Ako zajac prišiel na Slovensko!

17:39

Po pár dňoch na Slovensku mám pocit, že som sem cestovala minimálne z Austrálie a vplyvom časového posunu si neviem zvyknúť na okolitý svet. Aj po 14 dňoch doma ma stále prekvapí, keď ľudia v obchode hovoria slovensky a mám chuť sa im stále prihovárať. Všetko beží v nejakom zrýchlenom režime a ani si nestíham uvedomovať ako rýchlo tie dni plynú a tiež to, že zase prešiel mesiac od posledného príspevku na mojom blogu. Už však sľubujem, že sa polepším a dopíšem všetky články, ktoré tu mám rozrobené. Za ten mesiac sa toho zase stihlo udiať toľko. 
1. Nakupovala som darčeky domov. 
Kedže sa blíži Veľká noc rozhodla som sa bratovi kúpiť obrovského, krásneho čokoládového zajaca. Jeho osud bol však spečatený hneď po tom ako mi ešte v nákupnom centre počas sedenia na kresle pred H&M napadli myšlienky typu: ,,Ako ho vlastne dostanem na Slovensko? Aj tak ho v kufri poškodím a nebude taký pekný....a vôbec sa z neho brat nebude tak tešiť, ako by som sa z neho tešila teraz ja. A navyše musím papať veľa čokolády, aby som vládala dvíhať činky..." Tak som toho zajaca vytiahla, že si len trocha dám. Po tom ako som mu zjedla hlavu a trocha tela ale prišli kalorické výčitky a zrazu som cítila ako mi po líci tečie slza. Musela som sa ho zbaviť, lebo by som ho zjedla celého, ale bolo mi ľúto ho vyhodiť. Vyšla som von, položila som zajaca bez hlavy vedľa skupinky bezdomovcov pre Carrefourom a znova sa rozplakala, lebo Maxík by sa z neho určite potešil aj keby bol zdeformovaný presunom medzi štátmi ! Teraz keď však nad tým rozmýšľam neviem čo som si myslela, že s tým zajacom urobím, keď z neho odjem. Že ho dám bratovi bez hlavy? 
Sama sebe som sľúbila že čokoládu teda nikomu na Slovensko nedonesiem, lebo ma čakalo veľa stresujúceho cestovania počas ktorého by ma minimálne raz napadlo niečo v štýle ,,Túto čokoládu teraz zjem, lebo mi zlepší náladu a odstráni stres a mamine kúpim niečo iné na letisku". Dva dni pred odchodom som ale v ďalšom obchode objavila nového zajaca. Väčšieho, krajšieho, čokoládovejšieho. Išla som do obchodu kúpiť silonky, vrátila som sa so zajacom. Najprv som rozmýšľala, že ho ku niekomu skryjem, ale nakoniec som sa rozhodla otestovať svoju pevnú vôľu. V ten večer sa u mňa konala rozlúčková párty a pár krát padol pohľad na zajaca, ale nakoniec sme odišli žúrovať radšej do baru. Ja s holými nohami, lebo namiesto siloniek som mala zajaca.



2. Balila som sa. Lúčila som sa.
Ľudia by si pomysleli že po decembrovom balení pod vplyvom alkoholu o piatej ráno sa poučim ale nie, nesklamala som. Na rozlúčkovej párty sme pili štýlom ,,všetky miešané drinky, prosím" alebo ,,čo máte najsilnejšie" v kombinácii s afrodiziakom Poppers, kedy si všetci kamaráti z Francúzska mysleli že som najlepší drogový díler na svete. Asi nebude prekvapením, keď poviem, že bolo potrebné ma na intrák doniesť. Ale nie tak ani kvôli alkoholu, ale skôr kvôli kombinácii alkoholu so 16 cm podpätkami.
Jediná vec, ktorej som bola schopná po návrate a ktorú si jasne pamätám bolo, skontrolovať zajaca. Čakal ma veľký šok, keď som zajaca našla položeného na stole, pod lampou, ktorú som ako štandardne nezhasla a celú noc pekne pomaličky systematiky zajaca roztápala. Tak som zhasla lampu a išla spať s pomyslením na to, že túto situáciu vyrieším ráno a na triezvo. Spokojná, že som zajaca pod vplyvom kadečoho nezjedla., však roztopená čokoláda mi chutí ešte viac. Po 3 hodinách spánku som zobudila síce šťastná ale stále opitá, s opicou ako svet a so zajacom, ktorý už ani náhodou nevyzeral ako zajac. Nemá zmysel hovoriť že som nebola schopná vstať z postele a nie to ešte zbaliť si tentokrát ale viac podstatné veci ako v decembri- farebné perá, Alchymistu vo francúzštine a rukavice do fitka. Predpripravené veci na kôpkach v komínkoch rozdelené podľa kategórií- neprežijem bez toho, rozhodnem sa a môže to tu ostať sa zrazu všetky ocitli šmahom ruky v kufri. Dôležité- nedôležité, všetky. Vtedy nedostali priestor myšlienky typu ,,Ale čo keď to bude mať viac kíl ako letecká spoločnosť povoľuje?". Ani som sa nenazdala a bola som pobalená. Čerešničkou na torte balenia bolo vloženie poloroztopeného a znova ztuhnutého zajaca bez tváre do už preplneného ružového kufra. Počas toho ako som si na kufor sadla, lebo iným spôsobom by som ho nedokázala zavrieť som počula zvuk práve lámajúcej sa čokolády. Ale ! Bol v kufri, bol zbalený, nikto ho nezjedol, v podstate prežil dva dni dni bez ujmy. Čo z toho, že ešte som ani nevyrazila z Clermontu a už bol na milión kúskov. 





