RANDE S LIANOU SMRTI

19:09

Bol utorok 13.februára 2018. Sedela som v jednom z mojich obľúbených podnikov na raňajkách s človekom, ktorý mal dnes narodky. Nebolo by na tom nič neobvyklé, keby som toho človeka osobne nestretla dnes prvýkrát. Videli sme sa aj predtým, no len z diaľky v gyme, no niečo ma k nemu nevysvetliteľne ťahalo. Nebol to ale ani náhodou typ človeka, ktorý by ma zaujal vizuálne a ani nevyzeral sympaticky a priateľsky, že by sa chcel s niekým zoznamovať. Nasledujúce dni mi ale nedal spávať a vedela som, že kým ho nespoznám, budem na to neustále myslieť. A tak sme boli tu. Na raňajkách a rovno na jeho narodky. Trinásteho. Lebo podstatné dni v mojom živote sa dejú len v tento deň.

Nechce sa Ti čítať? Vypočuj si PODCAST :)



Rozprávali sme sa o našich životoch, o tom, čo robíme a čo by sme chceli. Hovorila som mu, že je môj život na nejakej zvláštnej križovatke a vôbec neviem, kam ďalej. Že som skončila s doktorátom z časticovej fyziky a začala pracovať v reklamke, lebo som potrebovala robiť niečo kreatívne. Na to sa ma opýtal, prečo som chcela študovať fyziku. So smiechom som mu odpovedala, že som chcela vedieť, ako vznikol a funguje svet. No po 5 rokoch štúdia som zistila jedine to, že to vlastne nevie nikto. Na to mi odpovedal, že on vie, ako funguje svet, no na moju otázku, či by bol taký láskavý a vysvetlil mi to, už odpovedať nedokázal. Vraj sa ťažko veci mimo našu planétu vysvetľujú pozemskými slovami. Pomaly ale iste som začala pochybovať o kompletnosti tejto osoby a prichádzať na to, prečo sme sa ,,mali" stretnúť. Vesmír mi len do cesty hodil ďalšieho blázna. No to najlepšie ešte len malo prísť. 

,,Ayahuasca?" Nevedela som ani zopakovať to slovo, na ktoré sa práve opýtal. Nemala som ani tušenie, čo to je. Začal mi vysvetľovať, že je to odvar zo špecifických rastlín Amazónie, ktorý pripravujú domorodí šamani už tisícky rokov, pri takzvaných očistných ceremóniách. Používa sa na liečbu nie len fyzickej, ale hlavne duševnej stránky človeka. Odhalí naše najtemnejšie zákutia a ukáže nám cestu. No Ayahuasca - hovorí sa jej tiež LIANA SMRTI (a to je presne niečo, o čom potrebuješ vedieť viac) je tiež najsilnejšia známa psychotropná a halucinogénna látka na našej planéte. Často si ľudia predstavujú, že je to len ďalšia rekreačná droga a pri výlete do Južnej Ameriky je nutné sa týmto spôsobom dať ,,dole" (alebo skôr hore?) a presne toto som si vybavila ako prvé tiež. Keď mi začal hovoriť o nejakých (nazvime to) entitách z iných zákutí vesmíru, kolektívnom vedomí a odchodoch z vlastného fyzického tela, nevedela som určiť, či si robí srandu, myslí to vážne, alebo nejaké tie psychadeliká užil aj pred naším stretnutím. Vlastne by ma to asi ani neprekvapilo. Celkom možno si myslel, že na niečom fičím tiež, keď som mu z ničoho nič začala písať, že ho nutne potrebujem spoznať, lebo mám pocit, že musím. 
Hovoril, že počas ceremónie zažil ten najsilnejší a najintenzívnejší pocit bezpodmienečnej lásky, aký predtým nikdy nezažil. Naladila som sa teda na jeho vlnu a začala som sa pýtať. Okrem toho, čo s mojím životom ma zaujímalo, či tieto entity majú Teóriu všetkého. Odpovedal, že my ju máme tiež a ja som len kukala ako puk. V tom momente mi bolo jedno, ako veľmi reálne, či úplne nereálne veci hovorí, no bavilo ma počúvať to. 
Povedala som mu, že je škoda, že  som o tom nevedela skôr, určite by som to chcela vyskúšať. Na to mi povedal, že ju nikdy nemám hľadať. A keď ju budem potrebovať, nájde ona mňa. V ten deň som do práce meškala dve hodiny. Ale asi som chodiť ani nemusela, pretože som aj tak celý deň myslela len na to podivné ranné stretnutie.
V nasledujúcich dňoch som prečítala absolútne všetky internetové stránky, kde sa o tejto rastline písalo a moje jazykové schopnosti mi to dovoľovali pochopiť. Častejšie to ale neboli jazykové schopnosti, ktoré prekážali pochopeniu. Vždy som bola veľmi racionálny človek a zrazu mi niekto chcel nahovoriť, že existuje nejaká rastlina, ktorá má nie len že inteligenciu, ale tiež mi ukáže moje najhlbšie vnútro, moje spomienky, pomocou otvorenia energetických kanálov ma spojí s bytosťami na iných planétach prípadne s mŕtvymi. Dovolí mi vystúpiť z vlastného tela, prejsť na iný svet, vidieť obrazy zo svojich minulých životov, alebo zažiť svoje narodenie, či svoju smrť. Niektorí ľudia pochopia veci zo svojho života, ktorým doteraz nerozumeli, alebo si ich neboli vedomí. Zaujalo ma tiež to, že sa s rastlinkou, ktorá má odpoveď na všetko, môžem porozprávať. Predstavila som si, ako sedím vedľa rastliny v kvetináči a bavíme sa o tom, ako vznikol vesmír. Táto predstava ma pobavila a začala som vymýšľať tie najzákernejšie otázky, na ktoré zatiaľ ľudstvo nepozná odpovede a ktoré by som tejto rastlinke rada položila. 
Podľa amazonských Indiánov stvorili Ayahuascu bohovia, aby umožnili ľuďom opúšťať väzenie ich fyzického tela. Vďaka nej vraj dokážu diagnostikovať choroby a nájsť vhodný liek. Ayahuasca dokáže na určitú dobu meniť fyziológiu niektorých mozgových obvodov a tak ovplyvňuje spôsob, ako človek uvažuje, myslí a koná. Má vplyv tiež na to, čo vnímame a to nie len z vonkajšieho okolia, ale tiež zo seba samého. Človek sa v procese ceremónií skutočne vyrovnáva sám so sebou. Niekedy až príliš drasticky spozná, kto je, čo ho motivuje a ako sa v živote správal. Ayahuasca otvára naše vedomie, a dokáže priviesť doňho informácie, poznatky a znalosti, ktoré sme možno tušili, ale boli ukryté hlboko v našom podvedomí. Často má schopnosť priviesť z podvedomia na svetlo naše traumy, bloky, negatívne zážitky z rôznych období nášho života. Počas ceremónie sa staré nedoriešené veci, smútky, depresie môžu priviesť do vedomého stavu, a tak sa nám často uľaví, poprípade dospejeme k porozumeniu situácie a tak stará trauma môže doznieť, či dokážeme ju v ďalšom živote lepšie zvládať.
Vízie sa neraz premietajú naozaj drastickým spôsobom a 5D kino, ako som si to predstavovala, asi nebude najlepšie prirovnanie. Jedine, že by jedným z rozmerov bolo intenzívne fyzické a psychické týranie. Sprievodným javom pri požití tohto nápoja je vracanie a  hnačky, pri ktorých sa telo intenzívne čistí. Plač, potenie, silné panické ataky, niekedy otrasné bolesti a úplne skreslené vnímanie času. Pár minút sa počas výletu s Ayahuascou môže zdať ako celý deň. Niektorí ľudia prevracali celú noc a stretnutie s Ayahuacsou považujú za najhorší deň (prípadne najhoršie tri týždne) vo svojom živote. Znelo to veľmi lákavo. 
Mohlo sa zdať, že títo ľudia trpia nejakou masochistickou poruchou, na ktorú Ayahuasca nefunguje. No motivácií prečo do toho ľudia aj napriek tomu idú, je ale veľa. Pre niektorých sú to spirituálne skúseností, pre iných osobná transformácia, liečebná terapia, zdroj umeleckej inšpirácie, alebo len naozaj nevšedný zážitok. Pri poslednom menovanom musí byť túžba po niečom novom naozaj silná, keď je človek ochotný ísť do niečoho, čo môže priniesť napríklad ,,zážitok" vlastnej smrti so všetkými psychickými aj fyzickými sprievodnými javmi, prípadne len celú noc prevracať. Údajne však je to, čo im toto liečenie dáva neporovnateľné s tým diskomfortom, ktorý počas ceremónie prežívajú. 
Niekde som tiež čítala o človeku s psychologickým vzdelaním, ktorý tvrdil, že jedno stretnutie s Ayahuascou bolo pre neho ako 15 rokov psychoanalýzy. Od iného človeka zase zaznelo, že to bolo pre neho ako roky meditácie v zenovom kláštore. Dočítala som sa tiež, že sa táto rastlina používa na liečbu drogovo závislých a psychicky chorých ľudí a ona sama žiadnu fyzickú ani psychickú závislosť nespôsobuje. A údajne funguje perfektne. Nápoj vyrobený z tejto rastliny ale obsahuje látku DMT, ktorá je u nás nelegálna. Ideálne je za ňou vycestovať do jej domoviny, prípadne do jednej z európskych krajín, kde povolená je. Paradoxom ale je, že za rastlinou, na ktorej nie je možné vypestovať si závislosť a pri ktorej naopak vedci preukázali schopnosť závislosti liečiť, musíme vycestovať tisícky kilometrov ďaleko, zatiaľ čo ťažké návykové látky s preukázateľnými smrteľnými účinkami kúpime v obchode cez ulicu. 

