Štvrtok u Veroniky. Ak Vám to nič nehovorí, predtým, než začnete čítať potrebujete vedieť to, ako som sa vôbec, do relácie o varení dostala a tiež to, ako prebiehali prvé tri natáčacie dni, vrátane toho, kedy som varila ja. Odkaz na reláciu Vám sem dávať nebudem. Pre Vaše dobro.

Od tohto dňa prešlo niekoľko mesiacov a vlastne som ani nemala chuť sa k nemu znova vracať. Vy ste to však chceli a pravidelne som na Instagrame dostávala správy, kde ste sa pýtali na pokračovanie. Na to, čo sa nedostalo na obrazovky, čo ten ružový rýľ, či Katke dal niekto päsťou za to, ako sa správala a ako to vlastne celé dopadlo. Tak postupne.

Od tej doby sa toho stalo skutočne veľa. Za zmienku stojí napríklad to, že Peťa, ktorá ma do tohto celého namočila a ktorej som to vrátila a prihlásila som ju tiež, to o mesiac neskôr nakoniec celé vyhrala, no tiež to, že v jej diskusií na stránke televízie ľudia viac komentovali mňa a to ako jej to, že sme kamarátky uškodí, ako jej varenie. Však to varenie aj tak poriadne nikoho nezaujíma.

Najzaujímavejším bodom udalostí po relácií boli titulky bulvárnych plátkov, kde písali o Slovenke Nike, ktorá sa správala ako krava, ktorej televízia zámerne poškodila, pretože je zo Slovenska a neje mäso a o Nike, ktorá v českej televízii rozpútala medzinárodný konflikt. Na zoznam snov by som si mohla dopísať a rovno odfajknúť ďalší splnený sen a to dostať sa do českého bulváru do oddelenia české celebrity. Koľká pocta. A to som ani nemusela ukázať nohavičky alebo otehotnieť s inou českou celebritou. 

Čakal nás predposledný deň, na ktorý som sa na jednej strane tešila, pretože Veronika bola skutočne zlatíčko a veľmi som si ju obľúbila. Vždy, keď sa ma ľudia zo štábu pýtali, komu by som výhru dopriala najviac, vždy som odpovedala rovnako - Veronike. Na druhej strane sa ale začal viac vyhrocovať konflikt s Katkou a vzhľadom na to, že som môj variaci deň a hodnotenie mala za sebou, bola som rozhodnutá v prípade nutnosti jej pokojne do očí povedať, čo si o nej myslím. Ona však varila až v piatok a tak som dúfala, že si túto skutočnosť uvedomuje. Hovorila som si, že si možno vstúpi do svedomia a vo štvrtok príde na natáčanie vylepšená verzia Katky, ktorá bude milšia a s ktorou sa bude dať vydržať. Od prvého momentu bolo jasné, že sa žiaden zázrak nekonal a Katka je úplne rovnaká. Rovnako nepríjemná, rovnako konfliktná. 

Od momentu ako sme si sadli k stolu, všetko komentovala. Jedlo dokázala ohodnotiť ako michelinský kuchár, ale to je v poriadku, o tom to presa celé je, všakže. O varení. Nepáčilo sa jej ani to, že nepijem alkohol, nezdalo sa jej to, že Veronika s manželom fandia rozdielnym futbalovým tímom a tiež to, že má Veronika na stole ,,pohrebné" kvetiny a tak jej z nich na jej mieste urobila kríž. KRÍŽ!

Celý čas sa správala nevhodne a na jej vtipoch sa okrem nej nesmial nikto. Nasledovalo niekoľko ďalších pripomienok a rýpnutí, ktoré by som normálne ignorovala, no v tomto prípade to už nešlo. Všetko sa to nabaľovalo a vo mne sa to stupňovalo. 

Hlavný konflikt večera ale prišiel počas konzumácie polievky. Pred seba sme dostali hráškovú polievku a nasledovali, ako štandardne, Katkine pripomienky. Príliš slané, no aspoň to je krém a nie kaša ako u mňa. Že opäť okomentovala moju polievku mi bolo úprimne jedno, no po tejto pripomienke nasledovali ďalšie a ďalšie a nálada pri stole sa vyostrovala. Katka sa na tom bavila, no všetci ostatní len prevracali očami. Snažila som sa ju ignorovať, no opakovane sa opýtala, prečo jej neodpovedám. A tak som jej odpovedala. A možno trocha ostrejšie, ako som chcela. Celý čas som si ale uvedomovala to, že všetci predsa uvidia, ako sa celý večer správala a ja jej nepoviem nič, čo by si všetci pri stole nemysleli. No ibaže by nie. A ibaže by z vysielania vystrihli úplne všetky scény, pri ktorých by väčšina divákov Katke poslala cez telku päsť. Aj tú, kedy jej hovorím, že si má spomenúť na to, čo som hovorila v pondelok - s hlúpymi ľuďmi nemá zmysel ísť do konfliktu. Stiahnu Vás na svoju úroveň a tam Vás prebijú skúsenosťami. 

Po ,,polievkovom" konflikte sa zastavilo natáčanie a bokom si zobrali mňa a do inej miestnosti Katku. Pýtali sa ma na to, či si myslím, že Katka zvolila správnu taktiku pred jej zajtrajším varením a čo si celkovo myslím o nej. Dostala som niekoľko otázok, oni niekoľko inteligentných odpovedí, no asi až príliš inteligentných, pretože do vysielania sa opäť nedostali. Z celého pol večera trvajúceho konfliktu sa tam dostalo len to, kedy Katka komentuje moju polievku a moje následné odporné správanie voči nej, ktoré bolo ale ovplyvnené tým všetkým, čo sa pri stole dialo. Tým, čo diváci žiaľ vidieť nemohli. Z celého tohto dňa by si človek, ktorý nebol pri stole musel vziať jedine to, že neznesiem kritiku a kvôli tomu, že jej nechutila moja polievka som sa do nej pustila. Ono to ale všetko bolo úplne naopak. Nasledujúce chody Katka nepovedala ani slovo, za čo mi Veronika na konci poďakovala. Aspoň chvíľku bolo pri stole menej dusno. 

Po natáčaní za mnou Katka prišla a dala mi darčeky, ktoré u Veroniky vyhrala v tombole. Na uzmierenie. Stavím sa, že tento nápad nebol z jej hlavy a niekto jej musel pripomenúť, nech nezabúda na to, že zajtra varí ona. Každopádne na to už ale bolo trocha neskoro. Čakal nás piatok a varenie u nej.  

