Z jesenného denníčka
13:09
V poslednej dobe (plus mínus 5 rokov) mám akýsi talent na to, ocitnúť sa na úplne nepochopiteľných miestach, v nepochopiteľných kombináciách ľudí, nepochopiteľných situáciach a správať sa úplne nelogicky. To ale asi nie je úplne talent. Každopádne to je niečo, čo ma vždy nanovo prekvapí, aj keď sa to deje so železnou pravidelnosťou.
Toto sú udalosti posledný týždňov, ktoré stále za zaznamenanie:
1. Budem prezident sveta?
Toto sú udalosti posledný týždňov, ktoré stále za zaznamenanie:
1. Budem prezident sveta?
Kedysi som v jednom rozhovore povedala, že by som chcela byť prezident sveta. Na toto prehlásenie som si spomenula, keď som dostala pozvánku na diskusiu o aktívnych ženách našej spoločnosti od novo vznikajúcej politickej strany Progresívne Slovensko. Najprv som z toho bola akási zmätená, pretože politika išla vždy tak trocha mimo mňa, no nakoniec som si povedala, že podobná príležitosť sa nemusí opakovať a musím ísť konečne všetkým ukázať, že budem najlepší prezident sveta na svete!
A niekde treba začať, všakže. A tak som pozvánku na diskusiu prijala. Vôbec som netušila, ako to bude prebiehať a čo sa ma budú pýtať, no dúfala som, že nič ohľadom politiky, tam by som mohla trocha tápať.
A niekde treba začať, všakže. A tak som pozvánku na diskusiu prijala. Vôbec som netušila, ako to bude prebiehať a čo sa ma budú pýtať, no dúfala som, že nič ohľadom politiky, tam by som mohla trocha tápať.
Čo som ale vedela bolo, že sa to bude točiť a livestreamovať! A preto bolo najdôležitejšie nehovoriť veľa a v žiadnom prípade nepiť žiaden alkohol. A ani náhodou sa nikde v mojom online svete nezmieniť o tom, že existuje možnosť, ako túto diskusiu live sledovať. Vďakabohu som dodržala aspoň posledný bod, pretože v momente, keď sa predo mnou objavil pohár vína a dostala som otázku, ako som sa zo sna o tom byť misskou, dostala až k tomu, že som sa rozhodla organizovať podujatia pre dievčatá trpiace poruchami potravy, vôbec nikto nemohol predpokladať, čo všetko poviem a či nebudem až príliš úprimná. A či vôbec dokážem prestať rozprávať.
Po 20 minútovom monológu, niekde vtedy, keď som minula čas na celú diskusiu a za mnou nasledovala ešte jedna slečna a po otázke, či som nerozmýšľala nad tým, byť potápačom, pretože vôbec nepotrebujem dýchať a 20 minút som dala na jeden nádych mi došlo, že v akýchkoľvek definíciách neurčitých časových údajov ako napríklad koľko je ,,nehovoriť veľa" alebo ,,ešte chvíľku" som stratená možno ešte viac, ako v politike.
Politickú diskusiu sme ukončili v podniku, v ktorom som sa pravidelne ako študentka strednej školy chodila každý piatok a soboty resetovať. Viete ako, problémy stredoškoláka sú niečo, na čo potrebuješ každý piatok pollitra tequily. Problémy staršej Niky by už ale stáli za zváženie. A tak som sa ocitla na rovnakom mieste a v rovnakej spoločnosti ľudí znova. Síce o pár rokov staršia, no zjavne ani o chlp rozumnejšia.
Ráno som sa zobudila úplne sama v cudzom dome. Na stene mapa vesmíru, vedľa postele detské plienky a krabica s hračkami. Spoza dverí tejto zjavne detskej izby som počula hlasy malého človeka. DIEŤA! To sú možnosti dve. Buď človek s ktorým som prišla je otec a niekde v priestore tohto domu sa bude nachádzať aj jeho matka. Takže manželka, priateľka, alebo čokoľvek podobné, komu by sa moja prítomnosť nemusela úplne páčiť. Alebo je to dieťa - súrodenec a teda som doma u nejakej rodinky a na chodbe cestou do kúpeľne môžem stretnúť napríklad maminku. Čo sa v týchto prípadoch robí? Predstaviť sa? Kristepane, Nikoleta!
Po 20 minútovom monológu, niekde vtedy, keď som minula čas na celú diskusiu a za mnou nasledovala ešte jedna slečna a po otázke, či som nerozmýšľala nad tým, byť potápačom, pretože vôbec nepotrebujem dýchať a 20 minút som dala na jeden nádych mi došlo, že v akýchkoľvek definíciách neurčitých časových údajov ako napríklad koľko je ,,nehovoriť veľa" alebo ,,ešte chvíľku" som stratená možno ešte viac, ako v politike.