A nech to všetko znie akokoľvek neuveriteľne a ešte viac pre racionálne uvažujúcich ľudí, ako som aj ja -  v skutočnosti o fungovaní ľudského mozgu a vedomia vieme málo. Nikto nevie, ako naozaj fungujú. Preto by sa mohlo vylúčenie pravdivosti stavov pod vplyvom Ayahuasci zdať nerozumným krokom. Navyše to všetko znelo tak nenormálne šialene a bizarne, že som hneď vedela, že to chcem vyskúšať. Minimálne aspoň kvôli tomu, aby som videla, či to, čo sa píše je pravda. A že to bude zážitok nevídaný, to bolo jasné od začiatku tiež. Vypýtala som si od neho kontakt a on ma prepojil (mailovo) s Bernadetou, ktorá tieto seansy organizuje. 

,,RADA BY SOM PREŽILA VEĽKÚ NOC NEŠTANDARDNE."

Napísala som mail Bernadete, že by som chcela stráviť Veľkú noc trocha neštandardne, na čo mi prišla odpoveď, že sa musíme stretnúť. To stretnutie, ktoré sa konalo v najbližších dňoch v kaviarni na Hlavnom nádraží v Prahe, bolo jedno z najpodivnejších, aké som kedy zažila. A to nie len preto, že osoba, ktorá na stretnutie prišla, vyzerala naozaj netradične. Rozprávali sme sa spolu veľmi dlho a miestami som bola nadšená, miestami vydesená, no takmer celý čas som rozmýšľala nad tým, čo tu preboha robím. Cez rozprávanie o liečbe ,,medicínou" ako Ayahuascu nazývala, sme sa dostali až k rôznym veciam ,,medzi nebom a zemou" a bez toho, aby táto osoba o mne čokoľvek vedela, mi z nejakého grafu a tabuľky povedala o mne veci, ktoré by nevedela, ani keby si prečítala celý môj blog. Už toto stretnutie mi dalo oveľa viac, ako by som bola čakala. Spomenula som jej tiež moju kontraindikáciu v podobe bipolárnej poruchy o ktorej som sa dočítala, čo ale za veľký problém nepovažovala. Bolo však nutné schválenie od (myslím) peruánskeho šamana menom (nazvime ho) Ernesto. Vysvetlila mi, že sa stane vlastne to, že celé moje podvedomie sa vysype na moje vedomie a niekedy je to psychická záťaž väčšia, než by človek dokázal uniesť. A obzvlášť v prípadoch, keď má za sebou extrémne emocionálne výkyvy a zážitky. Viac som nepotrebovala vedieť. Takýto zážitok si nemôžem nechať ujsť. 
Niekoľko dní po stretnutí mi prišiel mail v ktorom stálo, že sa na mňa aj s Ernestom budú tešiť. Vzhľadom ale na moju chorobu budú na mňa dávať väčší pozor. Tak bolo to potvrdené. Čaká ma stretnutie s Ayahuascou! Keď som povedala kamarátke, že ja - čo som v živote nevyskúšala žiadne drogy a už absolútne nič halucinogénne chcem vyskúšať niečo, čo je rovno najsilnejšie, poslala ma na psychiatriu. Pani doktorka ale tiež usúdila, že to nie je najhorší nápad. 