Počas celého môjho týždňa som hostiteľom nosila darčeky, ktoré boli ,,šité na mieru. Neodbila som ich fľašou vína tak, ako to robili ostatní, ktorí vôbec niečo doniesli. Nedoniesť nič mi prišlo neslušné. Doniesť niečo personalizované zase originálne. Aj keď Katka mi rovnako darček ušila na mieru a doniesla mi hrušky, o ktorých som deň predtým hovorila, že ich neznášam. 

V pondelok som doniesla neoriginálne víno, pretože som nevedela, ku komu ideme. V utorok pre Viki som doniesla ľalie v črepníku, pretože hovorila, že miluje kvetiny. Pre Veroniku som vo štvrtok doniesla niekoľko čokoládok, pretože sa jej zdal môj koláč bez cukru príliš nesladký a tak som doniesla cukor na doplnenie. Lenže aký osobný darček dáte niekomu, kto Vás fakt serie? Vymyslieť darček pre Katku ma potrápilo úplne najviac. Najradšej by som jej nedala vôbec nič, no idem k nej na návštevu, a aj keď musím, je slušnosť doniesť aspoň niečo. 

Rozmýšľala som, hľadala, googlila, pýtala sa na rady od kamarátov. A zrazu som to mala! Dostane rýľ! Rýľ, pretože jej určite bude smutno, keď tento natáčací týždeň skončí a ona už nebude mať do koho rýpať. A ja nemám rada, keď sú ľudia smutní a tak jej donesiem rýľ, aby mohla rýpať, koľko sa jej len bude chcieť. A ružový, aby nikdy nezabudla na to, od koho ho má. Osobné a s hlbokou myšlienkou. Snáď ocení.  

Na nete som našla nejakú detskú sadu ružových rýľov, ktorá sa dala kúpiť v hračkárstve, no tie rozmery nevyhovovali. Potrebovala som veľký rýľ. Naozajstný rýľ. A tak som sa vybrala na kraj Prahy do obchodu, kde sa výskyt podobných nástrojov predpokladal. Naposledy som v podobnom type obchodu bola niekedy ešte s rodičmi, keď sme kupovali vianočný stromček. Chodila som medzi tými obrovskými regálmi a veľmi dlho som hľadala miesto, kde by sa niečo podobné nachádzalo. Oddelenie ,,Záhradkárstvo" sľubovalo presne to, čo som potrebovala - rýle rôznych tvarov a veľkostí. Vybrala som ten najväčší a pána s ceduľkou ,,Som tu pre Vás" som sa opýtala, kde nájdem farby. Na otázku, či farby na stenu som odpovedala, že nie na stenu, farby na rýľ a zamávala som tým veľkým nástrojom v mojej ruke. Najprv vyzeral, že si myslí, že si z neho robím srandu, no čoskoro pochopil, že to myslím skutočne vážne a zaviedol ma do veľkého farebného oddelenia, kde ukázal na nejakých pár plechoviek. Ruka mi padla na tú najžiarivejšiu ružovú. S týmto veľkolepým úlovkom som sa vybrala domov, rozložila som si to doma v izbe, keď som na plechovke našla upozornenie: ,,Používajte výhradne v exteriéry." Neviem, ako mi vôbec napadlo farbiť to vnútri, no na moje ospravedlnenie musím povedať, že rýľ ani nič podobné som farbou v živote nestriekala. A tak som si zobrala rýľ, kartónovú krabicu, nech nepofarbím trávičku a rukavice, nech nepofarbím seba, idem predsa do telky. Obula som si papuče a vybrala som sa na dvor za bytovku. O dvanástej na obed počas pracovného dňa som nepredpokladala nejaký zvýšený výskyt ľudí, no opak bol pravdou. V tomto čase sedeli na lavičkách všetci moji susedia nad 60 rokov, ktorí sa vyhrievali na slniečku a mamičky, ktoré strážili deti hrajúce sa v tráve.

Celý rýľ som nastriekala niekoľkokrát, aby mal krásnu žiarivú ružovú farbu. Zafarbila som aj trávičku, aj seba, ale niekedy pre dobro veci treba niečo obetovať. Dôchodcovia aj mamičky si ma celý čas zaujato obzerali, ale to nie je nič, na čo by som nebola zvyknutá a čo by sa nedialo v mojom živote štandardne. Pôvodne som ho chcela celý zabaliť do baliaceho papiera, no nemala som ani papier a ani čas nejaký zohnať a tak som vymyslela náhradný plán, ktorý bol nakoniec oveľa efektnejší. Ak si pamätáte na môj variaci deň, na stole som mala krásny ružový obrus. Bola to vec, ktorú som kúpila výhradne pre účely natáčania a nemala som v pláne ju používať niekedy v budúcnosti opäť. A tak som z tohto veľkého kusu ružovej látky zaplietla veľkú ružovú mašľu, ktorú som zaviazala na ružový rýľ. Dielo dokonané.

Keď som cestovala s tým ružovým rýľom s obrovskou ružovou mašľou metrom, pozerali sa na mňa všetci. Ale úplne všetci. Mala som pocit, že dokonca viac, ako keď som metrom cestovala s 20 héliovými balónikmi. Keď som dorazila na miesto stretnutia, všetci sa veľmi smiali. Celý štáb vrátane režisérky, kameramanov aj zvukárov. Najviac sa smiali ale ostatní súperi. Katka ich totiž štvala úplne rovnako a tiež by jej radi nejakí ten rýľ doniesli. Istejšie však bolo radšej nedoniesť nič. Všetci to zobrali s humorom a predpokladala som, že to rovnako bude aj u Katky. Môj cieľ rozhodne nebol ju nejako psychicky deptať, chcela som jej len doniesť ,,darček na mieru". Rovnako, ako to urobila aj ona. 

Katka nás privítala s tým, že je rada, že sme prišli, no keď už raz podpíšete zmluvu s televíziou, veľmi na výber nemáte. Všetci sa s ňou privítali a ako čerešnička na torte som prišla ja s ružovým rýľom v ruke. Povedala som jej presne to čo Vám, o tom, že nemám rada, keď sú ľudia smutní a tak mám pre ňu niečo, čím prerýľuje pokojne aj celú Zem, ak bude chcieť. Rýľ vzala, zasmiala sa a nič nenasvedčovalo tomu, že by situáciu pochopila inak, ako všetci ostatní.

