Chýba mi Francúzsko. Definitívne mi chýba. Mám pocit, že odvtedy ako som sa vrátila domov sa môj život zastavil. Že sa poriadne nič nedeje. Že by som dala všetko za to (okrem topánok a Richarda samozrejme), aby som ten rok mohla zažiť znova. Nehovorím, že teraz šťastná nie som. Ale občas príde nostalgická chvíľka, čítam si staré príspevky na blogu a som naozaj šťastná, že som sa pred odchodom do Francúzska rozhodla písať blog a všetky príhody zaznamenávať. Keby som tie články nemala, bolo by mi oveľa smutnejšie. Často - krát ich čítam a spomínam. Na môj najdokonalejší rok ! Ktorý raz celý spíšem a vydám knižne. A bude to veľký príbeh lásky. Lebo tá bola (aj keď sa to pri tých všetkých párty a akciách vôbec nemusí zdať) najdôležitejšia. 

Čo všetko mi chýba? Čím dlhšie píšem, tým viac vecí mi napadá. Najradšej by som sa zbalila, zobrala môjho Richarda, dotiahla Peťu z New Yorku, zobrala Romana, Kristýnku, Mareka a Martinu, zostrojila stroj času a vrátila sa na koniec augusta 2013. Ale ! Tu zlyháva moje plánovanie a inžiniersky odhad (tak ma to učia v škole, pozdravujem na Biomedicínske urýchľovače). Pretože- Richard už nie je môj, vlastne ho ani nepoznám, nepoznám nikoho, neviem ako sa povie po francúzsky cuketa, číslo 99, 802, ani minerálka. Neviem ako pani na recepcii vysvetliť, že mi zase odpojili internet. No dobre, čas vracať nebudeme, čo ak by sa niečo zomlelo inak a všetko by teraz bolo inak? Francúzsko nechám spomienkam a len si pripomeniem pár vecí, ktoré mi naozaj chýbajú. 

Dobrú chuť :)

Sú dni kedy sa len usmievam, usmievam a usmievam. Ako napríklad dnes. Aj keď musím uznať, že po 4 hodinách biomedicínskych urýchľovačov a pár stresujúcich úmorných chvíľkach počítania príkladov na tabuľu mi na chvíľku úsmev z tváre zmizol, ale po večernom tréningu bol zase späť. Ani neviem, prečo som dnes taká šťastná. Niekedy mi deň dokážu zlepšiť úplne maličkosti. A potom sa usmievam všade, kade chodím :)

Napríklad keď:

- ma ráno budí sms - ka od Richarda s prianím pekného dňa

- sa nemôžem postaviť z postele, lebo ma všetko bolí z cvičenie z dňa predtým

- svieti slniečko

- si dám na raňajky detskú výživu s vločkami (aj keď viem, že by som to mala maximálne obmedziť)

- mi teta na obede pri pokladni povie, že ma dlho nevidela a je rada, že som späť

- mi ujo kuchár dá len jeden kopček ryže, bez toho aby to ofrflal a skomentoval, však čo nezjem môžem vyhodiť

- sa zobudím veľmi skoro a stíham ísť pred školou do fitka

- cvičenie/ prednáška v škole skončí skôr

-  mi spolužiak povie, že vyzerám veselo (nebolo by na tom nič zvláštne, keby mi posledné tri týždne každý deň nehovoril, ako vyzerám nanič)

-  všetci obdivujú môj dáždnik, ktorý mení farby (čo tam po tom, že po prvom daždi zhrdzavel :D)

-  revízor v autobuse skontroluje všetkých okrem mňa (niekedy sa cítim neviditeľne, ale až tak?)