,,RYŽA S RYŽOU"

Dva týždne pred ceremóniou som dostala mail, ktorý obsahoval detailné informácie o tom, ako sa na túto udalosť pripraviť. Dôvod diéty a očisty tela bol ten, aby sme sa vyhli nejakým hrubým čistiacim procesom a dokázali sa dostať hlbšie do svojho vnútra. O prípravách pred ceremóniou som čítala veľa na internete, no informácie na rôznych stránkach sa líšili. Dôvodom bolo to, že tak ako ceremónie závisia od zvykov konkrétneho šamana, tak od neho závisí aj príprava na ne. Niekde odporúčali držať pôst trvajúci aspoň dva týždne, inde zase jedlo odporúčali, lebo na liečenie treba veľa psychickej sily. Bolo nutné vyradiť všetky spracované potraviny, červené mäso, alkohol, drogy, cukor, soľ, korenie a tiež potraviny, ktoré obsahujú tyramín - napríklad víno, čokoládu, ďatle, prípadne zrejúce syry, sóju, smotanu, jogurty aj tempeh. Nemala som problém pokojne vyradiť aj všetko jedlo, no to, s čím som mala zásadný problém, bolo vyradenie kofeínu. Žiadna káva, zelený čas, energetické nápoje, nič. Dva týždne pred ceremóniou som jedla prakticky len zeleninu, občas ovocie, a čistú ryžu s ryžou, pretože to boli potraviny, ktorými som si bola istá a ktoré schvaľovali všetky zdroje. Brala som to zodpovedne, nechcela som, aby sa na mňa rastlinka hnevala. 
Ďalšia vec, ktorá spôsobovala silné vibrácie tela, ktoré sú v rozpore s tým, čo prinesie liečenie, bola sexuálna aktivita a teda zakázané bolo aj to. Mala som sa vyhnúť stresovým situáciám, hádkam a akýmkoľvek negatívnym emóciám. Ideálne bolo vyhýbať sa ľuďom a zamerať sa na to, prečo plánujem liečenie podstúpiť. Nasledujúce dva týždne som nad tým rozmýšľala tak intenzívne, že mi vlastne vôbec neostával priestor na to, aby som robila aj niečo iné. Zdalo sa mi neuveriteľné, že by mi niekto dokázal zodpovedať všetky moje otázky a povedal mi, čo je moja správna cesta, keď to ja absolútne netuším. 

,,A NOBELOVU CENU ZÍSKAVA..."