Pri prvom rozhovore na kameru mimo nás tesne po odovzdaní darčeka povedala, že to berie ako srandu, že si vie urobiť srandu aj so seba a že rýľ využije. V ďalšom prestrihu už plakala a urobila zo seba najväčšiu chudinku, proti ktorej sa všetci na čele so mnou spojili a chceme jej uškodiť. Toto dramatické predstavenie hodné uznania jej všetci pri obrazovkách zožrali aj s navijakom. Ale vôbec sa nečudujem. Z toho, čo sa počas toho týždňa dostalo na obrazovky skutočne mohlo pôsobiť, že sme voči nej nespravodliví a schválne jej robíme zle. A že tú päsť si zaslúžim ja. Popravde, keď si to teraz s odstupom času pozerám a vidím, čo z toho vystrihali, na mieste nezávislého pozorovateľa by som tiež mala v zuboch skôr mňa, nech chúďatko Katku. 

Snáď mi odpustíte, že nebudem komentovať jej kulinárske umenie, ale na to sa necítim úplne kompetentná. O tom, čo nám prichystala na ukážku jej života si názor tiež vytvorte radšej sami. Tie svadobné šaty, ktoré nám ale nechala v spálni Adrián okomentoval, že nám asi len chcela ukázať, že sa našiel blázon, ktorý si ju vzal. Nejakí ľudia mi tiež písali, že v telke videli na rôznych miestach nálepky z nejakého veľkého českého erotického e-shopu a polonahé fotky na stene si asi tiež všimol každý. Minimálne všetci zo štábu si to tam tajne fotili a ohromne sa na tom bavili. Katka to okomentovala tým, že tie fotky sú len pre jej manžela, no akosi jej unikol fakt, že teraz ich okrem jej manžela uvidia aj všetci ostatní manželia v zemi. A verím, že by radšej nevideli.  

Ďalší chod bola polievka, kedy nám rozdala taniere a v nich polievky v sáčku. Dostali sme inštrukcie, že si to máme odbaliť, kým ona uvarí vodu, aby nám to zaliala. Oceňovala som to, že mi dala polievku zeleninovú. Pokojne som mohla dostať aj hovädziu ako ostatní. Nakoniec ale povedala, že to bola  sranda, aby sme pochopili, že to berie celé ako humor. Aha. 

Po tomto chode Katka na kamery oznámila, že má pocit, že je pri stole dusno a že sa chce so mnou porozprávať. Rozhovor si ale rozmyslela a namiesto neho sa rozhodla situáciu vyriešiť inak. Dospelácky. Aj napriek tomu, že pre mňa vegetariánsku verziu pripravila, čo mi oznámila, na tanier mi naložila mäso. Na kamery povedala, že to robí, pretože jej robím pri stole dusno a jej sa to nepáči. Nahnevane oznámila, že som v súťaži o varení a mám ochutnať to, čo ten hostiteľ uvarí. Keby tak ako ona jednali všetci a za spôsobovanie dusna pri stole by ľudia dostávali nejaké sankcie, celkom ľahko Katka za celý týždeň nedostane jedlo vôbec.  

Komentátor mal poznámku, že zmena plánu prišla na truc. Veronika, že to mám za ten rýľ. Po hlavnom chode som ale zistila, že som vôbec o nič neprišla, pretože okrem Adriána sa toho poriadne nikto nedotkol. A ten na konci tiež povedal, že to zjedol len preto ,,aby od nej nedostal päsťou". 

Počas hlavného jedla bolo pri stole dusno úplne najviac a Katka tomu pridávala ďalšími uštipačnými poznámkami. Ja som ju ignorovala a len som sa na ňu usmievala. Ona sa tvárila, že je nad vecou, no z televíznej obrazovky som sa dozvedela tiež to, že po tomto jedle odišla von fajčiť, aby sa upokojila. Počas tohto prerušenia natáčania sme my štyria zatiaľ pri stole vypili fľašu vína a riešili kauzu ,,vegetariánske jedlo". Každého zaujímalo to, či skutočne pripravila aj verziu bez mäsa pre mňa, alebo to povedala len preto, aby ma naštvala. Nikto tomu neveril, že by sa zachovala takto, no dostali sme pokyny od štábu, že to máme ísť do kuchyne skontrolovať. Tam na jednej platničke bolo skutočne pripravené vegetariánske jedlo. 

Z upokojujúcej pauzy na balkóne sa vrátila bez ,,povinných" lodičiek, na ktorých sme sa v utorok dohodli, čo samozrejme nikomu neuniklo. Okrem diváka pri televízií, ktorý o dohode ani nevedel, kedže sa vystrihla tiež. Niekto sa jej na to opýtal, dohoda je predsa dohoda. Odpovedala, že si ich vyzula, pretože sa jej v tom chodí zle a zabára sa do linolea. Aha. 

Dezert aj zábava prebehli bez nejakých ďalších konfliktov, každému to už bolo celkom jedno. My štyria sme sa bavili, Katka vyzerala, že každú chvíľku vybuchne. Poďakovala nám za večer a opäť nasledovalo divadielko na kamery, lebo jej je tak ľúto, že sa to pokazilo práve na jej večer. Ale to, že ona znepríjemňovala večer úplne u každého, na to už akosi počas svojho emotívneho výlevu zabudla. Tiež podotkla, že jej je ľúto, že sú niektorí ľudia tak ovplyvniteľní a nemajú svoj názor. V tomto prípade ale nebolo vôbec nutné nikoho ovplyvňovať, všetci ju nemali radi dávno predtým, než som jej doniesla rýľ a dala som jej moje sympatie očividne najavo. Počas hodnotenia sa ale jasne k veci vyjadrili aj ostatní. Jeden bod od Veroniky, ktorej liezla na nervy od začiatku, dva body od Viki, ktorá vyslovene povedala, že jej celý týždeň vadí a nechce aby vyhrala a jeden bod aj odo mňa, pretože menej sa dať nedalo. Adrián dal body 4, lebo tak sa na začiatku rozhodol, že bude hodnotiť všetkých. Okrem mňa, ja som od neho dostala o bod viac. Po spočítaní bodov to hlas v telke okomentoval, že je to ,,dosť tragédia". A to fakt aj bola. A rovnako bol tragický aj je príhovor na konci, kedy mi povedala, že ja som tá falošná, nehovorím pravdu a taktizujem. Aha. 