Politickú diskusiu sme ukončili v podniku, v ktorom som sa pravidelne ako študentka strednej školy chodila každý piatok a soboty resetovať. Viete ako, problémy stredoškoláka sú niečo, na čo potrebuješ každý piatok pollitra tequily. Problémy staršej Niky by už ale stáli za zváženie. A tak som sa ocitla na rovnakom mieste a v rovnakej spoločnosti ľudí znova. Síce o pár rokov staršia, no zjavne ani o chlp rozumnejšia.
Ráno som sa zobudila úplne sama v cudzom dome. Na stene mapa vesmíru, vedľa postele detské plienky a krabica s hračkami. Spoza dverí tejto zjavne detskej izby som počula hlasy malého človeka. DIEŤA! To sú možnosti dve. Buď človek s ktorým som prišla je otec a niekde v priestore tohto domu sa bude nachádzať aj jeho matka. Takže manželka, priateľka, alebo čokoľvek podobné, komu by sa moja prítomnosť nemusela úplne páčiť. Alebo je to dieťa - súrodenec a teda som doma u nejakej rodinky a na chodbe cestou do kúpeľne môžem stretnúť napríklad maminku. Čo sa v týchto prípadoch robí? Predstaviť sa? Kristepane, Nikoleta!
V záhadnom dome som si ráno v stave najväčšieho zúfalstva, kedy som nevedela ako sa z tohto miesta dostanem a ako sa vôbec dostanem do Prahy, preklikala video z diskusie a na každom mieste, na ktoré som klikla som hovorila ja. A keď som nehovorila, mala som v ruke pohár vína. OK, toto asi neznamená nehovoriť veľa. A nepiť. Moja politická kariéra začala veľmi sľubne.
2. Hanba na polroka
Vianočné večierky boli pre mňa vždy veľmi rizikovou udalosťou roka. Nevedno prečo, ale o mojom vianočnom počínaní sa väčšinou hovorilo ešte polroka potom. (Ako nie že by sa to nedialo aj po ostatných akciách, ale predsa len vianočné večierky to sú udalosti, na ktorých je väčšina ľudí, s ktorými sa bežne denne stretávate a vtedy je viac ako vhodné neurobiť hanbu).
Pamätáte sa na ten crossfitový ešte v Bratislave (klikni), keď mi niekto povedal, že punč je nealkoholický a ja som ho vypila toľko, že som sa na druhý deň zobudila bosá v gyme, na boxe, medzi kettlbelmi, prikrytá nejakou cudzou mikinou? Alebo ten spred dvoch rokov (o ktorom som ani nenapísala a teda si ho pamätať môžu len prítomní), kedy som sa akosi po večierku ocitla na polnočnej premiére najnovšieho dielu Star Wars v kine, kde sa stretli všetci filmoví nadšenci v oblekoch a maskách a ja v červených čipkovaných šatách, na filme, ktorý som predtým nikdy v živote nevidela?
Vianočné večierky boli pre mňa vždy veľmi rizikovou udalosťou roka. Nevedno prečo, ale o mojom vianočnom počínaní sa väčšinou hovorilo ešte polroka potom. (Ako nie že by sa to nedialo aj po ostatných akciách, ale predsa len vianočné večierky to sú udalosti, na ktorých je väčšina ľudí, s ktorými sa bežne denne stretávate a vtedy je viac ako vhodné neurobiť hanbu).
Pamätáte sa na ten crossfitový ešte v Bratislave (klikni), keď mi niekto povedal, že punč je nealkoholický a ja som ho vypila toľko, že som sa na druhý deň zobudila bosá v gyme, na boxe, medzi kettlbelmi, prikrytá nejakou cudzou mikinou? Alebo ten spred dvoch rokov (o ktorom som ani nenapísala a teda si ho pamätať môžu len prítomní), kedy som sa akosi po večierku ocitla na polnočnej premiére najnovšieho dielu Star Wars v kine, kde sa stretli všetci filmoví nadšenci v oblekoch a maskách a ja v červených čipkovaných šatách, na filme, ktorý som predtým nikdy v živote nevidela?