-  sa ráno postavím na váhu a mám o pol kila menej

-  sa na mňa len tak usmievajú cudzí ľudia

-  mi neznámy človek napíše, že prečítal všetky články z kategórie ,,Kedy konečne dostanem rozum" a zabavil sa pri tom :)

- vôbec nemám chuť na čokoládu

- telefón mi po nastavení budíka napíše, že môžem spať 10 hodín

- sa mi prihovorí cudzí človek

- ma pri nosení ihličiek po 15 minútach nebolia nohy

- sa s Richardom rozprávame o našom budúcom živote v milovanej Ženeve

- vyjdú nové titulky k novému dielu Kosti

- mám v diári odfajkané (splnené :)) všetky denné ,,povinnosti"

- mi niekto napíše milý komentár k článku :)
- a hlavne, keď sú všetci v mojom okolí šťastní :)

Nabudúce (keď ma niekto naštve) o tom, čo ma dokáže v bežný deň vytočiť :)

Ani som si to nestihla uvedomiť a prešli dva týždne od posledného príspevku na blogu. Mám pocit, že čas sa nejako zrýchlil a len sa zobudím a zase je večer a idem spať. Mám toho v poslednej dobe veľa, robím viac vecí súčasne a ako to bežne chodí, keď sa snažíte robiť naplno viac vecí, niekde to zákonite zlyhať musí. A u mňa to zlyhalo práve tu na blogu. Čo by som osobne mohla brať ako celkom dobrý úspech, lebo inokedy to na plnej čiare zlyhávalo práve na škole. No tento - krát som sa na školu nevykašlala úplne a začala som pracovať na diplomovke ! Už celkom aj viem, o čom to bude (to sa mám zase čím chváliť :D). Ale ja sa polepším aj čo sa blogu týka a okrem bežných článkov, ktoré som písala doteraz, začnem písať aj o niečom novom. 

V poslednej dobe som často - krát písala tu a aj na Facebook - u príbehy z mojej obľúbenej epizódy ,,Kedy konečne dostanem rozum". Musím povedať, že moje zážitky ste si podľa čitateľnosti ale aj komentárov, celkom obľúbili. Rozhodla som sa, že Vám budem písať príhody, postrehy a rady aj z novej epizódy "Raz budem krásna.". Toto bude o niečom úplne inom ako prvá epizóda. Žiadne šialené príhody (aj keď, pri mne človek nikdy nevie), žiadne alkoholické párty - tie sú úplne zakázané. Len drina, prísny režim, litre potu a verím, že na konci pocit víťazstva. Budem Vám písať o mojej premene, cvičení, zdravom jedle a o plnení môjho veľkého sna. Táto epizóda je skôr pre slečny, ktoré sa tiež snažia so sebou niečo urobiť, alebo by chceli, no nevedia ako, neveria si. A tiež pre tie, ktoré "nikdy neschudnú lebo..." lebo proste neveria, že to dokážu a že sa to dá. Ale keď to dokázali toľkí pred nami, prečo by sme to my nedokázali? A toto by som si mala nalepiť nad posteľ !

Čo je dôležité napísať je to, že vôbec NIE SOM odborník na cvičenie ani zdravú výživu, toto sú len moje skúsenosti a moje rady. Moja cesta za veľkým snom. :) 

Dlho som rozmýšľala, či sa chcem deliť o svoje skúsenosti a ísť v podstate s ,,kožou na trh", ale jedna vec ma presvedčila. Ak zlyhám, každý to bude vedieť. A to je ďalšia celkom veľká motivácia :)

 Dnes Vám na úvod napíšem len také všeobecné veci a od nasledujúceho článku z tejto epizódy to bude už konkrétnejšie. Napíšem Vám konkrétne cviky a tiež konkrétne jedálníčky a recepty (no neviem či niečo z toho čo si pripravujem môžem nazvať takto vznešene, ale dajme tomu :) ). Verím tomu, že moje skúsenosti budú dobrými radami pre niekoho, kto chce zmeniť seba a svoj životný štýl. 