Pokiaľ viem, ja jediná som jej dala celkom najavo, čo si o nej myslím. Ostatní to hovorili len na kamery poza jej chrbát. A navyše som v priemere dávala tak o polovicu bodov viac ako Adrián, ktorý to celé vyhral. Niekde som sa dočítala napríklad aj to, že som všetkých zmanipulovala a preto dali chúďatku Katke tak málo bodov. No o tomto si už musí urobiť každý názor sám. Otázna je tiež čistá účasť Katky v tejto relácií, pretože niekoľko týždňov po odvysielaní mi niekoľko ľudí písalo, že ju videlo v ďalších reláciách a seriáloch na tejto televízií. To by možno vysvetlilo to, ako družne sa s štábom počas natáčania bavila. Po skončení posledného piatkového dielu som neuvážene otvorila tú prízemnú diskusiu, ktorú ,,niečo ako ľudia" vedú na stránke televízie a bolo mi z toho blbo. Všetci tam chúďatko Katku ľutovali, písali, ako jej dávajú 10 bodov, nadávali na mňa a na to, ako som to celé zničila. Niekoľko veľmi pekných správ som dostala aj na Facebooku, kde mi ľudia nadávali bez diakritiky, interpunkcie a využitia ypsilonu ako súčasti slovenskej (resp. viac českej) gramatiky. Vlastne v jednej vete raz niekto ypsilon použil. Vtedy, keď mi písal, že som neyntelygentná pyča.  

A mám to za sebou. KONEČNE. Nedávno sa ma niekto pýtal, či ten rýľ ľutujem. Nie, neľutujem. Urobila by som to znova, pretože nie len ja si myslím, že si nič nezaslúžila viac :)

Majte sa najkrajšie ako viete!

Vaša

4 mesiace čakania sa zdali ako večnosť, ale je to konečne tu!

Dámi a páni, zapnite si Primu, najväčší sociálny experiment v histórii všetkých mojich sociálnych experimentov prichádza!

Pamätám si, ako keby to bolo včera, keď mi zavolali z Primy, že ma niekto prihlásil do relácie o varení. Na ten pocit, kedy som bola rozhodnutá odmietnuť túto ponuku za akýchkoľvek okolností, prehováracích a donucovacích prostriedkov, si pamätám celkom presne. Za žiadnu cenu. Ja do telky variť nejdem! Preboha nie, ani za nič nie! Nie som blázon! NIE! Alebo?