Prišiel deň odjazdu na miesto konania. Deň pred som nemohla spať a od rána som bola nervózna ako v deň inžinierskych štátnic. S tým rozdielom, že vtedy som aspoň vedela, čoho sa báť. Keďže som netušila, ako by som sa na to podivné miesto konania dostala, opýtala som sa Bernadety, či ma nevezmú so sebou. Prikývla a tak sme sa stretli v Prahe na rovnakom mieste ako predtým. Hneď na úvod mi povedala, že vyzerám inak a som nejaká šťastná. Opýtala sa tiež, ako sa mám a keď som odpovedala, že som dala v práci výpoveď, povedala, že výborne, už mi vstúpila do života. Pomyslela som si, že títo ľudia sú asi nakomplet šialení, však výpoveď som dala bez toho, aby to nejako mohla ovplyvniť nejaká rastlina, ktorú som ešte ani nevidela. Aj keď ťažko povedať, kto bol šialenejší. O niekoľko minút neskôr som im absolútne bez pudu sebazáchovy nastúpila do auta a nechala sa unášať ktovie kam. Toto bola pocitovo jedna z najdlhších ciest autom v mojom živote. Hlava mi pracovala na 120%, mala som milión myšlienok a ešte viac otázok. Nedokázala som ich nie že zastaviť, ale ani spomaliť, prípadne zredukovať. To, čo sa mi v počas tých hodín dialo v hlave by sa ani nedalo nazvať inak ako chaotický megabordel. 
Vôbec nie je dôležité, kde sa táto vec odohrávala, môžem vám ale povedať, že na stretnutie s Ayahuascou som nemusela cestovať na opačnú stranu Zeme. Všetko sa odohrávalo v jednej stredoeurópskej krajine, na pomerne bizarnom a ako som sa neskôr dozvedela - energeticky čistom mieste. Pomaly sa tu schádzali všetci účastníci tohto podujatia. Na moje prekvapenie vyzerali celkom štandardne a neboli medzi nimi žiadni hipíci v batikovanom oblečení,  ako som čakala. Vošla som dovnútra jedného polorozpadnutého domčeka, so všetkými som sa zoznámila, urobila som si čaj a sadla som si k stolu. Pri stole sedelo niekoľko ľudí a všetci vyzerali celkom pri zmysloch. Sedel pri nás tiež pán, ktorý viedol konverzáciu. Hovorme mu José. Pýtal sa nás, aká je naša motivácia na absolvovanie ceremónie a o čo Ayahuascu poprosíme. Odpovedala som, že chcem vedieť, ako funguje svet a tiež to, ako naozaj vyzerám, tak by som bola rada, keby moje vedomie opustil moje fyzické telo. Mojou odpoveďou som rozosmiala všetkých pri stole. Ďalej som hovorila o tom, že môj život sa nachádza na križovatke a prišla som ju poprosiť, aby mi ukázala, ako ďalej. Hovorila som tiež o mojich zdravotných problémoch s rebrami, o poruche príjmu potravy a bipolárnej poruche. Ďalej o tom, že by som chcela napísať knihu, no netuším ako, o čom, ani či to je dobrý nápad. Spomenula som tiež moju obavu, že sa bojím, že mi Ayahuasca nepomôže. José odpovedal, že určite pomôže, no možno úplne inak, ako čakám a preto je dôležité jedno - nemať žiadne konkrétne očakávania. Rozhodne nemám čakať, že po tomto víkende napíšem vedeckú prácu o tom, ako vznikol vesmír, že Big Bang nie je exaktná teória a ja mám niečo lepšie a prevratnejšie. To som ale tak nejako samozrejme čakala. Aspoň nejakú Nobelovu cenu. 
Nepamätám si presne, o čo prišli žiadať Ayahuascu všetci ostatní, no niektorí mi v pamäti ostali. Pri stole sedela pani, ktorej pred dvoma týždňami náhle umrela mama a chcela by sa s ňou spojiť a rozlúčiť. Ďalšia pani chcela pomôcť s problémovým synom a pán vedľa mňa riešil dôležité rozhodovanie vo svojej lekárskej kariére. Celkom mi odľahlo, keď som zistila, že je namieste aj lekár. Aj keď neviem, či by mi úplne pomohol, keby bol práve na káve s nejakými entitami v inej galaxií. 
José vytiahol nejaké podivné náčinie a vysvetlil nám, že ide o veľmi silný tabak z Peru, ktorý nám pomôže uvoľniť sa. Vraj je pri tomto liečení úplne zásadné vypnúť hlavu, na nič nemyslieť a dovoliť rastline, liečiť nás. Postupne kvapkal ľuďom pri stole na ruku pár kvapiek hnedej tekutiny a všetci to vdychovali. Trvalo pár sekúnd kým ľudia ,,odpadli". Nevnímali a vyzerali, že sú celkom mimo. Dostala som svoje kvapky, vdýchla som ich, vyštípali mi celé dutiny a čakala som. Po asi 15 minútach, keď sa začali všetci prebúdzať som sa opýtala, kedy to začne účinkovať. Zdesene sa na mňa José pozrel, či som nič necítila. Dostala som ďalšie kvapky a začala som mať strach, že moja obava z toho, že mi Ayahuasca nepomôže, je opodstatnená. Druhá dávka mi priniesla mierne očakávané uvoľnenie no nezastaviteľné myšlienky to nijako neovplyvnilo.
