inom, než po tom, aby som mohla znova naplno cvičiť, jesť ,,zdravo" a vrátiť sa váhovo tam, kde som bola predtým. Nič nebolo dôležitejšie než to, aby som vyzerala dobre. Keď som mamine prvý krát povedala, že chcem skončiť s doktorátom a že už nikdy nechcem ísť do Ameriky, presne vedela, aký je ten skutočný dôvod.
Stále som bola na tom psychicky strašne, no oproti stavu v Nórsku som sa posunula o obrovský krok, pretože zrazu som mala chuť a silu začať s tým niečo robiť. Nevzdať to.

Ketóza je ale tenký ľad, strašne tenký. Pretože som telu odopierala takmer všetko a ono fungovalo v nejakom krízovom režime, ktorý som považovala za správny, po čase si to všetko vypýtalo. Mala som veľa energie, stačilo mi spať málo hodín, ale to predsa nikdy nemôže fungovať dlhodobo. A ani nefungovalo. Stále som bola chorá, mala som strašnú krv a slabú imunitu. Každý mesiac som ochorela minimálne jedenkrát. A navyše stavy prejedania ma nevyčerpávali len fyzicky, ale psychicky omnoho viac. Myslela som si, že len ja som slaboch, že to len ja nedokážem prejsť z tohto režimu postupne do normálneho, tak ako by sa to správne robiť malo. Že všetko je len preto, že ja nie som schopná vydržať. Počas týchto stavov som ale našla ďalšie dievčatá, ktoré to vytrvalo tajili a mali úplne rovnaký problém ako ja. Začala som o tom hovoriť ja a priznali sa mi tiež. Dievčatá z môjho najbližšieho okolia. Nebola som v tom sama.

A zrazu prišiel ten deň. Ten deň, kedy som KONEČNE po takej dlhej dobe bola skutočne šťastná. Usmievala som sa a to naozaj úprimne. Bola som s ľuďmi, ktorých som mala tak strašne rada, konečne som mala pocit, že sa dokážem vrátiť tam, kde som bola. Že dokážem to, čo som už raz dokázala. Konečne po tak dlhej dobe som mala pocit, že budem zase šťastná. Že som to nezabudla, že to stále dokážem. Po dokonalom dni som sa vracala domov, v hlave plány ako od zajtra začnem na 100% makať na tom, aby som bola znova krásna, tak ako predtým. Že odmietam akékoľvek stavy prejedania a že už do toho nespadnem. Že budem chodiť pravidelne behať a budem zase krásna! A silná. Že tentokrát vydržím!

Kto čakal, že tento dokonalý deň skončil v sanitke a následne v nemocnici, ruku hore. Natrhnuté väzy v členku a 6 týždňov bez pohybu. Mala som pocit, že sa mi to asi sníva. Že mne je proste predurčené nebyť šťastná. (Alebo si uvedomiť, že šťastie, to neznamená mať 60 kg? Že v živote sú dôležité úplne iné veci?).

Týždeň doma v posteli som sa držala jedla presne tak, ako som pokladala za správne. Žiadne zakázané potraviny. Nemohla som chodiť a jedla som len to, čo som mala doma, alebo čo mi kúpila spolubývajúca, ktorej som ale rázne zakázala kupovať čokoľvek, čo by nezapadalo do môjho ketóza jedálnička. Po týždni ma ale navštívil kamarát a na otázku, na čo mám chuť som odpovedala, že na všetko sladké. A on to všetko sladké doniesol. Veľmi rýchlo som do toho zase spadla a všetko som to priklincovala tým, že som odišla na Slovensko, kde prejedanie pokračovalo. Celé dva týždne. Posledné mesiace som mala stres z toho chodiť domov, chodiť za rodinou a aj keď som ich mala strašne rada a strašne mi chýbali, tak strašne som sa bála toho jedla, ktoré na mňa doma čakalo, že som radšej ostala v Prahe a za rodinou nešla. Ale teraz to už bolo jedno.