Je STREDA, 3. september 2018. Deň, kedy si pripomenieme inú stredu. Tú, kedy som v telke skutočne varila. Stredu, kedy som u Peti doma hostila mojich spoluhráčov a naservírovala som im 4 chody (naspamäť) naučené, (z časti) nacvičené a 100% pripravené s najväčšou láskou, akú som kedy do jedla dokázala vložiť. Streda, kedy som ešte nevedela, že v českej televízii rozpútam medzinárodný konflikt. Ale postupne.
Odo dňa, ako som podpísala zmluvu s televíziou, som sa nevedela dočkať. Akosi som stále neverila tomu, že sa to naozaj deje, no nejako podvedome som tušila, že to bude zábava. Rozhodne som nemala v pláne brať vážne ani len minútu tejto televíznej gastroestrády a dúfala som, že moji spoluhráči prídu s rovnakým zámerom a že si to celé spolu užijeme naplno. Šanca to vysoká nebola, predsa len sa hralo o celkom slušný balík peňazí, no ja som optimista, ktorý verí v krajšie zajtrajšky za každých okolností. A tiež v tom, že ľudia sú stále viac dobrí, ako zlí.
V pondelok u jediného chlapa partie to vyzeralo tak, že by tu predsa len nejaká šanca bola. Nikto veľmi nerozprával, padlo pár otázok a večer sa niesol v duchu ,,neohromí, neurazí". Z tohto dôvodu som sa tiež nejako neprejavovala a len som pár poznámkami a (podľa môjho gusta) vtipnými odpoveďami na niektoré otázky otestovala, či sa môj zmysel pre humor stretne s pochopením. Na otázku, na čo mám alergiu som odpovedala, že na hlúpych ľudí, na čo sa dovtedy celkom nenápadná slečna pri stole Katka opýtala, ako s tým bojujem. Odpovedala som, že hlúpych ľudí zásadne ignorujem a do konfliktu s nimi nejdem, pretože takí človeka stiahnu na jeho úroveň a tam ho prebijú skúsenosťami. Odpovedala, že to sú na tom asi dobre, pretože som zatiaľ neodišla. Povedala som, že neodišla, pretože nemôžem. Nikto sa nezasmial a ostalo ticho. Rozhodla som sa ďalej humor prísediacich netestovať. Radšej.
Celé to do konca prebiehalo v rovnakom duchu a jediná vec, ktorá stojí za zmienku je hodnotenie tohto večera. Nastúpila som do auta, kde som režisérke a kameramanovi mala zhrnúť, čo poviem a ako budem hodnotiť. Oznámila som im, že mu dám 10 bodov. Ohradili sa, že čo urobím, ak niekto uvarí lepšie. Odpovedala som, že dám tiež 10 bodov. Že dám všetkým 10 bodov. Vôbec sa im to nepáčilo a nasledovalo niekoľko minút, počas ktorých mi niekoľkokrát vysvetlili, že ak toto urobím, budem pred národom za úplného debila. Keby som vedela, že toho najväčšieho debila nakoniec urobia oni zo mňa a to bez ohľadu na to, ako budem hodnotiť a ako sa budem správať, v živote by som ich neposlúchla a nedala sa ovplyvniť tým, čo je ,,správne" a všetci by odo mňa dostali 10 bodov tak, ako som to od začiatku chcela. (Aj keď všetci asi nie.) Vec, ktorú spätne ľutujem ÚPLNE NAJVIAC.
Utorok u Viki sa niesol v celkom zmätenom, ale tiež vtipnom duchu. Hneď na úvod, po tom, čo nás nechala čakať pri stole, kým sa prezliekla a namaľovala, nás privítala v lodičkách. S babami sme sa dohodli, že keďže Viki nastavila latku takto vysoko, nenecháme sa zahanbiť a uzavreli sme dohodu. Každá z nás svoj večer absolvuje v lodičkách. Viki však túto reláciu zobrala z nejakého podivného konca a jej zámerom bolo nájsť chlapa. Oznámila nám to len tak medzi rečou a v momente, ako sa otočila na jednu kameru, ktoré sme inak mali ignorovať a spustila lámanou češtinou, aký by jej vyvolený mal byť a nech sa jej ozve, nikto nie len pri stole, ale aj zo štábu absolútne nechápal. A to sú ľudia, ktorí natáčajú túto reláciu zvyknutí na všetko. Tento príbeh mal ale happyend skôr, než to stihli odvysielať. Viki mi pár dní predtým napísala, že si princa na bielom koni už našla a ja jej prajem, nech je len a len šťastná! Už jej písať nemusíte.
V utorok sa pri stole začala viac prejavovať Katka a okomentovala a skritizovala absolútne všetko. Možno tiež skúšala reakcie na jej druh humoru, no to som akosi nepoberala ani ja a to musím povedať, že dokážem vtipkovať o čomkoľvek. No inteligentne. A to bol asi problém. Z (pre tento okamih) neznámych dôvodov sa do vysielania nedostala ani dohoda o lodičkách, ktorá bola neskôr dôvodom konfliktu a ani väčšina provokačných a rýpavých poznámok Katky, ktoré začali pri stole vadiť úplne každému. Rozumiem, že keď je nutné urobiť z 8 hodín záznamu 40 minútovú reláciu, nie všetky scény sa do vysielania dostanú, no po odvysielaní všetkých dielov sme sa všetci z našej partie zhodli, že vo vysielaní chýbali veľmi zásadné momenty, ktoré ovplyvnili úplne, ale úplne všetko. Utorok je za nami. Z televízneho zostrihu sme s Katkou veľké kamošky, všetci si robíme srandu z Viki a tá sa psychicky rúca. Realita je však taká, že sa všetci večer bavia, smejú, nikto to vážne neberie a jediná vec, ktorá je problémová nie je Vikina kulinárska neschopnosť, ale Katkine pripomienky na všetko.
Predtým, než sa celý tento týždeň začal, som dostala od mnohých ľudí otázku, či sa ako vegetariánka nebojím ísť do podobnej relácie. Niekoľko ľudí, ktorý už s touto reláciou mali tú česť mi povedalo, že ma tam tí ľudia roztrhajú zaživa. Vegetariánka v podobnej relácii je vždy problém. ,,Nič nežere, nič neochutná, vyžaduje od ostatných aby jej pripravovali špeciálne porcie jedla,..." Ja som od nikoho nepožadovala, aby mi uvaril vegetariánske jedlo. Išla som do toho s tým, že každému dám 10 bodov bez ohľadu na to, ako by navaril. Vedela som, že nedokážem ohodnotiť hostiteľa objektívne, keď chody s jedlom ani neochutnám. To, že boli ochotní mi pripraviť vegetariánsku variantu jedla som veľmi ocenila, no to, že by tak neurobili by som rozhodne nepovažovala za mínusový bod. To som na kameru zopakovala niekoľkokrát. Do vysielania sa to ale žiaľ nedostalo.
Čo som ale spomenula hneď na začiatku bolo, aby mi jedlo s mäsom ani nenaberali, pretože ho neochutnám a neznášam, keď sa jedlo zbytočne vyhadzuje. Niekoľkokrát mi bolo od Katky vyhodené na oči, že sme v relácii o varení a mala by som vyskúšať všetko. To, že konzumovať mäso je proti mojim osobným zásadám ju absolútne nezaujímalo. Zopakovala som to pri stole aj v utorok, keď som hostí pozývala k sebe a oznámila som im, nech si prinesú krabičky, lebo to, čo nezjedia im zabalím domov. Tam nech si s tým už robia čo chcú, ale u mňa sa jedlo vyhadzovať nebude.

Streda. Môj deň. Z piatych ľudí som si celkom sadla so 4 a to je veľmi optimistický vstup do variaceho dňa. Navyše bola so štábom sranda a rovnako ako ja, si robili zo všetkého srandu. Akosi som v záplave emócii zabudla však na to, že dnes budem musieť variť. Celkom ma vydesil už nákup surovín, ktorý som s Peťou absolvovala deň pred natáčaním. Nemala som ani poňatia, ako z tých všetkých miliónov vecí chcem urobiť 4 plnohodnotné jedlá. Už ten obchod mi dal zabrať. Keby som tam bola sama, nakupujem doteraz. Ja som nemala poňatia, kde presne v obchode zoženiem niektoré veci, ktoré som nikdy predtým nepotrebovala. 

Dorazila som k Peti skoro ráno, aby som mala dosť času aklimatizovať sa. Na stole pripravených pár vecí, ktoré by sa mi mohli hodiť. Mixér, ručný aj tyčový v ružovej farbe. Forma na koláč. Tiež ružová. Nejaké ingrediencie na prípravu jedál vrátane cibule, ktorú som dnes ako surovinu do jedla mala použiť úplne prvý krát. A papierik. Veľmi dôležitý papierik. S podrobným návodom na to, ako urobím polievku. Ja som totiž nikdy predtým polievku nerobila. Nepovažovala som to za problém do okamihu, kým som si (vlastne nie úplne) uvedomila, že vlastne ani neviem, ako by taká polievka mala ideálne konzistenčne vyzerať. Ale o tom neskôr.
Papierik obsahoval informácie o presnom výskyte surovín, ktoré budem potrebovať a stave, v akom sa momentálne nachádzajú. Uvarená brokolica v miske na strednej poličke v chladničke, upečený cesnak v alobale niekde na brokolici, pripravený vývar v dverách chladničky. Všetko to rozmixujem, pridám nejakých ďalších pár surovín a moja prvá polievka je na svete. To by som mohla zvládnuť.

Len čo s tými ďalšími chodmi, ktoré musím pripraviť približne za dve hodiny súčasne? Variť pre 5 ľudí nie je sranda. Ono variť tak celkovo nie je sranda. V rámci príprav na tento týždeň som absolvovala rýchlokurz a ani nie tak varenia, ako informácii o tom, ako sa vôbec varí. Resp. ako sa pripravuje jedlo. Keďže som sa naučila, že varenie, to je tepelné spracovanie vo vriacej tekutine s pokrievkou alebo bez a nie akákoľvek príprava jedla. Túto definíciu si zapamätajme, budeme ju ešte potrebovať.

