Na stupienku víťazov

20:16

Pred pár dňami som bola pozvaná na jedno blogerské podujatie a odkedy som zistila, že je takmer pravidlom, že keď sa na nejakom mieste stretne viac žien, konverzačné témy sa uberajú prapodivnými smermi, podobné stretnutia vzhľadom na veľa použiteľného materiálu na písanie, obľubujem stále viac a viac. A inak to nebolo ani tentokrát. Téma padla na najhoršie rande a po tom, ako sa pár dievčat pochválilo svojim najhorším príbehom, som sa zamyslela nad tým svojim. Podelila som sa s príbehom, ktorý mi pri pomyslení na fakt zlé rande, napadol ako prvý. Bolo to ,,rande druhá šanca", kedy mi dotyčný chcel dokázať, že si zaslúži po veľmi nepodarenom prvom pokuse trvajúcom dva mesiace, po ktorom som sa zaprisahala, že s ním už v živote nikam nepôjdem, že za to stojí a ja by som do tejto rieky mala vstúpiť znova a tú chybu si zopakovať. No komu niet rady, tomu niet pomoci. Stretli sme sa v jednej mexickej reštaurácii a večer aj napriek obavám prebiehal prekvapivo dobre. Problém prišiel na konci, kedy som si tesne pred odchodom odskočila na toaletu a cestou som stretla slečnu, ktorá nás obsluhovala a tak som od nej vypýtala účet. Na otázku, či budeme platiť spolu alebo zvlášť som povedala, že spolu a bola som rozhodnutá to zaplatiť, aby mi dobrý dojem z rande nepokazilo to, keby on na túto otázku odpovedal, že zvlášť. A akosi som tušila, že presne to by povedal. Aby som ale veci uviedla na pravú mieru, od chlapa rozhodne nevyžadujem, aby za mňa niečo platil a vôbec nemám problém zaplatiť ja za obidvoch. Čo mi ale vyslovene vadí je nejaké verejné delenie účtu na niečom, čomu hovoríme rande.
Keď som sa vrátila na miesto, pozeral na mňa pomerne nahnevane a oznámil mi, že medzitým, ako som bola preč prišla slečna s účtom, ale on jej povedal, že za mňa nič platiť nebude a nech nám donesie účty dva. A tak, ako ja priťahujem trapasy smiešne, táto osoba vytvárala príležitosti na tie skutočne trápne. 
O chvíľku sa pri našom stole objavila slečna, ktorá nás obsluhovala s dvoma účtami, trocha vydeseným výrazom a vetou, že či mi to teda nebude vadiť, ale že si ten účet budem musieť zaplatiť sama. Z jej výrazu bolo celkom zjavné, že to, čo sa práve pred jej očami odohrávalo nie je úplne štandardná situácia a cíti sa trápne aj za mňa. Čerešničkou na torte bolo to, keď ma tento gentleman po zaujímavej situácii pri platení, pozval k sebe domov. Odmietla som a on mi celkom nahnevane oznámil, že so mnou na električku nepočká, neviem, či sa vôbec pozdravil a odišiel. Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš - hovorí múdry frazeologizmus a možno keby som nemala vždy potrebu overovať dávno platné a overené, môj život by bol o pár debilných situácii chudobnejší.
Keď som sa ale zamyslela nad tým, či toto bolo skutočne to najhoršie, alebo bolo niečo horšie, vlastne mi nič nenapadlo. Vždy to prebiehalo tak nejako očakávane. Občas sa stali nejaké trapasy, ráno som musela riešiť to, ako poslať domov niekoho, kto zjavne nič také v pláne nemal, prípadne tie situácie, kedy som sa ráno zobudila a z noci som si nie vždy pamätala úplne všetko. Ale pri tých všetkých skúsenostiach a zážitkoch, ktorými si denne prechádzam, by sa chlap musel veľmi snažiť, aby jeho výkon na stretnutí ostal v mojej pamäti. No človek by čakal, že práve vzhľadom na to, čo bežne prežívam, mám šialených zážitkov z rande viac než dosť. Pravdou je, že väčšinu svojho ,,dospeláckeho" života som nejako tak existovala vo vzťahu a teraz v dobe, kedy sa všetci okolo mňa ženia, vydávajú a plodia deti, som si ja začala prežívať tie veci, ktoré si väčšina populácie v mojom veku odžila niekedy v puberte. Raz to prísť muselo, no občas si hovorím, že možno by predsa len pre prežitie na tejto planéte bolo lepšie, mať to už za sebou a v tomto pokročilom veku žiť v harmonickom vzťahu. 