Keď sme sa v domčeku zišli všetci a dostali sme úvodné inštrukcie, pomaly sme sa presunuli na miesto činu. Prešli sme tmavou chodbičkou nejakej rozpadnutej šopy, kde sa všetci vyzuli a odložili si topánky na poličku. Oproti poličky boli položené nosítka a ja som dúfala, že ich výskyt na tomto mieste je len nejakou náhodou. Vošli sme do veľkej sály s krbom, kde boli po celkom obvode poukladané karimatky. Vybrala som si miesto, ktoré sa mi zdalo najviac sympatické a usadila som sa. Vedľa každej karimatky bolo položené plastové vedierko. Jeho účel som si vopred naštudovala a bola som rada, že mi jedno požičali, lebo svoje som si so sebou nevzala. Doniesla som si len deku a zápisník s perom, kedy som nejaké momenty chcela zaznamenať. Úplne ale neviem, ako som si tento akt predstavovala. Ceremoniál sa odohráva v tme a nečítala som teda o nikom, kto by počas pôsobenia Ayahuasci niečo písal. Nakoniec sa ale môj nápad so zápisníkom vyplatil. 
V strede miestnosti sa nachádzal oltár. Bola to rozložená (niečo ako) deka, na ktorej sa nachádzali desiatky rôznych predmetov a sviečky. Oltár sa delil na štyri časti - východ, sever, juh a západ. Východ ako nové začiatky, sever a juh na posilnenie už existujúceho, západ pre niečo, čoho sa chcete zbaviť, prípadne na spojenie s mŕtvymi. Na tento oltár si ľudia odložili svoje osobné predmety, ktoré sa počas ceremónie mali nabiť. Ja som so sebou nemala ale žiaden predmet, ktorý by sa dal nabíjať pretože som nevedela, že niečo také je možné a tak som na oltár položila zápisník. Niekde medzi sever a juh - na zintenzívnenie a povzbudenie už existujúceho. Sedela som pri tom oltári a so zaujatím sledovala všetky tie predmety, ktoré tam ľudia odkladali a tiež to, čo sa okolo mňa deje. Šaman Ernesto si pripravoval nástroje a ukladal okolo seba plno zvláštnych predmetov vrátane nádoby s pripraveným odvarom. Občas bolo počuť nejaké hudobné nástroje. Okolo seba ich mal rozložených niekoľko a José nás vyzval, aby sme si nejaký vzali tiež. Nepovažovala som to za vhodné, pretože s mojim hudobným hluchom by som asi len ťažko na niečom zahrala. A nepredpokladala som, že tá rastlina by to nejako zmenila. 
V  obrovskej miestnosti približne na opačnej strane, ako som sedela ja, bola veľmi zaujímavá dáma. Bola až príliš éterická na to, aby bola skutočná. Vyzerala ako Víla. Bola však skutočná a skutočné boli aj všetky tie balíčky kariet, ktoré mala okolo seba rozložené. Prisadla som si k nej a vzala som do ruky krabičku s kartami lásky. Dala mi pokyn, že mám miešať a myslieť pri tom na človeka, ktorého pokladám za vhodného na tento typ výkladu kariet. Nemala som veľmi na výber, na koho myslieť  a keď ma sem dostal ON, myslela som na neho. Vytiahla som kartu, ktorú víla okomentovala, že to je najsilnejšia karta z balíčka. Vzala mi ju a povedala, že toto je človek, ktorý zmení môj život. Ale možno úplne inak, ako ja sama čakám. Zvláštne. 
Zatiaľ nám šaman v zaujímavom outfite s čelenkou z farebných pier a habite hovoril inštrukcie a Bernadeta všetko prekladala. Pozrela som sa na čas, bolo tesne pred polnocou. Nasledovali úvodné rituály, spevy, tance a ja som na všetko len s údivom pozerala. Potom do kruhu chodil José s Vílou a každého človeka niečím zadymili. Opakovala som po ostatných a tak som nastavili ruky, potom nohy a na záver poďakovala divným slovom, ktoré som sa naučila. V ďalších minútach sa zhaslo svetlo a jediný jeho zdroj bol z krbu a sviečok na oltári v strede miestnosti. Šaman začal po rade vyzývať ľudí, aby si k nemu prišli po medicínu. Moja nervozita sa niekedy v tomto momente premenila na obrovské nadšenie z toho, čo sa bude diať. 
Kľakla som si pred šamana a počkala, kým mi nápoj v malom poháriku podal. Že bude smrdieť a chutiť odporne, o tom som sa teda dočítala všade. Nikde ale neopíšu jeho chuť naozaj presne. Je to oveľa horšie, ako si dokážete predstaviť. Hodila som to do seba, zajedla čokoládou a poďakovala. Vrátila som sa na svoje miesto, sadla som si na karimatku a pozorovala, čo sa bude diať ďalej. Neustále som sa pozerala na čas na hodinkách na ruke. 10 minút, 20, polhodina. Hodina. Čo keď sa ale nič nestane a moja obava sa naplní? Po tejto dobe, kedy medicína u väčšiny ľudí začala účinkovať, som ja sedela na mojom mieste a pozerala som okolo. Nedialo sa vôbec nič. Občas sa niekto prehodil, alebo pohol, no inak všetci vyzerali, že pokojne ,,spia", prípadne sedia. Na sebe som necítila nič nezvyčajné. Žiadne šialené FULL HD obrázky ani iMAX, žiadne opustenia tela, neprišli ani žiadne entity, mimozemšťania a vzdialené galaxie.  