Základ bol, prispôsobiť Petinu kuchyňu tomu, čo sa tam v nasledujúcich hodinách malo diať. Mala som v pláne rozdeliť si všetky suroviny podľa chodov, aby som potom nemusela pred kamerou chaoticky lietať hore dole a hľadať veci, ktoré ani neviem, ako majú vyzerať a kde by ich Peťa asi tak mohla mať. Mohlo sa zdať, že variť v cudzej kuchyni by mohla byť nevýhoda, no pravdou je, že pre mňa to bola skôr výhoda. V mojej kuchyni som sa niekedy nevyskytla ako bol mesiac dlhý a nevedieť, kde a či vôbec mám veci nutné na varenie by mohlo vyzerať horšie než to, že sa mi nejaké jedlo napríklad nepodarí. Keby som varila doma, musela by som tam dotiahnuť toľko vecí, že som túto myšlienku zavrhla hneď na začiatku. Taniere, príbory, stoličky, hrnce, panvičky, úplne všetky suroviny. Vzhľadom na to, že jediná vec, ktorú som doma mala v piatich vyhotoveniach boli poháre na víno a 5 stoličiek som na Instagrame zháňala ešte pár hodín pred začiatkom natáčania, padol aj trocha uletenejší nápad na piknik v tráve, ktorý chvíľku visel vo vzduchu. A ako som neskôr zistila, možno prestrieť deku do trávy a naservírovať 7 litrov vína, mohol byť oveľa lepší nápad, než sa zbytočne naťahovať v kuchyni a v konečnom výsledku dopadnúť úplne rovnako bez ohľadu na to, čo by súperi na tanieri dostali. Škoda, že som nakoniec volila ,,klasickú" cestu, však to, že táto relácia nie je o varení nám už ukázal niekoľko mesiacov dozadu Kazma v jeho ONE MAN SHOW. A ona skutočne nie je. Ani trocha.
V pondelok som rozmýšľala nad tým, akú taktiku zvolím. Nie taktiku na výhru, taktiku na prežitie. Oznámiť mojim súperom, že vlastne nevarím vôbec by znamenalo, že ma automaticky hodia do krabičky ,,nevie variť" a to bez ohľadu na to, či by som navarila dobre alebo nie. A ja som mala v pláne navariť dobre, čo po tom, že prvýkrát v živote. A preto som sa rozhodla, že sa budem tváriť, že tam normálne patrím a že som už niekedy varila. Veď aj varila - pred týždňom na skúšku koláč a deň dozadu som bola pristojaca pri príprave lososa. A to sa počíta! Zvyšné dva chody som úplne nestihla vyskúšať dopredu. Čakala nás premiéra.
Chvíľku som rozmýšľala, prechádzala sa a snažila sa prísť na to, ako toto miesto a všetkých tých milión vecí, ktoré budem na varenie (v prípade, ak na niečo nezabudnem) potrebovať, prispôsobiť tak, aby som počas natáčania ušetrila čas. Chvalabohu Petina kuchyňa bola na moju očakávanú neschopnosť riešiť okamžité, nepredpokladané problémy pri varení, celkom dobre vybavená. Milión misiek všetkých veľkostí poskytovalo príležitosť! Všetko si to dopredu pripravím! To zakázané nie je a dokonca urobím pani režisérke službičku, pretože nebude musieť lepiť čiernou láskou všetky značky z obalov surovín, ktoré použijem. Bolo niečo po 7 hodine ráno a ja som chaoticky pobehovala po kuchyni, vyťahovala zo skriniek všetky mištičky, ktoré som tam našla a merala, vážila, presypávala, pripravovala. Misky som zoskupila podľa chodov, napísala si harmonogram, kedy čo a v akom poradí zosypať a zliať dokopy a pohľad na tie usporiadané mištičky všetkých tvarov, farieb a obsahov mi po chaotickom ráne konečne privodili stav vnútornej rovnováhy. Keby však niekto tie misky pomiešal, alebo povymieňal, som stratená.
Bolo niečo po 9 hodine ráno, keď mi zazvonil telefón. Sú tu! Išla som sa privítať von pred vchod, kde režisérka s kameramanom vymysleli, že rovno natočíme prvý vstup. Ako prichádzam k Peti domov a nesiem si so sebou nejaké veci z môjho života pre mojich súperov. Keď som sa chcela ísť prezuť navrhli, nech idem v papučiach s jednorožcom. Že to je cool. Neprotestovala som. Čím viac bizarné, tým lepšie. Myslela som si. Chceli odo mňa, aby som povedala niečo o časti Prahy, kde sme sa nachádzali, ale jediné, čo som o Zličíne vedela bolo, že je to ďaleko, dlho sa tam cestuje metrom a býva tam Peťa. To mi na kameru ale neprešlo. 

Nasledovali natočenie videovizitiek, kde mi položili asi milión otázok o mne a mojom živote. Niektoré klasické, niektoré trocha provokačné. Pýtali sa ma na to, či sa teším, čo ja a chlapi, na čo najviac a na čo naopak vôbec nie. Povedala som, že najväčšiu obavu mám z Katky, pretože jej otázky a pripomienky sú veľmi nepríjemné. Na jej (a vlastne kohokoľvek, kto pri stole kládol debilné otázky) obhajobu ale musíme povedať a trocha objasniť, ako vlastne celá tá situácia pri stole prebiehala. Väčšinu otázok, ktorá pri stole zaznela, nadhodil štáb. Inštrukcie pre nás boli, že akúkoľvek otázku od nich má niekto pri stole zopakovať. Keď otázku nikto nezopakoval, bola nám zopakovaná a mierená pre konkrétnu osobu. To sa ale nestalo často, Katka sa väčšiny provokačných otázok ujala s radosťou. Veľa z nich ale vymyslela aj sama. 