A vzhľadom na to, že väčšina mojich ex priateľov bola celkom pri zmysloch, si ani neviem vybaviť situáciu, ktorá by stála za zmienku. Spomenula som si ale na dva prípady, ktoré ani nejde považovať za najhoršie rande, no v pamäti mi žiaľ vďaka svojej bizarnosti ostali. Obidve stretnutia mali jeden spoločný znak a to skutočnosť, že to bolo rande ,,naslepo". Z Tindru. A celkom neplánované. Síce som vždy tvrdila, že som sa cez Tinder nikdy s nikým nestretla LEN TAK, tieto prípady síce pôvodne experimentom byť nemali, no nakoniec sa situácia mala úplne inak a príležitosť spomenúť ich na tomto mieste prišla!
Počas rôznych sociálnych experimentov som natrafila na pár jedincov, ktorí vyzerali, že ich výskyt na Tindri je veľká náhoda. Že len mali na ženy asi nešťastie, že nemajú čas a priestor inde, ako v tomto virtuálnom priestore na to, aby si vhodnú polovičku našli. A že sa celkom zásadne vymykajú tomu, čo by ste na podobnom mieste hľadali alebo čakali. Prezradila som im, čo tam vlastne robím a že môj cieľ je lov vhodných subjektov na experimenty. A každý, kto sa tejto informácie nezľakol postúpil ďalej. Že sa s niekým z nich niekedy reálne stretnem som nepredpokladala, predsa len už subjektom byť nemohli, keďže o blogu vedeli a nič iné som nehľadala a nechcela. Do finále sa ich ale pár prebojovalo a k osobnému stretnutiu došlo. A to, že niečo pôvodne sociálny experiment byť nemalo neznamená, že sa ním stať nemôže. Toto sú dva exempláre, s ktorými som mala tú česť sa stretnúť a prekvapili ma viac, než by som kedy od Tinder rande bola čakala. 
Na meno prvého z nich si fakt nespomeniem, ale čo si pamätám celkom presne bolo to, že bol totálne mimo. O sebe v tých najlepších superlatívoch dokázal hovoriť podstatnú väčšinu nášho stretnutia a keď som náhodou chcela prehovoriť tiež, skočil mi do reči skôr, než som dohovorila vetu. Bol to presne ten typ ego maniaka, ktorý si myslí, že život je desaťboj a pre uspokojivé a plnohodnotné prežitie je nutné zvíťaziť vo všetkých disciplínach. A že on zvíťazil. No problém bol, že nezvíťazil. Ani v jednej. Aj keď v jednej áno. Ocitol sa na tomto mieste a to je svojim spôsobom tiež víťazstvo. Len asi trocha iný typ, o aký by stál. 
Po prvých piatich minútach bolo úplne jasné, že tá najhlavnejšia vec, ktorú od ženy a celkom možno od kohokoľvek očakával bolo to, aby ho vynášala na piedestál, uznávala, chválila, obdivovala a trikrát denne pálila vonnú tyčinku v obetnej kvetinovej miske. 
Oznámila som mu, že pôvodne mal byť práve on subjekt v experimente s psychiatričkou, čo vzhľadom na vyššie uvedené bol ten najhorší začiatok stretnutia s jedincom tohto typu. Táto informácia ho celkom zjavne vyviedla z rovnováhy a taktne poznamenal, že číta môj blog. Úplne som zabudla na to, že vhodný subjekt som v článku opísala ako niekoho absolútne nezaujímavého, nudný priemer kdesi zo stredu Gaussovej krivky, ktorého by ste si na ulici v živote nevšimli a nikdy mu srdiečko na Tindri nedali. On nezabudol. A ani by mi nenapadlo, že táto informácia otrasie jeho egosvetom tak zásadne. 
Pri rozlúčení sme sa nepýtali na tú celkom štandardnú vec po prvom rande, či sa ešte uvidíme, ale dohadovali sme sa o tom, kto prvý tomu druhému zruší zhodu na Tindri. Ak ste čakali, že toto je koniec a vlastne nič bizarné sa nestalo, mám pre Vás potešujúcu správu. Toto koniec bohužiaľ nebol.
Večer som Tinder skontrolovala a naša konverzácia mi tam stále svietila. Zatiaľ ma nezrušil. Aj keď, prečo by to vlastne robil, ten kto bol ten deň (a predpokladala by som, že aj iné dni) úplne mimo som nebola ja. V prípade, že by ktokoľvek z nás dvoch zrušil našu vzájomnú zhodu, s akoukoľvek šancou na ďalšie rande by do jamy levovej letela aj celá konverzácia a akákoľvek možnosť znova sa kontaktovať. O pár dní ma od neho prekvapila správa. A ak som si dovtedy myslela, že som na tomto svete zažila už všetko, znova som sa mýlila. Písal mi, že má pre mňa veľmi dôležité správy ohľadom môjho a tiež jeho života. Keďže sa mu úplne nezdalo to, že som ho označila za priemerný článok ľudskej populácie, rozhodol sa na vlastnú päsť toto tvrdenie podrobiť testu. 