V tejto dobe som začala so sociálnymi experimentmi a istú dobu som Tindrovala. Na Tindri som narazila na človeka, ktorého dnes, s odstupom času považujem za toho najhoršieho človeka, ktorého som kedy v živote stretla. Človeka, ktorý v sebe nemal ani štipku dobra. A verte mi, že to ja dokážem nájsť úplne u každého. Niekedy vtedy som si povedala, že by som sa v živote s nikým zo zoznamky nestretla, ale po tom ako sme si písali asi tri týždne (a z nejakého nepochopiteľného dôvodu som mala pocit, že si rozumieme), sme sa dohodli na osobnom stretnutí. Od prvého momentu bolo jasné, že jeho jediná požiadavka na ženu je to, aby bola chudá. Povedal mi, že s mojou výškou 178 cm by som mala mať 55 kg a nič iné nie je prijateľné. Bol to presne ten ego idiot, ktorý si o sebe myslí, že je najúžasnejší a najkrajší na svete. Pravidelne mi hovoril veci typu: že na ulici je každá ženská krajšia než ja a on by mohol mať úplne ktorúkoľvek, ale namiesto toho je so mnou. Keď som si v piatok chcela kúpiť ovocie a povedala som, že si dám voľnejší deň mi povedal, že si budem dávať voľnejšie dni vtedy, keď budem vyzerať normálne. Povedal mi, že sa mám prestať tváriť smutne a že to že mi nikto nehovorí, že som tučná je len preto, lebo nikto nie je úprimný. Neviem, prečo som toto vydržala tak dlho. Asi som mala rada tú bolesť, akú mi táto idiotská osoba spôsobovala.

Bol to človek, ktorý si ma absolútne nevážil, správal sa ku mne ako k úplnému odpadu. Denne mi vyhadzoval na oči to, aká som tučná a nechutná. Popritom on bol typ človeka, ktorý za dve mesiace (fakt dve mesiace?!!) počas ktorých sme sa stretávali, jedol len samé sračky, pil kolu a zajedal ju čipsami. Za celé tie dva mesiace som nevidela ani raz že by zjedol normálne nutrične vyvážené jedlo a napil sa čistej vody. Nedajbože, že by išiel cvičil (o tom stále len hovoril). Počas januára som znova ochorela a so zápalom priedušiek som ležala doma a dala si trocha ovocia. Vyčítal mi, že kvôli chorobe teraz nebudem cvičiť, budem jesť sacharidy a on bude musieť čakať ešte dlhšie, kým budem znova krásna a chudá! Chorobu som nedoliečila, aby som mohla znova cvičiť a bola čo najrýchlejšie znova chudá. Stretávali sme sa ešte niekoľko dní, kým som si povedala dosť. Nikto si nezaslúži, aby sa k nemu niekto správal takto. Nikto. Ani ja. A to aj keď práve nemám 60 kg.
To, čo dokázal tento človek urobiť s mojou už dovtedy na kúsky rozlámanou psychikou je ťažko popísateľné. Zrazu som sa cítila oveľa horšie, než dovtedy. Prvýkrát som v mojom živote našla človeka, ktorý ma úplne utvrdil v mojich šialených predstavách. V tom, že najdôležitejšie na svete je vyzerať úžasne a že na ničom inom nezáleží. Že ak nebudem mať 55 kg nikdy nebudem krásna a všetky ženy na svete budú krajšie než ja.

Prišiel február a ja som bola motivovaná ako nikdy predtým. Nie len preto, že som chcela jemu ukázať, že budem znova krásna, ale hlavne preto, že som vedela, že tie ,,nórske" kilá fakt idú dole a vidina toho, že budem zase ako predtým ma vpred hnala neskutočnou silou. Spísala som si ciele, ktoré som na február mala a denne som ich plnila. Celých 28 februárových dní bolo absolútne dokonalých. Cvičila som každý deň, 4x do týždňa dvojfázovo, kedy som chodila ráno behať. Ketóza znova fungovala na jedničku a ja som bola presvedčená, že z akéhokoľvek prejedania som vonka. Zrazu mi bolo dobré všetko oblečenie z obdobia missky a ja som bola skutočne šťastná. Ale to najhoršie ešte len malo prísť.