Ako som spomínala v poslednom článku, začala som chodiť na crossfit a už po tak krátkej dobe môžem povedať, že je to to najlepšie čo som pre seba urobiť mohla. Po nejakých 10 tréningoch, ktoré som zatiaľ absolvovala sa cítim oveľa lepšie ako kedykoľvek predtým. Všetko oblečenie mi je veľké a už vlastne ani nemám čo nosiť. (Nechcel by niekto kúpiť celú skriňu oblečenia? :D )

Síce ma stále všetko bolí a výťahom chodím aj zo suterénu na prízemie, musím povedať že to stojí zato. Každý deň sa radšej a radšej pozerám do zrkadla. Veľmi rýchlo som sa naučila, že v tomto svete neexistujú slovné spojenia ako "ja nevládzem", "dnes už nie" alebo "toto robiť nebudem". Keď porovnám tieto tréningy s mojim doterajším cvičením, mám pocit, že som nikdy nič dokopy v tom fitku nerobila. Keď odchádzam z crossfitu, ťahám nohy za sebou, nedokážem udržať telefón pri uchu a po príchode na izbu padnem mŕtva do postele. Ráno sa nevládzem postaviť, ale po hlbokom nádychu idem cvičiť znova. A presne také niečo som potrebovala. Sama by som sa nikdy nedonútila robiť 40 minút bez prestávky na striedačku drepy, brušáky, výpady, kliky, výstupy na box a medzitým behať. Ale tam musím, lebo v momente keď zastanem je pri mne tréner a to, že slovo "nevládzem" on nepozná, som už hovorila. Pri každej sérií mám tak v polovici pocit, že ak urobím ešte jedno opakovanie, na mieste odpadnem a už ma odvezie len čierny voz a na mojom hrobe bude visieť tabuľa ,,Chcela byť krásna". Ale myslím, že práve toto je cesta, ako byť krásna :) Najväčšou motiváciou pre mňa je pohľad na ženy, ktoré na crossfit chodia dlhšie. To sú postavičky hodné závistlivého pohľadu, bez gramu tuku. A vždy keď nevládzem bežať a nevládzem sa po zbabranom kliku odlepiť zo zeme si spomeniem na to, aká budem, ak to nevzdám. A hlavne, aká budem, ak sa okamžite nepostavím a nebudem pokračovať. Je to ťažké a asi to nikdy ani ľahšie nebude, lebo vždy keď niečo dokážem a zvládnem celú sériu, dostanem vyššiu váhu. Ako na jednom tréningu povedal tréner: ,,Bolí to, bude to bolieť, ale o tom to je. Bolieť to má a vždy to bolieť bude. Ale bude to stáť zato." A keď vidím, čo to so mnou urobilo po dvoch týždňoch, musím uznať, že asi má pravdu. Ale aby som nezavádzala, nie všetko je len crossfitom. Okrem týchto tréningov chodievam aj do fitka. Snažím sa čo najčastejšie zaraďovať do ranných rituálov aj návštevu fitka a hodinové kardio, ale nie každý deň to stihnem. Žiaľ, stále musím chodiť aj do školy.. :D Že ako to stíham? Jednoducho, idem skôr spať a ráno skôr vstanem (skôr neznamená o 10- tej, vtedy som už z fitka naspäť). Že to so školou/ prácou nestíhate, lebo....? Výhovorka. Ako všetko ostatné, prečo by ste nemohli začať a niečo pre seba urobiť. Tiež by som to nestíhala, keby som spala 12 hodín denne a každý de si pozrela 8 dielov Simpsonovcov. Ale máte pravdu, je jednoduchšie celé dni sedieť v izbe, ľutovať sa a napchávať sa čokoládou, keksíkmi, cukríkmi, koláčikmi a sťažovať sa, že na to nemáte čas. Však presne to som dlho robila aj ja. S pomyslením na to, že to nikdy nezvládnem a nikdy si žiaden veľký sen nesplním, Jasné, že by som si dala tiež. Veď milujem sladké. Ale nedám si. Už nie. Pretože raz chcem byť krásna :) 