Naše fotky nahral na nejaký podivný server, kde ich úplne nezávislí ľudia hodnotili. Netušila som, že niečo také existuje, ale zjavne to je ešte väčší ,,egobooster" ako srdiečka na Instagrame. Nahráš tam ľubovoľnú fotku a po pár dňoch hodnotenia od cudzích ľudí dostaneš výsledok. Kto z ľudí na dvoch fotkách je atraktívnejší. Neviem, akú moju fotku sa rozhodol na túto stránku pochybného účelu nahrať, no skôr by ma zaujímalo to, akú fotku tam nahral za seba. To, že na Tindri majú ľudia tie najlepšie fotky svojho života je skutočne pravda. A ak niekto vyzerá nudne na fotke, v skutočnosti to lepšie nebude a je nutné počítať s opačnou možnosťou. A presne toto bol ten prípad. Na úvod mi oznámil, že ľudia hodnotia len vzhľad a ide čisto o ATRAKTIVITU a teda o to, čo som po našom prvom virtuálnom stretnutí na Tindri odsúdila k priemernosti. Pozerala som na ten telefón úplne paralyzovane a nevedela sa rozhodnúť, či to čo vidím sú nejaké fatamorgány a moje vnímanie reality nejako spochybilo. Celkom zjavne tu ale spochybilo vnímanie reality niekoho iného. Oznámil mi, že síce tesne, ale predsa, som v tomto súboji atraktivity prehrala a teda ak je priemer on, som aj ja. Oznámil mi, že teraz si už zhodu zrušiť môžeme, pretože pre moju ďalšiu existenciu už viem všetko potrebné. Už si nepamätám, kto komu vtedy tú zhodu zrušil, ale celkom zjavne som mala Tinder odinštalovať, podupať telefón na zemi a vyhodiť z okna, aby mi náhodou už nikdy nenapadlo stretnúť sa s kýmkoľvek z tejto aplikácie, aj nech sa môže podľa písomnej komunikácie zdať úplne pri zmysloch. 
Celkom zjavne som to ale neurobila a tento idiotský nápad som mala znova. 
Martin bol športovec a okrem iného tiež futbalový tréner detského mužstva. Na každej druhej fotke na Instagrame mal nejaké skupinky detí, čo síce vyzeralo dosť desivo, ale on nevyzeral úplne najhoršie, tak čo po tom, čo robí vo voľnom čase. Písali sme si nejakú dobu a z toho, akým spôsobom dokázal udržiavať našu konverzáciu som usúdila, že to je presne ten typ chlapa, ktorý asi len mal nešťastie a nejakou zhodou náhod sa ocitol na Tindri. Zo štýlu komunikácie, bezchybnej gramatiky aj uhladenej štylistiky som usúdila, že inak na hlavu nepadol. Neplánovala som našu konverzáciu povýšiť osobným stretnutím na iný level, ale ten deň mi odpadlo jedno stretnutie a dvojhodinové okno v mojom dennom harmonograme poskytovalo príležitosť. Napísala som mu asi tri hodiny predtým, že by som dnes mohla, no akosi podvedome dúfala, že už nejaký program bude mať. Nemal. Stretli sme sa. A hneď na úvod meškal. A nemeškal chvíľku, on meškal asi polhodinu. Najprv, lebo miesto ktoré som na stretnutie vybrala bolo na opačnej strane Prahy a potom, pretože to nevedel nájsť. Prvú časť som ospravedlnila vzhľadom na to, že som stretnutie oznámila pár hodín pred začiatkom a druhú, že to celkom chápem, tiež nikdy nič neviem nájsť. Na tomto stretnutí nebolo nič neštandardné a nezvyčajné, čím by si vyslúžilo čestné uznanie na tomto mieste. V skutočnosti to bolo dosť nudné a každý jeho pokus o vtip skončil mojim nechápavým výrazom. On ale bol chápavý a vnímavý dosť a každú podobnú situáciu okomentoval tým, že chápe, že sa nesmejem, lebo pri mojich príbehoch, je to jeho len slabý odvar. No a ako nie len pri mojich príbehoch. Nenadchlo. Neurazilo. Nuda. 
Potom ale prišlo to druhé stretnutie a ja som do dnešného dňa presvedčená o tom, že dôvod, prečo to vyzeralo tak, ako vyzeralo bol ten, že chcel aby som o ňom napísala na blog. Po prvom stretnutí sa ma opýtal, či o ňom napíšem, na čo som odpovedala, že určite nie, pretože nie je o čom,. Tak sa postaral o to, aby bolo o čom. Prvýkrát bol síce trocha nudný, ale celkom pri zmysloch. No to, čo prišlo potom bolo od akéhokoľvek rozumného správania, ktoré by človek na rande čakal, vzdialené na míle.