Posledný deň som sa začala cítiť nie úplne dobre. Začala ma bolieť hlava, cítila som úplnú slabosť, ale bol to posledný deň dokonalého mesiaca a ja som nemienila nejako poľaviť. Chýbal mi posledný bod na zozname, ktorý som potrebovala splniť. Akákoľvek odchýlka od dokonalosti v mojom železnom harmonograme sa nepripúšťala. Akákoľvek odchýlka mohla mať katastrofálne následky. No verila som, že som silnejšia.
Pred tréningom som sa zastavila na kafe v kaviarni pri gyme a kúpila som si banana bread. Mala som naň obrovskú chuť a hlavne som si myslela, že mi dodá trocha sily na cvičenie, pretože som sa cítila fakt slabo. Tréning som mala problém odcvičiť a celý čas som myslela len na jedno. Na to, že som zjedla niečo zo zakázaných potravín, že som zjedla nepovolené sacharidy. Spustil sa znova ten stav odpojenia logiky, ktorý nešlo vypnúť. Po tréningu som išla do obchodu a kúpila som si úplne všetko, na čo som v tom momente mala chuť. Od čokolády, sušienok, cukríkov, keksíkov, cez kilá ovocia, jogurtov, buchtičiek, celú bábovku až po pudingové taštičky a čokoládové croissanty. Nákup, ktorý by mala priemerná rodina na niekoľko dní. Však mohla som banana bread, môžem aj toto.
Prišla som domov a za čas, ktorý sa nerovnal viac než pár desiatkam minút som to dokázala úplne všetko zjesť. Bolo mi tak príšerne zle. Počas toho ako som to jedla som vedela, ako sa potom budem cítiť, vedela som, že to vôbec jesť nechcem, vedela som, že to, čo robím je úplne to najhoršie, čo môžem sama sebe urobiť. Vedela som, že tým úplne zahodím celú tú mesačnú snahu, tie dni, kedy som bola taká šťastná. Vedela som, že budem tak strašne nešťastná, no aj napriek tomu som nedokázala prestať. Tak dobre som už ten pocit poznala. Ráno som sa zobudila a začala som odznova. Celý deň som dávala pozor, stále si opakovala, že toto znova urobiť nemôžem, no prišiel večer a všetko sa opakovalo. Však keď som mohla včera, môžem aj dnes. Vo februári som zažila ten najhorší a najsilnejší záchvat zo všetkých, trval niekoľko dní a ja som sa počas nich nedokázala postaviť z postele. Všetko to umocňovalo to, že som mala zápal pľúc a z postele som sa postaviť ani nemusela.

Záchvaty prejedania u mňa dokázala spôsobiť akákoľvek odchýlka od toho, čo som považovala za správne. Úplne nepodstatná maličkosť. Potrebovala som mať všetko absolútne naplánované a perfektné. Do detailov, jedlo na gram. Vôňa čokolády, keď som si dala jednu jahodu od kamarátky alebo, keď som myslela na niečo sladké dlhšie ako jeden deň. Tak málo stačilo a znova prišiel ten neovládateľný stav, kedy som ja, vždy tak silná osobnosť, bola slabá a úplne bezmocná. Ja proti tomu všetkému jedlu. Často som si predstavovala, aké musí byť úžasné, keď si sadnem s kamarátkou do kaviarne a dám si len tak koláčik, pretože naň mám chuť. A to bude všetko. Žiaden ďalší koláčik, žiadne šialené stavy potom. Jeden jediný koláčik a dosť. Tak strašne som si priala byť normálne dievča!

Nevedela som, čo mám robiť, bola som z toho tak zúfalá. Záchvaty sa stále stupňovali a stále to bolo horšie a horšie. Vedela som, že z tohto sa sama nedostanem. Že na to nemám dosť sily. Že nech sa snažím akokoľvek, nedokážem to. A tak som sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc.