Počas natáčania nás vyrušil zvonček. Najprv som bola prekvapená, kto preboha prišiel, však Peťa je v práci a ktokoľvek by za ňou chcel počas pracovného dňa na obed prísť, to musel vedieť. Aké bolo moje prekvapenie keď som pred vchodom videla kamarátku Kristýnku, ktorá mi priniesla nutné náčinie na moju ,,zábavu" a na ktorú som v tom ruchu úplne zabudla. Zábavou sa označuje časť programu u hostiteľa, ktorej cieľom je hostí nejakým spôsobom zabaviť. Ukázať možno niečo zo svojho sveta, čo baví mňa. Zábava bola u mňa od začiatku jasná.
V kufri na kolieskach s hviezdičkami Kristy pritiahla na opačnú stranu Prahy činky! Štyri jednoručky, ktoré síce boli tie najľahšie, ktoré sme v gyme mali, no dokopy to bolo takmer 30 kg. 30 kg železa v roztomilom hviezdičkovom kufri. Ďalšia bizarnosť tohto dňa sa ale tiež do vysielanie žiaľ nedostala.
Po dotočení videovizitiek a odbalení prekvapenia v kufri štáb odišiel na obed a ja som dostala hodinu času na doladenie detailov. Vyleštila som všetky poháre a príbory. Hodinu som leštila pár pohárov a pár príborov. HODINU. V živote som hodinu života nezabila tým, že by som leštila niečo, čo sa aj tak nebude zdať dosť naleštené, ak by sa tak súperi rozhodli, aj keby sa to donieslo priamo z výroby.
Názvy mojich receptov som sa rozhodla ukryť do šifier a trocha som sa kreatívne realizovala. Dôvod bol jednoduchý. Nikto vopred nemohol ohundrať jedlo, ktoré odo mňa dostane. Pretože nevie, čo dostane. A z pár dielov tejto relácie, ktoré som videla, to robí úplne každý. ,,Toto nemám rád, to ani neochutnám. Na toto nemám chuť. Toto nejem. Toto si práve dnes nedám." A keď do niečoho prídeš negatívne, inak ako negatívne to ani nemôže dopadnúť. Tomuto som sa chcela vyhnúť. 

Predjedlo - baklažánový tatarák som nazvala Fialová láska, pretože baklažán je fialový a jedlo som podávala v tvare srdiečka. Aj keď fialové nakoniec vôbec nebolo. Krém z Apenín bol názov pre brokolicovú polievku, pretože brokolica pochádza z Apeninského poloostrova. Salmo Salar s tropickým nádychom bol losos s avokádovo - mangovým šalátom a Bounty koláč od Cukrfree som nazvala Čierno biele súostrovie, pretože Bounty je okrem lode britského kráľovského námorníctva z 18.storočia a mesta duchov v Kanade, tiež súostrovie 13 ostrovčekov v Tichom oceáne.
Začala som tým, že som dala piecť domáci chlieb a pripravila si dolnú vrstvu dezertu, keďže bol na prípravu časovo najnáročnejší. Ten som si vyskúšala pár dní dozadu u maminy a celkom presne som vedela, ako na to a ako výsledok chutí. Nasledovalo predjedlo, pri ktorom sa vyskytol menší problém. Fialová láska mi dala zabrať viac, než som čakala. Nepovažovala som za potrebné si baklažánový tatarák vopred vyskúšať, pretože jeho príprava podľa receptu vyzerala intuitívne a nepokaziteľné. Že som sa ešte nenaučila, že pokaziť sa dá úplne všetko a obzvlášť pri varení! V recepte bolo uvedené, že pridáme JEDEN paradajkový pretlak. Paradajkový pretlak ale má veľkosti. A je rozdiel, či pridáte 50 gramový alebo 360 gramový. V miske ale bol pripravený a ja som ho tam bez premýšľania celý vyliala. Nevedela som, ako to má chutiť a spoliehala som sa na to, že moji súperi nemajú potuchy, ako by mal chutiť baklažán. No nie úplne ako paradajkový pretlak. A on presne tak chutil. Navyše to bolo príliš riedke a úplne to nedržalo vo formičke srdiečka. Chvíľku som rozmýšľala, no čas a ani dostatok surovín na nový pokus som nemala. Napadlo mi, použiť ,,úkol týdne" - quinoiu, ktorú som mala pôvodne pripravenú do šalátu. Vyhodnotila som, že to horšie nebude. Môže to stlmiť chuť po pretlaku a zhustiť konzistenciu, aby držala v tvare srdiečka. Vôbec som netušila, čo sa stane, keď to tam primiešam, no čo som vedela celkom presne bolo, že je to proces definitívne nevratný. V duchu hesla ,,odvážnym šťastie praje" a ,,risk je zaručene zisk" som do tatarákovej hmoty prisypala ,,úkol týdne" pripravený k šalátu. Myslela som si, že ak by som sa do podobnej situácii skutočne dostala, začala by som zmätkovať a stresovať. Vyskúšala som to natlačiť do formičky a vyklopiť na tanier. Nie len, že to bolo srdiečko krásne, navyše tento experiment ľudia zo štábu, ktorým som to dala vyskúšať, pretože som potrebovala tanierik, pochválili.
Druhý problém bol ale trocha závažnejší a čakal na mňa pri príprave polievky. Znova som narazila na nepresnosť v recepte, no hlavne na to, že polievky nevarím a ani nejem. Pridať smotanu mohlo znamenať, pridať pol deci smotany, ale aj pol litra. V chladničke som našla jedno balenie a do polievky som naliala tak jednu tretinu. Počas varenia sa to zdalo konzistenčne celkom v poriadku, no problém prišiel, keď polievka vychladla a chcela som ju nabrať na tanier. Celé to bolo akési husté. Niekto ale nič nepovedal, tak asi v poriadku.
Ďalej som si pripravila šalát a 4 kúsky lososa, ktoré ma predurčili na cestu do vegetariánskeho pekla a na vlnu kritiky od všetkých nemäsožravcov, pretože som zradca pokrytec a pózer a žiaden vegetarián by sa mäsa nikdy nedotkol. Možno v tomto nie som takto striktná, no tak, ako ja chcem, aby ľudia rešpektovali to, že ja mäso nejem, tak rešpektujem to, že ho iní jedia. A nemám problém s tým, pripraviť ho. Otázne je, ako to bude chutiť.
Bolo pol štvrtej a mala som polhodinu času na to, aby som sa prezliekla a pripravila. Neprichádzalo do úvahy to, aby niečo nebolo pripravené, keď prídu hostia. A nedajbože, aby som nemala na nohách lodičky! Pol hodina, ktorú som pôvodne chcela venovať príprave seba, som strávila pri príprave kuchyne a nekonečnom čakaní na to, kým si kameramani všetko nastavia, nasvietia a pripravia. Hostia prišli o 4 a presne vtedy ma štáb zatvoril samú do kuchyne, aby som si konečne pripravila stôl. Počas týchto 5 minút som stihla povylievať po celej kuchyni vodu z vázy, ktorú som z nepochopiteľného dôvodu nechala na zemi a zvyšný čas sa na nej všetci šmýkali, aj keď som sa to snažila v rýchlosti nejako poutierať. Polovicu času som riešila to, kam sa dáva tanierik na predjedlo, pretože sa nikde na stôl nehodil a chronologicky mi vychádzalo, že by mal byť v tanieri na polievku. V miestnosti som bola sama a na chvíľku mi prebleslo hlavou, že by som to trocha pogooglila, no tento čin zberu informácii na poslednú chvíľu by bol na kamere a ešte viac dráždiť som nechcela. Niekoľkokrát som skontrolovala všetky veci, ktoré sa na stole nachádzali, pretože toto nebolo miesto, kde by sa odpúšťali chyby. Tanieriky na predjedlo som nechala na linke a rozhodla sa riešenie tohto problému odložiť na neskôr. Začala som byť nervózna, pretože som vedela, že hostia čakajú, aj keď som za toto zdržanie skutočne nemohla. 