Znova meškal. Vyhovoriť sa na to, že to nevedel nájsť sa ale tentokrát nemohol, pretože sme sa stretli na rovnakom mieste. Sadli sme si a na úvod negatívne okomentoval v mojom obľúbenom podniku absolútne všetko, čo by človek dokázal svojimi zmyslami opísať. Kreslo nepohodlné, koberce od babičky, barista gay, hudba nepríjemná, prečo tu majú na predaj topánky, keď sme v kaviarni, káva je drahá a navyše v odmernom valci namiesto pohárika, vodu si nedá, lebo by za ňu musel platiť tiež. Všetko zle a všetko to je moja chyba, keďže som to miesto vybrala ja. Okrem toho, že sa mu od začiatku nič nezdalo, sa niečo nezdalo mne. On totiž rozprával SLOVENSKY! Prišlo mi, že hovorí nejako divne, ale nevenovala som tomu zvláštnu pozornosť. Až po pár vetách som si uvedomila, že sa snaží hovoriť slovensky! A každý Slovák, ktorý kedy počul hovoriť slovensky ČECHA vie úplne presne, ako to vyzerá. Trvalo mu približne 3 minúty, kým ma znechutil natoľko, že som vôbec nemala ďalej chuť sa s ním baviť. Zrazu si na nohy položil batoh a vytiahol z neho prázdny obal od orieškov. Úplne vydesene na mňa pozrel a pobúrene zahlásil, že sa mu to všetky vysypalo a či vôbec viem, aké sú oriešky drahé. Viem no, ale ani napriek tomu by som ich nezačala vyjedať z batohu, po tom, čo sa mi vysypali a absolútne nie v kaviarni plnej ľudí. Po prvých 5 minútach som na stôl položila telefón, na ktorom som spustila stopky. Položila som to pred neho s tým, že si len stopujem, ako dlho to ešte vydržím. Navrhol, že by sme mohli ísť do kina a keďže som na ten večer nemala iný plán, prikývla som. Aspoň bude ticho, všakže. Po pár minútach to odvolal, pretože vlastne do kina ide zajtra. Po polhodine som mu oznámila, že odchádzam. Pochopil to tak, že odchádzame spolu a len sa presúvame. Až na zastávke sa ma opýtal, kam vlastne IDEME. Oznámila som mu, že idem za kamarátkou na Anděl. Takže na opačnú stranu Prahy. 40 minútová cesta električkou. Oznámil mi, že ide so mnou. Odprevadiť ma, keďže som mu po prvom stretnutí vytkla, že odišiel skoršou električkou a nechal ma stáť na zastávke. Prvýkrát v živote by som mu skutočne nevyčítala to, že ma nešiel odprevadiť. Najbližších 40 vkuse rozprával. Stále slovensky, oslovoval ma ,,ŽENA BEZ MÄKČEŇA", ukazoval mi futbalové profily, ktoré sleduje na Instagrame a obvinil ma z toho, že som si kamarátku vymyslela, len aby som sa ho zbavila a ak skutočne existuje, chce ju vidieť. Nevymyslela, ale keby som žiadnu nemala, vymyslím si ju. Keď som si už myslela, že to najhoršie máme za sebou, električka zahlásila, že nasledujúca zastávke je SPARTA. Sparta, najväčší súper futbalového klubu, v ktorom pôsobil. Nasadil si na hlavu kapucňu a začal vykrikovať, že na tú zastávku odmieta ísť, že chce vystúpiť a že neznáša Spartu. Pozerali sa na nás všetci. Úplne všetci. A ja som mala chuť vystúpiť tiež. No nie kvôli Sparte, ale kvôli Slavii.  
Po tom, ako ma odprevadil, mi prišla správa. Že kvôli mne zmeškal vlak, pretože ma musel ísť odprevadiť a teraz bude musieť ísť takým, v ktorom nemajú dobré jedlo. Neexistuje veľa vecí, ktoré ma dokážu nejako výrazne rozhodiť, no táto situácia medzi ne patrila. Presne si pamätám, ako som prišla za kamarátkou a povedala jej, že už sa s nikým nikdy stretnúť nechcem! Neviem však, či toto nebol jeho cieľ. Zanechať emóciu. 
O pár dní ma od neho čakala správa v ktorej sa pýtal, kedy sa zase uvidíme. Opýtala som sa, či to je vtip, ale myslel to vážne. Dokonca mi dal možnosti. A) tento týždeň, B) zabudni, C) v inej galaxii alebo D) ostatné. Odpísala som mu, že za zmienku o vesmíre má plusový bod, ale ešte potrebuje asi milión aby sa dostal do plusu. Spätná väzba je dôležitá, všakže. No nie vždy úplne žiadúca a tu niekde naše 
Po 7 mesiacoch, počas písania tohto textu, som sa zamyslela nad tým, či skutočne výkon na druhom rande bol kvôli tomu, aby som ho spomenula na blogu a tak som sa to rozhodla experimentálne overiť a Martinovi som napísala správu.