Ten deň, kedy som prišla prvý krát na psychiatriu si pamätám, ako keby to bolo včera. Obliekla som sa strašne krásne, obula som si lodičky, aby som vyzerala ako úplne normálny človek, o ktorom by ste nikdy nepovedali, že má nejaký psychický problém. No na tomto mieste všetci zastávali rovnaký názor a o nikom, koho som na klinike v ten deň (a potom aj všetky tie ďalšie návštevy) stretla by ste nikdy nepovedali, že by mohol mať nejaký problém. Vyplnila som dotazník a podpísala to, že stále všetko vo svojom mene podpisovať môžem (na úvod pekné privítanie).
Pani doktorke som porozprávala o všetkom o čom teraz Vám, o celom priebehu roku 2016 od missky až po myšlienky na samovraždu v Nórsku. O tom, aké depresie mi jedlo spôsobovalo a tiež o tom, aké euforické stavy mi spôsobovali tie dni, kedy som znova schudla a cítila sa znova krásna.

Diagnóza znela horšie než som čakala. Bipolárna porucha spojená s poruchami príjmu potravy. Pani doktorka mi povedala, že som v príšernom stave a keby som prišla neskôr, musela by ma hospitalizovať. Takže nebola som slaboch, nebola som tak slabá, ako som si myslela. Zrazu som zistila, že som vážne chorá. Na bipolárnu poruchu som dostala lieky a odchádzala domov s tým, že možno raz konečne budem zase normálne dievča. No už nikdy nie také, o ktorom som písala na začiatku.
Áno, presne ako čítate. To najviac pozitívne dievča, ktoré poznáte z instagramu ako najväčšieho šíriteľa pozitivizmu a dobrej nálady sa liečilo na psychiatrii. Absolvovala som niekoľko sedení u psychiatra, psychoterapií u psychológa, dostala som lieky na bipolaritu a dúfala, že to pomôže. Že v mojom živote znova nájdem stratené hranice, že prestanem všetko hnať do takých neskutočných extrémov, že prestanem brať jedlo ako môjho najväčšieho nepriateľa. Veď som ho vždy tak milovala. Za mesiace v ketóze som si v sebe vybudovala nekonečný odpor a strach zo sacharidov. Keď som si po tak dlhej dobe urobila na raňajky kašu z vločiek a ovocia, veľmi dlho som sa prehovárala k tomu, aby som ju zjedla. Že skutočne to nie je môj nepriateľ, že ovocie naozaj môžem. A nie len v stavoch s odpojenou logikou. Že ho môžem práve vtedy, keď nad jedlom premýšľam.

Niekedy okolo februára som sa zoznámila s Kerol (klik na blog!), ktorá robí výživovú poradkyňu a už vtedy mi hovorila, že mám vyskúšať počítanie makier. Že práve jej presne to pomohlo, aby sa zo záchvatového prejedania dostala. Že stále budem mať v tom systém, stále budem mať prehľad o každom grame, ktorý som zjedla, no budem môcť jesť všetko. Žiadne zakázané potraviny.