Dnes je môj deň. Môj najobľúbenejší deň roka. 1. október, moje narodeniny. Práve som sa dostala do veku, o ktorom som vždy vyhlasovala, že bude rokom mojich splnených prianí. Práve preto, že prišiel môj osobný deadline. Znie to, ako keby som práve oslavovala nejakú okrúhlu aspoň 40 - tku, no stále som z mojich spolužiakov a väčšiny kamarátov najmladšia. Nerada hovorím o svojom veku, pretože ľudia radi škatuľkujú iných podľa veku. Musím sa priznať, že to robím tiež. Keď mi niekto povie, že má 18 rokov, bavím sa s ním inak, ako keď povie, že má 25. A ja sa rada tvárim, že mám viac, ako v skutočnosti mám, len preto, aby ma ľudia brali ako staršiu. Vo väčšine prípadov to celkom funguje.

Teraz asi čakáte, že napíšem o šialenej párty a o tom, ako sa neviem poriadne ani hýbať, čo je vlastne čiastočne aj pravda. Ale dôvod je iný ako by sa očakávalo. Pred chvíľkou som sa vrátila zo zubnej pohotovosti a musím povedať, že narodeninový večer som si predstavovala aj inak ako pobytom v zubárskom kresle a následným prikladaním ľadového obkladu na líce. Mám polovicu tváre odumretú a dokážem sa smiať len polovicou úst. Všetci sa mi smejú, že vyzerám ako retardovaná. Som rada, že aspoň niekto sa na tom baví :D Pred troma dňami ma strašne začali bolieť zuby a dnes sa to už naozaj nedalo vydržať. (Nie, nie je to z tej čokolády, ktorú som jedla celý víkend v Prahe, je to len zhoda okolností!). Rada by som povedala, že som včera nič sladké nemala a viem, že som tu včera vyhlasovala, že žiadna čokoláda, nič sladké. ALE ! Zato, že ja mám úsporný režim, neukrátim o sladké mojich kamarátov. Tak som sa pobrala do Billy, kúpila Marlenku, kokosové rezy, jednu sviečku, aby som si mohla niečo priať pri sfukovaní (a jedna stačí, kedže na vyjadrenie počtu mojich rokov, by som potrebovala TRI BALENIA sviečok. PREBOHA!) a šampanské. No a nedaj si, keď už to je na stole. Oslava bola dlhá, alkohol tiekol potokom, zatancovali si, pozreli si vyplastikovanú striptérku (ktorú som tento rok za žiadne umelo prerobené časti tela nechytala :D) a na izbu sme dorazili až niekedy po piatej ráno. Po dvoch hodinách ma zobudila bolesť zubov a po ďalšej hodine znova. Nebola som schopná ísť ani do školy a vzhľadom na to, že som spolužiakom neoznámila, čo so mnou je, usúdili, že nie som schopná dojsť do školy a tak to podali aj ďalej, do uší profesora Nanotechnológií. Chvalabohu že na papieriku z pohotovosti nie je udaná večerná hodina a môžem sa tváriť, že som tam bola niekedy poobede. A že to naozaj nebolo z alkoholu (aj keď sa celkom čudujem :D).

Nebudem tvrdiť, že som dodržala všetky predsavzatia, pretože som nedodržala ani jedno. Pila som alkohol, jedla čokoládu a bolo mi to jedno. Veď narodeninky mám len raz za rok ! Ale teraz už naozaj sľubujem, že od ZAJTRA 2.10.2014 sa začnem naplno venovať svojim snom, pravidelne jesť a makať a hlavne žiadna čokoláda (len kde skryjem tie, ktoré som dostala od kamarátov)! Aby tento rok bol naozaj rokom splnených prianí. Ako minulý rok tak aj tento som si pri sfukovaní sviečky niečo priala. Minulý rok sa mi všetko do bodky splnilo a ja verím, že tento rok to bude rovnaké. Len dúfam, že mi najbližšie dni neprekazí moje plány môj neposlušný zúbok.