Na tohtoročný firemný vianočný večierok som sa tešila od toho momentu, ako som sa o tom, že nejaký bude dozvedela. Ľudia, s ktorými pracujem sú absolútne úžasní a bolo viac než jasné, že toto bude stáť zato. Navyše časťou večierka bola bojová hra a tie je úplne milujem. Keďže náš večierok niesol podnázov ,,Nesmírne Vesmírne Vánoce", náš tím s názvom ,,Problémy horizontu udalostí" prišiel veľmi tématicky. Prezlečený za vesmírne telesá. A kedže som od prírody tvor romantický, moja nová identita bola - čierna diera. V tíme sme mali tiež mesiac, planétu, kométu a hviezdokopu, ktorá zo svojej novej identity nebola vôbec nadšená. Po tom, ako sme na seba natiahli naše nové identity a ja som na Instagram nahrala video, v ktorom som nás predstavila, som dostala otázku, či si fakt myslím, že po tomto mi ešte niekedy niekto uverí, že nefetujem. Ale jedno video ako čierna diera hore-dole. Aj tak mi to už nik neverí.
A keďže na svete neexistuje viac súťaživý tvor ako ja, bola som ochotná nechať si do úst striekať rozprašovacou vodnou pištoľou RUM, pretože bez toho sme nedostali prvú indíciu! Niekedy v týchto momentoch sa aj hviezdokopa s hviezdnou čelenkou na hlave a svetielkami okolo krku začala tváriť, že je všetko v poriadku a byť vesmírnym telesom je vlastne fajn. Akosi som začala tušiť, že toto bude presne ten vianočný večierok, na ktorý budem o rok spomínať a dúfať, že nedopadnem rovnako.
V podniku kam sme sa presunuli prišla na rad tequilla, moje najobľúbenejšie párty pitie. Mala som príhovor o tom, aká som šťastná, že som na tomto mieste a v tejto firme, ale nie som si úplne istá, či to z toho, čo som splietala vôbec vyznelo. Ale pamätám sa, že mi zatlieskali. Tak buď preto, že vyznelo, alebo preto, že som prestala rozprávať.
A keďže na svete neexistuje viac súťaživý tvor ako ja, bola som ochotná nechať si do úst striekať rozprašovacou vodnou pištoľou RUM, pretože bez toho sme nedostali prvú indíciu! Niekedy v týchto momentoch sa aj hviezdokopa s hviezdnou čelenkou na hlave a svetielkami okolo krku začala tváriť, že je všetko v poriadku a byť vesmírnym telesom je vlastne fajn. Akosi som začala tušiť, že toto bude presne ten vianočný večierok, na ktorý budem o rok spomínať a dúfať, že nedopadnem rovnako.
V podniku kam sme sa presunuli prišla na rad tequilla, moje najobľúbenejšie párty pitie. Mala som príhovor o tom, aká som šťastná, že som na tomto mieste a v tejto firme, ale nie som si úplne istá, či to z toho, čo som splietala vôbec vyznelo. Ale pamätám sa, že mi zatlieskali. Tak buď preto, že vyznelo, alebo preto, že som prestala rozprávať.
Z tohto podniku sme sa nejako rôzne presúvali po Prahe a jedna z dvoch častí mozaiky čo si pamätám je to, ako tancujem na mieste, ktoré som z minula poznala. V tej ďalšej stojím s kolegom pod Žižkovskou vežou (a ono to je od seba vzdialené pekných pár kilometrov). Tento moment som si vybavila ale až potom, čo som si ráno preklikala moje Instastories a našla som tam fotku veže, označeného kolegu a tiež časový údaj. Tri ráno. Asi som tušila, že táto informácia mi na ďalší deň výrazne dopomôže ku skladaniu mozaiky uplynulej noci.
Ráno som v telefóne našla asi 20 rôznych videí, ktoré som počas noci nahrala pre účely Instastories, ale z nejakého dôvodu som ich (VĎAKAPÁNUBOHU!) nepostla. Všade v izbe som našla tiež sklo, po zdroji ktorého som radšej nepátrala. A ani vonkajšej sile, ktorá ho uviedla do pohybu. Ale asi tuším.
Ráno som v telefóne našla asi 20 rôznych videí, ktoré som počas noci nahrala pre účely Instastories, ale z nejakého dôvodu som ich (VĎAKAPÁNUBOHU!) nepostla. Všade v izbe som našla tiež sklo, po zdroji ktorého som radšej nepátrala. A ani vonkajšej sile, ktorá ho uviedla do pohybu. Ale asi tuším.