Skúsila som to, ale nešlo to. Stále som mala pocit, že robím niečo zle, že to nedokážem. Ešte nebol ten správny čas. Na toto som ešte nebola psychicky pripravená.
Lieky od psychiatričky spôsobili to, že síce som už nemala žiadne výkyvy nálad, no jedla som takmer všetko a bolo mi to jedno. Zrazu som prestala byť taký perfekcionalista, prestala som všetko dokonalo plánovať a môj železný harmonogram bol zrazu preč. Diár, ktorý som predtým nepustila z ruky a v ktorom som musela mať poznačené všetko, som zrazu nevidela niekoľko dní. A tak som sa rozhodla lieky vysadiť. A dobojovať to sama.
Je to už pár mesiacov bez toho, aby som mala extrémne zmeny nálad, pár mesiacov od posledného záchvatu prejedenia. Postupom času som sa sama dopracovala k tomu, že som makrá začala počítať, že som s jedlom prestala bojovať a začala si ho znova užívať. Začala som milovať cvičenie a nerobím to preto, lebo je to prostriedok, ktorý ma posunie k cieľu, ale preto, že ma to skutočne baví. Že tam som skutočne šťastná. Toto miesto ma z tej odpornej choroby dostalo, tu som si pomaly začala uvedomovať to, že to tu vlastne milujem. Že mi to tu tak strašne pomáha. U nás v gyme som spoznala úžasné dievča Lenku (klik na Instagram!), ktorá si tiež v jedle prešla kadečím, no nakoniec začala jedlo milovať, užíva si ho a vyzerá oveľa lepšie, než kedykoľvek predtým. Cez Instagram som spoznala ešte jedno inšpirujúce dievča Lucku (klik na instagram), ktorá si rovnako prešla poruchami príjmu potravy a záchvatovým prejedaním a dnes je nie len mojim vzorom, ale aj vzorom mnohých ďalších dievčat. Ukázala mi nie len to, ako sa z toho dostať, ale tiež to, ako si makrá vypočítať a ako začať konečne žiť naplno! Ona mi denne ukazuje, že jedlo je môj priateľ, že si ho môžem užívať a že ma dokáže posunúť presne tak, kam sa potrebujem dostať. Dievčatá, ďakujem Vám !
Stále bojujem s tým, že musím jesť sacharidy, stále z nich mám strach, no pomaličky to ide. Až teraz si naplno uvedomujem, ako šialene zle a strašne málo som jedla. Ja som chcela od môjho tela tak strašne veľa, ale dávala som mu minimum.
Teraz mám z jedla zase radosť. Užívam si ho, užívam si to, že môžem jesť úplne všetko. Pozerám sa do rúry, ako sa mi pečú zemiaky a usmievam sa na ne. Som šťastná z takej maličkosti, ktorú každú berie ako úplnú samozrejmosť. Teším a z toho, keď si v obchode kúpim ovocie a môžem ho zjesť. Keď si dám po tréningu banán, pretože to moje telo potrebuje. Keď si dám normálnu večeru a nie len proteín, ako to bolo ešte nedávno. Keď ma niekto ponúkne jahôdkou a ja viem, že môžem. Že ma potom nečaká šialený záchvat prejedenia, keď večer prídem domov, ale normálna večera. Že prídem do kaviarne a dám si koláčik. Jeden koláčik!
Už tak dlho som nemala vôbec chuť na čokoládu a viete prečo? Pretože ju zrazu môžem. Pretože mi do makier vojde aj 300 gramová Milka (no dobre, ale potom už nič iné). Zakázané ovocie najlepšie chutí, všakže? Keď dáte telu všetko to, čo potrebuje a čo si vypýta, bude šťastné. A presne také, ako ho chcete mať. Prečo som toto všetko nevedela predtým?
Dnes mám okolo seba tak úžasných ľudí, ktorí mi nedovolia, aby som do toho zase spadla. Mám úžasné kamarátky a skvelú rodinu a aj keď mi trvalo veľmi dlho pochopiť, že to, čo som stratila v lete v Nórsku už naspäť nezískam, viem, že to proste takto malo byť.
Mám úžasného fyzioterapeuta a trénera v jednej osobe, ktorý nie len odstraňuje všetky bolesti zo zranení, ktoré som si za posledné roky spôsobila, ale tiež vie, čím som si prešla (približne a možno už aj detailne) a vie kam sa chcem znova dostať. Síce pomaly, ale udržateľne. A viete ako dôležité to slovo udržateľnosť je? Za posledný rok som zistila že patrí medzi dve najdôležitejšie slová môjho života. A to druhé je rovnováha. Tieto nekonečné mesiace bolesti ma naučili to, že najdôležitejšia vec v živote je rovnováha.

A viete čo, ja tých 65 kíl zase budem mať! Aj keď viem, že vôbec nepotrebujem. Pretože šťastná som už teraz!