Pozerala som sa na oltár pred sebou a zdalo sa mi, že sa plameň sviečky hýbe tak, ako chcem. Povedala som si, že to je blbosť a len si to domýšľam, Keď som sa ale chcela postaviť a odskočiť si, mierne sa mi zatočila hlava a moja chôdza bola veľmi neistá. Pozerala som sa na seba v zrkadle na toaletách a niečo bolo iné. Videla som inak. Okolo mojich rúk bolo niečo, čo vyzeralo ako siločiary. Nebolo to len okolo mojich rúk, ale aj okolo rôznych predmetov. Rýchlo som sa vrátila na svoje miesto a cestou som stretla šamana Ernesta. Opýtal sa ma, či medicína nefunguje a ja som odpovedala, že nie aj napriek tomu, že ona fungovať zrejme chcela. Rozhodne to ale nebolo niečo, čo som čakala. Povedal mi, že mám prísť po ďalšiu dávku. Prišla som teda na jeho miesto, kľakla som si a on mi tentokrát ale namiešal môj nápoj trocha inak, ako prvýkrát. Neskôr som sa dozvedela, že prvýkrát podával dávku prispôsobenú pre Európanov, ale tým, že mne to dokopy nič neurobilo, podal mi neupravenú verziu. Pohárik som hodila do seba, no chuť bola oveľa horkejšia a odpornejšia, ako prvýkrát. Toto rozhodne nechutilo ako niečo, čo by bolo určené na konzumáciu. Opäť som poďakovala, vzala si za hrsť kociek čokolády na rýchle zajedenie, nech sa nepovraciam už cestou na miesto a zaľahla som. V hlave som mala opäť chaos neusporiadaných šialených myšlienok. Stále som sa sama seba pýtala, či je možné, že by ma Ayahuasca skutočne liečiť nevedela. Prestávala som veriť tomu, že by sa niečo stalo. Prečo sa ale toto musí stať práve mne? Ako som tak ležala, predstavovala som si tie farebné obrázky, ktoré by stav rozšíreného vedomia mali začať. Boli ďaleko, postupne sa približovali a otáčali. Keď som ich už videla dostatočne veľké, pomyslela som si, že to si len sama predstavujem a vôbec to nie je skutočné. Len chcem, aby bolo. Stalo sa to ešte niekoľkokrát a vždy to dopadlo rovnako. Po tom, ako som poprela ich existenciu, zmizli. Niekedy v tomto čase začal šaman za doprovodu ostatných ľudí spievať liečivé piesne Ikaros. Hrali na hudobné nástroje a spievali naozaj krásne. 
Po nejakom čase som si opäť sadla a pozorovala dianie okolo. Niektorí ľudia stále ležali, iní sa prechádzali, pár ľudí vracalo do vedierka. Pán po mojej pravici zrejme prežíval nejaké ťažké stavy, pretože ležal v kŕči na zemi a veľmi kričal. V momente, ako bol jeho stav naozaj zlý, k nemu prišiel José a Víla a začali na neho niečo dymiť. Trvalo to pár sekúnd a on si zrazu pokojne ľahol, ako keby sa nič nestalo. Počas noci malo ešte pár ľudí horšie stavy, no vždy im dym od víly a Josého pomohol. 
Vždy keď som cítila, že sa niečo u mňa začína diať, opäť som si ľahla. Niekoľkokrát som cítila zvláštne vibrovanie a brnenie, opäť videla farebné kocky, no vždy keď sa niečo začalo diať, ako keby som to vedome zablokovala. Vlastne som celú noc myslela na to, že je to blbosť a že tomu neverím. A to čo sa deje, mi to vlastne len všetko potvrdzuje. Bol to taký pocit, ako keby som bola schovaná v nejakej nádobe, na ktorú z každej strany narážajú nejaké sily, no ku mne sa nedostanú. Niečo vo mne ich nechce pustiť. Aj keď ja vedome by som chcela. 
Po nejakej dobe ma Ernesto zavolal na ďalší pohárik, ale ja som už nechcela. Definitívne som to s ňou vzdala. Boli asi štyri hodiny ráno a ja som ďalšie tri len sedela, pozorovala všetko naokolo a bola smutná z toho, že sa stalo presne to, čoho som sa tak obávala. A dokonca som ani nevracala, takže u mňa nenastalo ani žiadne čistenie. 
Niekedy okolo siedmej hodiny ráno, kedy už boli všetci definitívne naspäť sa začali podávať raňajky.  José s Vílou nanosili na oltár veľké misky s jedlom. V každej bol iný typ jedného pokrmu. V jednom nakrájané jabĺčka, hrušky a iné druhy ovocia a zeleniny, v ďalšom ryža a tempeh. Misky kolovali postupne po ľuďoch a každý si nabral to, čo chcel. Všetci sme sa spoločne najedli nasledovalo zdieľanie. Postupne mal každý povedať, čo mu noc priniesla, aké bolo stretnutie s Ayahuascou a čo všetko prežil. Veľmi sa mi teda do toho teda nechcelo a nakoniec som bola veľmi rada, keď sa to presunulo až na nedeľu - a teda na deň po dvoch nociach s ňou. Odišla som do svojej izby, ktorá sa nachádzala v budove vedľa na poschodí a ľahla si do postele. Dlho som ale ležať nevydržala a skončila som na záchode, kde som vracala asi hodinu. Bolo mi nepredstaviteľne zle a mala som kŕče v každej časti môjho tela. Chvíľku som mala pocit, že umieram, ale potom som si spomenula, že umrieť nemôžem, lebo dnes ma čaká druhé stretnutie s Ayahuascou. 