- Tak som si dnes uvedomila, že od stretnutia s Tebou som nič bizarnejšie nezažila. - napísala som a čakala. Odpoveď prišla takmer okamžite.
- Tak to je na medailu! - odpísal on a vytvoril mi priestor na to, aby som mu mohla navrhnúť osobné stretnutie.
- Jednu imaginárnu posielam. Tú skutočnú môžem dať osobne. Ale len pod podmienkou, že kvalitou stretnutia neklesneš pod to, čo sme zažili naposledy. - odpovedal, že to bude lepšie a tentokrát nebude meškať.

Termín sme si dohodli len pár hodín predtým, počas môjho stretnutia s niekým iným a ja som začala rozmýšľať, kde zoženiem zlatú medailu pre 1.miesto za najdebilnejšie rande. Zrazu som sa postavila od stola, že potrebujem niečo vybaviť. Skočila som do večierky vedľa, kúpila zlatú Fidorku, v podniku, kde sme sedeli som si od personálu vypýtala nožnice, špagátik, lepiacu pásku a fixku a vyrobila som tú najlepšiu zlatú medailu. A dokonca 2v1 - jedlú! Bola som na seba hrdá. Tiež by som chcela dostať medailu, ktorú by som mohla zjesť! Len ktovie, čo si myslel ten chlap, ktorý bol práve so mnou. Navrhol mi ale, že si to na ňom môžem pre účely blogu vyfotiť, ale musím napísať, že je len model. Tak bol len model. Ale asi taký, ako keď fotíte na veganovi kožuch. Úplne, ale úplne mimo. No to som fakt zvedavá, či sa so mnou po tomto ešte niekedy stretne.
S Martinom sme sa stretli a ja som vlastne ani nevedela, čo by som viac chcela. Či to, aby bol normálny, alebo úplne mimo. Skôr než som sa rozhodla ma presvedčil o tom, že všetko, čo sa odohralo 7 mesiacov dozadu nebolo úplne skutočné a on bol tentokrát úplne super! Milý a dokonca vtipný! Väčšinu času hovoril on a to celkom rozumne a zaujímavo. Daroval mi papier s hlavičkou Slavia, aby som si mohla nakresliť stratégiu a vysvetľoval, že lopta patrí do bránky. Ukázal mi svoj diár a to je vec, ktorú na chlapoch veľmi oceňujem. Organizovanosť! No ale potom prišiel ten najdôležitejší moment, kedy som vytiahla zlatú medailu za 1.miesto v najdebilnejšom rande a akosi mi to celé prišlo ľúto. Povedal, že by bol radšej za niečo trvácnejšie, čo by si mohol zavesiť na poličku medzi ostatné prvé miesta za futbal, ale tak snáď bude stačiť, že trvalo bude zaznamenaný aspoň tu. Však to vlastne chcel.
To, že je spätná väzba dôležitá som Vám už písala vyššie. Len aby som po tomto nedostala nejakú tiež. Možno som sa po dnešku tiež ocitla na niekoho osobnom zozname najviac divných ľudí. Ale ak by niečo, napíšem, nebojte.









Majte sa najkrajšie ako viete a nabudúce sa môžete tešiť na najhoršie rande, s ktorými ste sa so mnou po výzve na Instagrame podelili Vy!

Vaša



You Might Also Like

0 komentárov

FACEBOOKUJEM