3. Život blogerky roka
V jeden pekný pracovný deň mi v mailovej schránke pristál mail od organizátorov veľtrhu pracovných príležitosti jobspoTT, v ktorom ma pozývali na túto udalosť ako spíkra. 30 minút (z ktorých nakoniec bola hodina) na hlavnom pódiu znelo úplne úžasne. Ja úplne milujem rozprávanie do mikrofónu. Úplne najradšej moderovanie (a ak by ste niekedy potrebovali niečo moderovať, idem!). Na strednej som odmoderovala všetky akcie, ktoré naša trieda organizovala. Ale je to vec, pri ktorej vždy dobrovoľne vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Pretože rozprávanie pred veľkým publikom je mimo akúkoľvek komfortnú zónu. A nech to je pred kýmkoľvek a na akúkoľvek tému a nech som akokoľvek dokonalo pripravená, vždy som tesne predtým v strese. Klepú sa mi ruky, občas sa mi trasie aj hlas! Všetko musím mať dokonalé a to sa nikdy nedá dopredu predpokladať. Občas mám tesne predtým pocit, že by som sa radšej prepadla pod čiernu zem, než by som sa mala postaviť na pódiu a rozprávať. Tento pocit ale po tom, ako začnem hovoriť v momente mizne a ten, aký mám potom je milión krát lepší a silnejší, než akýkoľvek strach predtým. A to je tak mimo komfortnú zónu vždy. Bez nejakého rozmýšľanie som s nadšením súhlasila.
Mala som trocha obavy, pretože moja prezentácia mala byť na tému práca a kariéra. A ja teda s reálnou prácou veľa skúseností nemám a žiadne životné rady asi ľuďom úplne nedám. Pretože ako nedávno niekto prehlásil, ja som kariéru postavila na tom, že som debil. A to pre podobnú udalosť nie je úplne najlepšia štartovacia pozícia.
Podľa názvov prezentácii ostatných spírkov bolo jasné, že to je celé nejaké veľmi seriózne a vtedy ma začala chytať panika. Však ja nedokážem byť seriózna! Rozhodla som sa to ale zobrať z opačného konca a ako vždy byť iná. Urobím si prezentáciu, ktorá bude super vtipná a ľuďom vysvetlím nie to, ako na to, ale to, ako sa to nerobí. S malou dušičkou som napísala mail organizátorom, že ak očakávajú že budem seriózna, tak ich asi sklamem. Neočakávali. Však ako by aj mohli, ak na toto miesto niekedy zavítali.
Po príchode na miesto mi pani organizátorka povedala, že som presne taká, ako si ma predstavovala a že má pre mňa jeden návrh. Naši olympijskí kladivári Marcel a Libor mali na programe basketbalový zápas na vysokozdvižných vozíkoch. A či by som nechcela súťažiť tiež. Vysokozdvižný vozík? Netušila som, čo to je, ale keďže prikývnem na úplne všetko čo znie zábavne a čím väčšia blbosť tým lepšie, samozrejme som súhlasila. A až potom som si do google zadala názov toho vozíčka.
Pred športovou halou bola pripravená prekážková dráha, ktorú sme na tom zaujímavom stroji mali zdolať a úspešne dopraviť loptu na vidliciach vpredu do basketbalového koša. Ja by som tam tú loptu nedopravila, ani keby som ten stroj nemala. A ktovie, či by ma niekto bol do toho pustil keby vedel, ako mi šoférovanie vždy išlo. Že nerozoznám ľavú a pravú, že nemám pud sebazáchovy a že veci robím predtým, než sa nad nimi zamyslím.
No a tak to aj vyzeralo. Narazila som do všetkého, do čoho som naraziť mohla, vyšla som mimo dráhu a skoro som rozbila obrovský reprák, z ktorého hlásili, že v záujme vlastnej bezpečnosti doporučujú divákom okolo dráhy mierne ustúpiť. Loptu som do koša úspešne dopravila, no trvalo mi to asi o 10 minút dlhšie, ako našim olympionikom. Nuž, olympionik asi nebudem. Iba ak by sa súťažilo v tom, kto svojou neschopnosťou rozosmeje divákov najviac krát.
Ešte som sa nestihla spamätať z toho, čo sa práve udialo, keď moderátor hlásil, že sa mám pripraviť, pretože nasleduje prezentácia ,,Život blogerky roka". A tak som si na pódiu sadla na stôl (!!!!) a rozprávala a rozprávala a rozprávala. O všetkých možných zážitkoch, príhodách, blogovaní, občas aj fyzike a o celom mojom šialenom živote.
Zistila som, že pre publikum zložené z väčšiny z mužskej populácie nie je najvhodnejšie hovoriť o sociálnych experimentoch. Tí ľudia sú tam, ktokoľvek sa môže postaviť a hodiť mi topánku do hlavy. Chvalabohu to nikto neurobil a po ukončení za mnou prišli dvaja chlapi s tým, že by radi vedeli, aké správy by mali žene poslať, aby zaujali. (Tak vidíte, že niektorí chlapi pochopili význam sociálneho experimentu aj správne!)