3. Cestovala som do Paríža a nocovala na vlakovej stanici Gare de Lyon
Predpokladaný príchod do Paríža bol o 11 večer a všetko som mala presne naplánované tak, aby som o 12- stej bola na zastávke, kde ma mala vyzdvihnúť slečna, u ktorej som mala stráviť noc. Avšak, vlak zastal niekde v Krajine- Nekrajine bez stromov, domov a hlavne bez signálu. Ani neviem ako dlho sme tam stáli ale tesne po polnoci mi bolo jasné, že zo stanice sa už nikam nedostanem, nech tam už prídeme kedykoľvek, kedže posledné metro ide o polnoci. Po príchode s vyše dvojhodinovým meškaním som si našla miestečko so zásuvkou a wifi a ozvala som sa kamarátom, ktorí mali pred očami už najstrašnejšie scenáre, že môj vlak uniesli teroristi alebo som skončila kdesi v Albánsku na trhu s bielym mäsom. Mala som pocit, že ja som zo všetkých ľudí v mojom okolí najviac v pohode. Ja a moja mamina, ktorej keď som oznámila že nocujem na vlakovej stanici v Paríži povedala, že si to mám užiť a že dobrú noc, lebo ide spať...
Počas trávenia noci na vlakovej stanici sa u mňa zastavil pán na veľkom upratovacom stroji aby sa mi prihovoril, pochválil moje oči, kufor, nohy a neviem čo všetko a oznámil mi, že stanica sa zatvára a mňa posiela napospas nástrahám nočného Paríža. V najbližších 15 minútach som sa tvárila najsmutnejšie a najzúfalejšie ako to ja dokážem a moje oči pánovi na upratovacom stroji hovorili, že nie, tam ma naozaj nesmie poslať. A ani neposlal. Ostala som ako jediný človek mimo zamestnancov na zamknutej vlakovej stanici a okolo mňa pobehovali upratovači, stierači, predavači a maľovači stien. Tak bezpečne som sa sama, v noci v Paríži ešte necítila. 
4. Letela som na Slovensko s batožinou ako svet
Po noci na vlakovej stanici som odišla na letisko o pár hodín skôr ako som mala, lebo som predpokladala, že na letisku budem potrebovať viacej času ako normálni ľudia, ktorí prišli s primeranou batožinou voči požiadavkám leteckej spoločnosti. A mala som pravdu. Môj kufor z ktorého po otvorení vypadla polovica vecí vrátane Zajaca- Nezajaca mal značnú nadváhu. Trvalo mi skoro dve hodiny kým som prehádzala všetky ťažké veci do príručnej batožiny a kabelky a obliekla si tri svetre, dve bundy a sako. Na krk, kabelku aj príručnú batožinu som priviazala šatky a do ruky zobrala lodičky, ktoré už naozaj nikam nevošli. Kabelku a príručnú batožinu nebolo možné zatvoriť, kedže z nich trčalo plno vecí, topánok a kozmetiky. Kufor však stále váhovo nebol pripravený na odovzdanie, no išla som to skúsiť. Na check inne bol milý mladý chlap, ktorý nevyzeral, žeby mi chcel robiť problémy. Stačilo pár úsmevov a po niekoľkých non, non, non, pas possible, non, pas possible som už len videla ako kufor odchádza pásom do útrob letiska. Nasledovala otázka, či akože naozaj chcem ísť do lietadla s tými dvom taškami a oblečením a moja odpoveď ,,To sú len kabelky a toto si oblečiem" ho zjavne pobavila. Na kontrolu som dorazila ako nefalšovaný turista a mala som pocit, že všetci ignorujú množstvo mojej batožiny až do okamihu, keď zrazu niekto prišiel s požiadavkou vložiť moju príručnú batožinu aj kabelku do železnej priehradky, do ktorej by mala vojsť. Po tom ako som si na kabelku položenú na železnej klietke sadla a spolu s pani na kontrole sme pochopili, že ani pri najlepšej vôli všetkých fyzikálnych zákonov mi vyhovieť tam tá taška nevojde, tak len kývla rukou a povedala, ,,size is OK" :D Tak to naozaj nechápem, načo tam tie klietky majú. Po kontrole som v obchode nakúpila ešte nejaké čokolády ale kedže nebolo možné ich nikam vložiť musela som si ich odniesť v ruke. Asi si dokážete predstaviť ako som vyzerala keď som so sebou mala preplnenú kabelku na ktorej bola priviazaná šatka a vypadávali z nej veci, preplnenú veľkú tašku, z ktorej rovnako vypadávali veci a na nej zaviazaná ďalšia šatka, v ruke lodičky a tašku s čokoládami a cez ruku prehodené všetky tie vrstvy oblečenia, v ktorých mi bolo už naozaj teplo. V lietadle mi letuška rozhádzala moje veci do rôznych priehradok kde bolo voľno a po pristáti mi chvíľku trvalo, kým som všetky moje haraburdy našla.  
Stále nedokážem uveriť, že všetko, čo som si v Clermonte zbalila sa úspešne dostalo na Slovensko. A hlavne, ZAJAC ! 
Max sa z neho skutočne tešil, aj keď som mu ho doniesla vo forme, v ktorej mu nechýbalo veľa k úplnému rozpadnutiu sa na jednotlivé molekuly. 



You Might Also Like

1 komentárov

  1. Moc krásné povídání o tom jak ses dostala domů. Úplně to vidím jak táhneš ten kufr, oblékáš na sebe tři svetry a z kabelky ti trčí věci. I to jak děláš smutné oči na toho uklízeče aby tě nevyhodil na ulici :D A konečně fotka kde mám své nové lodičky, které jsem si od té rozlučky neobula. Tak jsem si aspoň stáhla ty dvě fotky ;)

    OdpovedaťOdstrániť

FACEBOOKUJEM