,,TEPLÉ IGLU NA 7."

Keď som sa z tohto miesta pozbierala, čakala ma ďalšia skúška. INITIPI - alebo tiež indiánska sauna. Na internete som si vopred naštudovala, že ma chcú zavrieť do nejakého malého priestoru so všetkými ostatnými ľuďmi, kde bude šialene teplo a musím tam vydržať aspoň hodinu. To som zásadne odmietala absolvovať. 
Skladalo sa to z drevenej konštrukcie v tvare iglu asi 1,5 metrov vysokej, pod ktorou sa nachádzala malá diera v zemi. Pár metrov od tohto zvláštneho útvaru bolo veľké ohnisko, v ktorom práve chlapi chystali oheň a ukladali doň kamene. Nepýtala som sa, aj tak by som ničomu nerozumela. Zatiaľ ženy nosili deky a ukladali ich na konštrukciu toho iglu. Medzi ľuďmi sa pohyboval tiež šaman a tak som si k nemu nenápadne prisadla, aby som mu opísala moju minulú noc. Povedal mi, že môj problém je, že nedokážem vypnúť. Nedokážem relaxovať. Mala som pocit, že okrem toho, že mi bolo ráno príšerne zle, sa nič podstatné nestalo. 
Povedal mi, že to, že niekedy ľudia nič nezažijú neznamená, že sa nič nestalo. A tiež to, že vidí, že mám problém s tým, aby som ju k sebe pustila a dovolila jej liečiť ma. Povedala som mu, že ja som si nepriala nič viac, ako sa s ňou naozaj porozprávať, no žiadnu rastlinku som nevidela. Mojej predstave kvietku v kvetináči sa zasmial a vysvetlil mi, ako si mám komunikáciu s ňou predstaviť. Mala som si predstaviť dve kocky ľadu, kde jedna je moje vedomie a druhá kocka je jej vedomie. A teraz sa tie kocky spolu roztopili v jednej nádobe. Ja som ona a ona je ja. Nepoložím otázku rastline v kvetináči. Otázku mám na mysli a zrazu mám od nej aj jej odpoveď. Neodpovedá mi ale naozajstnými slovami, ktoré poznám. No odpovede aj tak dostanem. Čím dlhšie som bola na tomto mieste, tým mi prišlo všetko normálnejšie. Však čo by len bolo divné na tom, čo šaman práve povedal. 
Odporučil mi v teplom iglu skúsiť vypnúť a relaxovať. Neviem, ako si vy predstavujete relax, no ja rozhodne nie niekde, kde trpím a chcem umrieť. A to presne sa na tomto mieste dnes opäť udialo. 
No keďže som sa s rastlinkou ďalšiu noc chcela stretnúť a toto teplé iglu mi v tom mohlo pomôcť, rozhodla som sa to absolvovať. Inštrukcie boli jasné - obliecť si niečo naozaj ľahké. Moje outfitové možnosti boli zjavne obmedzené a nečakala som, že prídeme do prostredia, kde je viac blata, ako čohokoľvek iného. No to som vtedy ešte netušila, ako za to blato budem čoskoro nekonečne vďačná. To čo nasledovalo, bola jedna z najodpornejších vecí, akú som kedy zažila. A ešte horšia ako tá ranná seansa na záchode. 
Celú konštrukciu obložili obrovskými vrstvami diek, aby do vnútra nepreniklo svetlo a aby zvnútra von neunikalo teplo. Ľudia postupne vchádzali dovnútra po štyroch, pred vstupom pobozkali zem a usádzali sa v kruhu na kúsok kartónu. Predstavte si asi 20 ľudí sediacich okolo malej diery v zemi v podivnom iglu. Bizár nad všetky bizáry. 
Keď všetci sedeli na svojom mieste, prišiel tiež šaman Ernesto a usadil sa ku vchodu. Niekto z vonka mu podával tie horúce kamene z obrovského ohniska a on ich postupne vkladal do tej malej diery medzi nami. Keď bola diera plná veľkých kameňov, zatvoril vchod a nebolo cesty von. Vysvetlil nám, že bude prebiehať niekoľko liečebných procesov a medzi každým na chvíľku otvorí, aby sa vyvetralo. Tento moment som videla ako svetlo na konci tunela. To som vtedy ale ešte netušila, že čoskoro začne na tie rozžeravené kamene liať vodu a toto teplé iglu sa premení na tú najodpornejšiu saunu, z ktorej nie je úniku. 
Keď sa na tomto mieste absolútne nedalo dýchať a existovať, Ernesto zahlásil, že môžeme začať. Začal spievať a všetci sa k nemu pridali. Lyrics k týmto divnospevom som ale v predpríprave na seansu do mailu nedostala. Všetci ostatní ale zjavne áno, pretože presne vedeli, čo hovoriť. Chápem, prečo sme boli na takom podivnom mieste, kdesi na konci sveta. Keby išiel okolo nejaký človek pri zmysloch, na túto partičku ľudí by istotne zavolal pánov v bielych plášťoch.  
Ja som sedela na svojom malom kúsočku kartónu a snažila sa čo najväčšou plochou nohy dotknúť studeného bahna a čo najmenej sa dotýkať horúcich ľudí okolo mňa. Tvár som mala zabalenú v uteráku, ktorý som si prozreteľne vzala so sebou. Neviem, ako dlho táto prvá časť trvala, no akonáhle skončila a šaman pootvoril vchod, aby sme tam nepokapali od nedostatku kyslíka a vymenil vychladnuté kamene za ďalšie horúce, oznámila som mu, že okamžite odchádzam. Toto rozhodne nie je spôsob ako by ma niečo malo vyliečiť a radšej pôjdem relaxovať do postele a v pokoji dožijem do večera. Oznámil mi, že v žiadnom prípade neodchádzam a veľmi som na výber nemala, keby som chcela odísť, musia priestor opustiť všetci ľudia, ktorí sa nachádzali medzi mnou a východom na slobodu. Čakalo ma druhé kolo. V tomto kole sme dostali inštrukciu, že máme myslieť na náš konkrétny problém a detekovať ho v našom tele. Ťažko sa na niečo sústredilo, keď hlavný problém nebol v mojom tele, ale všade okolo. Toto kolo som sa ale dokázala pomerne upokojiť a sústredila som sa na seba a svoj dych. Ku koncu mi ale začalo byť príšerne zle a úplne nepredstaviteľne ma začalo bolieť brucho a oblasť môjho zraneného rebra, s ktorým som mala dlhé, predlhé mesiace problémy a kvôli ktorému mi neurologička zakázala crossfit. Celé nasledujúce kolo som trpela neskutočným spôsobom a opäť som mala v tento deň pocit, že ak umieranie bolí, tak takto. Po tomto kole som plánovala priestor opustiť už naozaj a definitívne a bolo mi jedno, či sa budú musieť aj všetci vypratať, aby ma pustili. No skôr, než som stihla niečo povedať šaman oznámil, že počas tohto procesu sa v nás nahromadilo všetko zlé a pociťujeme to ako bolesť a v ďalšom kole sa jej zbavíme. Bolesťou brucha vysvetľoval to, ako sa telo snaží zbaviť zablokovaných a nahromadených emócií. A to bol vtedy u mňa skutočný problém. Emócie som neprejavovala. Všetky som si tak nejako nechávala pre seba. No a na tomto mieste sa to ukázalo v plnej sile.
Inštrukcie do posledného kola boli: hlboký nádych a výdych smerovať do miesta s bolesťou a myslieť na to, že sa tejto bolesti chcem zbaviť. V tomto momente som vôbec nemala priestor uvažovať nad absurditou celého tohto procesu a sústredila som sa na jediné - prežiť. Posledné kolo sa mi zdalo byť najrýchlejšie a ani som si to nestihla uvedomiť a bol koniec. No ešte niečo skončilo. Bolesť. Prestalo ma brucho aj rebro a od tohto momentu sa moja blokáda 4.rebra už neozvala nikdy. Po celom tomto podivnom procese som išla do sprchy a padla do postele od nekonečnej únavy. Zobudila som sa niekedy podvečer, tesne pred druhou ceremóniou s Ayahuascou. 