Pri privítaní, predtým, než si hostia sadli ku stolu som dostala darčeky. Viki zásadne nikomu nič nenosila, od Adriána kvetiny, od Veroniky víno a od Katky hrušky. HRUŠKY! To, že hrušky celý život neznášam a nejem vedia všetci ľudia, ktorí ma poznajú. To, že hrušky neznášam som v utorok spomenula u Viki a vedeli to aj všetci moji súperi. Že síce som ich vyskúšala, boli fajn, ale nejako ich konzumovať ďalej nepotrebujem. Katka mi doniesla tri obrovské hrušky, snáď asi najväčšie, aké som kedy videla. Táto scéna sa ale do vysielania taktiež nedostala.
Hostia si sadli a prvá vec, ktorú Katka okomentovala bolo, že je fajn, že som zohnala stoličky a nemusia sedieť na zemi a prečo akože nemám na nohách lodičky. Odpovedala som, že dôvod je, že si chcem najprv uctiť hostí, pripiť si a potom sa prezlečiem, pretože som to kvôli technickým problémom nestihla. Odpoveď ju neuspokojila, musela mať posledné slovo aj tentokrát. Povedala som si, že si ňou skutočne deň pokaziť nedám a rozhodla som sa aplikovať pravidlo z pondelka, čo s ľuďmi ako ona. Pohádať sa s niekým v môj variaci deň som rozhodne v pláne nemala. No vnútorne sa to vo mne stupňovalo stále viac a viac.
Počas predjedla ma spoluhráči vyspovedali, porozprávala som im o mojom živote, o škole, čomu sa venujem, o mojich snoch, cieľoch a plánoch. Spomenula som to, prečo je moje stravovanie celkom obmedzené, že som si prešla v tejto oblasti niekoľkoročným peklom, no ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a nebyť toho, nikdy by som nezaložila projekt Neinstantná krása, ktorý už pomohol (dovolím si tvrdiť) stovkám iných, chorých dievčat. Hovorila som tiež o tom, že plán na rok 2018 je založiť si vlastnú nadáciu a posunúť pomoc ostatným na vyššiu úroveň. Mojim súperom som tiež darovala na pamiatku kvetinkové šálky a odznaky mojej Neinstantnej krásy. Mala som z mojej osobnej prezentácie dobrý pocit, ale len do okamihu, kým som to nevidela zostrihané. Píšem blog, trpela som poruchou príjmu potravy a chcela ísť do MISS. Krásne vytrhnuté z kontextu a pre ľudí, ktorí ma nepoznajú to bola samoprezentácia hodná blbky bez sebareflexie a so sebavedomím kdesi v exosfére, ktorej rebríček hodnôt je otočený úplne hore nohami. Super. 
Ďalším bodom programu bola zábava. Vtedy mi to prišlo ako ten najlepší nápad na svete, teraz s odstupom času to hodnotím ako tú najhoršiu zábavu, pri ktorej sa bavili všetci naokolo, len nie tí, ktorí sa baviť mali. Dievčatám sa nezdalo, že sa majú prezliekať, Katka na mňa vyletela, že drepy robiť nevie a u Adriána bol problém, že si natiahol sval. Bolo jasné, že toto mi úplne nevyšlo. Aj keď Viki ako víťaz workoutu nakoniec pohyb ocenila.
Nasledoval hlavný chod. Kým sa všetci naspäť prezliekli a dali fyzicky a psychicky dokopy po nekonečnej 4 minútovej fyzickej aktivite, som sa stihla prezliecť a hlavne prezuť tiež. Hneď po tom, ako bol hlavný chod na stole, nasledovala ďalšia provokačná otázka a neuhádli by ste od koho. Opýtala sa ma, prečo majú oni iné jedlo ako ja. Mala by som predsa jesť presne to, čo som dala jesť aj im. Každou ďalšou pripomienkou ma táto osoba srala stále viac a viac. Robila dusnú atmosféru a po každej jej debilnej otázke a pripomienke všetci pri stole prevracali očami. 
Tretí chod bola polievka, ktorej konzumácia prebehla bez nejakých problémov. S koláčom to bolo horšie. Niečo, čo neobsahuje cukor by sa ani nemalo volať dezertom. Nie je to sladké a to koláč byť musí. 
To, že túto skupinku ľudí týmto menu a zábavou neočarím, som akosi tušila dopredu. To však nebola vec, ktorá mi vadila. Ja som s tým, ako som zvládla prípravu jedla bola vo všeobecnosti spokojná, no HRUŠKY na stole mi stále pripomínali osobu, ktorá mi pomaly začínala pekne liezť krkom. Jediná vec, čoho som sa bála bolo to, že vo štvrtok ma už nebude brzdiť to, že sa musím ovládať pretože neprebehol môj variaci deň a skutočne nechcem, aby sa niesol v zlej atmosfére. 
Streda je za nami. Z televízneho zostrihu sa javím ako úplná namyslená blbka, neviem variť, myslím si o sebe, že som prezident sveta a celkovo som na päsť. Ako je to v realite už viete. Televízia Prma vs. Nika 2:0.