,,POKUS DRUHÝ"

Prišla som do haly, kde sa konala ceremónia aj včera. Tentokrát som si hneď ľahla na moje miesto a čakala, kým mi donesú tabak na uvoľnenie. Intenzívne som sa sústredila na to, aby som na nič nemyslela. A tentokrát tabak zaúčinkoval krásne. Ležala som na karimatke a cítila som neskutočné uvoľnenie. Vedela som, že dnes to pôjde, zvládnem to! Však predsa som sem nechodila preto, aby som rastlinke oznámila, že jej neverím. Všetko prebiehalo podobne ako včera, no s tým rozdielom, že som sa intenzívne sústredila na to, aby som na nič nemyslela. Akonáhle prišla nejaká myšlienka, zrušila som ju. Prišla som si pred šamana po svoju medicínu, poďakovala som a ľahla som si. Prebiehalo to trocha inak, ako deň predtým a farebné obrázky prišli trocha skôr. Hneď po nich som videla pár obrazov niečoho, čo som ale nevedela priradiť k ničomu, čo by som poznala a nejako sa spájalo s mojim životom. Bolo to také zvláštne, ale súčasne nekonečne vyčerpávajúce. Celý deň som sa tak sústredila na to, aby som na nič nemyslela, že ma to vyčerpávalo oveľa viac, ako akákoľvek fyzická aktivita. Nevedela som určiť, či sa niečo deje, alebo som len na chvíľku zaspala. Keď Ernesto s ostatnými spieval a hral na hudobné nástroje, pár krát som sa veľmi intenzívne započúvala a vyskúšala som to tiež. Išlo to a to bez toho, aby som niekedy predtým videla slová. Možno som si predsa len to hrkátko mala viať. Čas plynul nejako inak a kedže som dnes nemala so sebou hodinky, nevedela som koľko času už prešlo. Po druhom poháriku od šamana som si opäť ľahla a opäť videla pár ďalších obrázkov. Nedialo sa však nič také, čo by vôbec stálo za zmienku. No zrazu bolo ráno a ja som sedela na karimatke, pozerala okolo seba a v hlave mala jednu silnú myšlienku. Predstavovala som si to tak, že mi to niekto príde povedať. Nikto neprišiel, no aj napriek tomu som o ráno jednoducho vedela. Vedela som, že kniha bude. Po tom, ako šaman ,,deaktivoval" oltár som si z neho mohla zobrať môj zápisník. A začala som písať úplne hneď. 
Po ceremónií som si išla oddýchnuť na izbu a nasledovalo opäť to isté, čo aj deň predtým. Zase mi bolo strašne zle a síce som počas noci nevracala ani dnes, teraz to opäť prišlo. Vlastne som bola celkom rada, že som v tejto chvíľke bola úplne sama. Keď som sa znova vrátila k životu, presunula som sa von k ohnisku, kde práve prebiehali zdieľanie zážitkov. To čo tí ľudia rozprávali bolo neuveriteľné a mne to bolo tak hrozne ľúto. No cítila som tiež veľmi silný pocit, že im to prajem a dúfala, že im to pomohlo. Ale stále som sa pýtala - prečo som toto nezažila tiež? Mala som príliš vysoké očakávania? Alebo som si len potvrdila to, čo som stále v sebe mala - že to je blbosť?
Jeden pán opísal veľmi zaujímavú skúsenosť. Táto ceremónia bola už jeho desiata a po vypití nápoja myslel na to, že dnes by to mohlo byť veľké, predsa len, už je skúsenejším užívateľom a čo to už má za sebou. V tom momente sa ozval hlas, ktorý sa ho opýtal, či si naozaj myslí, že už má niečo za sebou a svoju myseľ má pod kontrolou. Na jeho odpoveď sa nečakalo a Ayahuasca mu začala hádzať obrazy rôznych situácií z jeho života, počas ktorých sa správal aj myslel úplne nerozumne, kde si robí problémy a ubližuje ľuďom okolo seba. Že nie je schopný žiadnej zmeny a radšej sa neustále správa ako hlupák. Povedal, že odhadom dostal každých pár sekúnd jeden obrázok a celé to trvalo dlhé hodiny. Keď sa nad tým ale zamyslel uvedomil si, že má pravdu. Dodal tiež, že keby chodil na pravidelné intenzívne terapie a stretnutia k najlepším odborníkom čo sa psychicky týka dlhé mesiace, nedostal by takú podrobnú analýzu jeho vnútra, akú dostal počas jedného stretnutia s ňou. 
Ďalší pán sa dostal presne tam, kam som sa chcela dostať ja. Dlhé hodiny sa s ňou rozprával a dostal možnosť opýtať sa na čokoľvek. Povedal, že jej položil všetky otázky, ktoré dokázal vymyslieť, no ona chcela, aby sa pýtal ďalej. Vždy si predstavoval, že sa do tohto štádia dostane, no kedže sa mu to pri žiadnom sedení predtým nepodarilo, žiadne otázky si nepripravil. 
Na rade bol pán, ktorý počas noci ležal napravo odo mňa a opísal nám, ako znova prežil svoju minulú smrť. Opísal nám neskutočnú bolesť, ktorú prežil. A tiež moment, kedy zrazu prišlo neskutočné uvoľnenie a pocit, že je všetko v poriadku. Pi poslednom stretnutí s Ayahuascou mu ukázala jeho život v bruchu matky a keď doma prišiel za ňou s tým, čo sa dialo vtedy a čo nemal odkiaľ vedieť, pani takmer skolabovala. Táto medicína má zjavne niekedy celkom zaujímavý zmysel pre humor. 
Pani, ktorá sa chcela rozlúčiť so svojou matkou to dokázala a ten pokoj, ktorý z nej išiel bol až neuveriteľný. Keď prišiel rad na mňa, začala som tým, že mne vlastne nič neukázala a nič nepovedala. No čím viac som o mojich ,,zážitkoch" z posledných nocí hovorila, tým viac som prichádzala na to, že som to počas toho priebehu vyhodnocovala úplne nesprávne. Hovorila som si, že si to všetko len sama predstavujem a všetko je to len preto, že to zažiť chcem, no keď som si chcela napríklad tie točiace a približujúce kocky predstaviť teraz, nedokázala som to. 
Aj napriek tomu, že sa zjavne niečo stalo, som po dvoch dňoch na podivnom mieste s podivnými ľuďmi odchádzala sklamaná. Všetko bolo inak, ako som si predstavovala. Žiadne entity, žiaden hlboký rozhovor s rastlinkou o podstate ľudstva. Vlastne som mala pocit, že to na mňa nijako nezafungovalo, že mi Ayahuasca nič nedala. Dostala som pokyny na diétu do nasledujúcich dní, vyhýbať sa všetkému škodlivému, spracovaným potravinám a tiež alkoholu. A hlavne - vyhýbať sa ľuďom. To som ale nepovažovala za dôležitú informáciu, však keď som neprežila nič zásadné a Ayahuasca ma neliečila, načo by som dodržiavala ďalšie diétne opatrenia.  
Išla som po ulici a na druhej strane cesty išiel niekto cudzí a aj napriek tomu, že bol odo mňa vzdialený niekoľko metrov, mala som pocit, že do mňa narazil. Cítila som sa, ako keby som po tej ulici kráčala nahá. Len ja a moje najhlbšie ja. V ten deň som sa stretla s kamarátkou, ktorá potrebovala ísť niečo kúpiť a ja som jej prikývla, že zbehnem do obchodu s ňou. Vošli sme do nákupného centra a v momente ako som sa dostala do obrovského priestoru plného ľudí mi prišlo neskutočne zle. Ťažko ten pocit opísať, no cítila som sa tak, ako keby z každého z tých ľudí letela jedna rana do môjho vnútra. Vrátila som sa domov a nasledujúce dve hodiny som prevracala. Nasledujúce dni som trávila sama a jediná vec, čo som chcela bolo písanie. Zatvoriť sa niekde, kde nie sú žiadni ľudia a písať.

A ČO SA ZMENILO?

Dlho som ale nemala pocit, že by za niečo mohla ona. Však mi v podstate počas liečenia nič neukázala. V nasledujúcom období som si ale začala uvedomovať, že na rôzne situácie reagujem inak, ako predtým. S oveľa väčším pokojom. Bez strachu, či stresu. Nerozhádže ma toľko vecí, ako predtým. Odstránila som niektoré zlé vzorce správania a začala som ľuďom priať. Závisť ako keby u mňa ani nikdy neexistovala. Neviem povedať kedy a ako daný problém zmizol, no zrazu tam nebol. 
Môj život sa zmenil kompletne od základov. Odišla som z práce, zo dňa na deň som sa presťahovala na Slovensko, prerušila som kontakt so všetkými toxickými ľuďmi, ktorých ale v mojom blízkom živote nebolo málo a s ktorými som trávila v podstate všetok môj voľný čas. Prestala som k sebe priťahovať ľudí, ktorí mi brali energiu. Ale naopak - pritiahla som si k sebe človeka, akého som túžila celý život stretnúť. A stretli sme sa, ako inak - trinásteho. A áno - napísala som knihu. Tá vyšla presne rok po tom, čo mi to ona ,,povedala". Neverím na osud, veštenie, predpovedanie budúcnosti ani žiadne podobné veci, no ten deň, kedy som prišla na ranný tréning a stál tam ON, si asi zapamätám navždy. 

Takmer žiadne fotky z týchto dní nemám a aj tie čo mám sem radšej dávať nebudem. Všetko to ostane na Vašej predstavivosti. A sem pridávam pár aktuálnych :)

rande naslepo

outfit na rande

rande príbeh

Ayahuasca liana smrti


Tak a teraz už viete všetko. Viac sa ma ale prosím nepýtajte. A myslite na to, že ak ju potrebujete, ona si vás určite nájde :)

Majte sa najkrajšie ako viete
Vaša


You Might Also Like

0 komentárov

KNIHA NEINSTANTNE KRÁSNA

Vypočuj si PODCAST