Na záver som ešte robila rozhovor pre RTVS so strašne milou pani redaktorkou, kde som hovorila celkom rozumne a uvedomelo. O tom, ako si ľudia majú ísť za svojimi snami a ako majú robiť veci, ktoré ich bavia a napĺňajú. Pretože nič nie je nemožné, všakže :)
Znova som samu seba utvrdila v tom, že s tým mikrofónom sa mi to akosi páči.
V jeden pekný pracovný deň mi v mailovej schránke pristál mail od organizátorov veľtrhu pracovných príležitosti jobspoTT, v ktorom ma pozývali na túto udalosť ako spíkra. 30 minút (z ktorých nakoniec bola hodina) na hlavnom pódiu znelo úplne úžasne. Ja úplne milujem rozprávanie do mikrofónu. Úplne najradšej moderovanie (a ak by ste niekedy potrebovali niečo moderovať, idem!). Na strednej som odmoderovala všetky akcie, ktoré naša trieda organizovala. Ale je to vec, pri ktorej vždy dobrovoľne vystupujem zo svojej komfortnej zóny. Pretože rozprávanie pred veľkým publikom je mimo akúkoľvek komfortnú zónu. A nech to je pred kýmkoľvek a na akúkoľvek tému a nech som akokoľvek dokonalo pripravená, vždy som tesne predtým v strese. Klepú sa mi ruky, občas sa mi trasie aj hlas! Všetko musím mať dokonalé a to sa nikdy nedá dopredu predpokladať. Občas mám tesne predtým pocit, že by som sa radšej prepadla pod čiernu zem, než by som sa mala postaviť na pódiu a rozprávať. Tento pocit ale po tom, ako začnem hovoriť v momente mizne a ten, aký mám potom je milión krát lepší a silnejší, než akýkoľvek strach predtým. A to je tak mimo komfortnú zónu vždy. Bez nejakého rozmýšľanie som s nadšením súhlasila.
Mala som trocha obavy, pretože moja prezentácia mala byť na tému práca a kariéra. A ja teda s reálnou prácou veľa skúseností nemám a žiadne životné rady asi ľuďom úplne nedám. Pretože ako nedávno niekto prehlásil, ja som kariéru postavila na tom, že som debil. A to pre podobnú udalosť nie je úplne najlepšia štartovacia pozícia.
Podľa názvov prezentácii ostatných spírkov bolo jasné, že to je celé nejaké veľmi seriózne a vtedy ma začala chytať panika. Však ja nedokážem byť seriózna! Rozhodla som sa to ale zobrať z opačného konca a ako vždy byť iná. Urobím si prezentáciu, ktorá bude super vtipná a ľuďom vysvetlím nie to, ako na to, ale to, ako sa to nerobí. S malou dušičkou som napísala mail organizátorom, že ak očakávajú že budem seriózna, tak ich asi sklamem. Neočakávali. Však ako by aj mohli, ak na toto miesto niekedy zavítali.
Po príchode na miesto mi pani organizátorka povedala, že som presne taká, ako si ma predstavovala a že má pre mňa jeden návrh. Naši olympijskí kladivári Marcel a Libor mali na programe basketbalový zápas na vysokozdvižných vozíkoch. A či by som nechcela súťažiť tiež. Vysokozdvižný vozík? Netušila som, čo to je, ale keďže prikývnem na úplne všetko čo znie zábavne a čím väčšia blbosť tým lepšie, samozrejme som súhlasila. A až potom som si do google zadala názov toho vozíčka.
Pred športovou halou bola pripravená prekážková dráha, ktorú sme na tom zaujímavom stroji mali zdolať a úspešne dopraviť loptu na vidliciach vpredu do basketbalového koša. Ja by som tam tú loptu nedopravila, ani keby som ten stroj nemala. A ktovie, či by ma niekto bol do toho pustil keby vedel, ako mi šoférovanie vždy išlo. Že nerozoznám ľavú a pravú, že nemám pud sebazáchovy a že veci robím predtým, než sa nad nimi zamyslím.
No a tak to aj vyzeralo. Narazila som do všetkého, do čoho som naraziť mohla, vyšla som mimo dráhu a skoro som rozbila obrovský reprák, z ktorého hlásili, že v záujme vlastnej bezpečnosti doporučujú divákom okolo dráhy mierne ustúpiť. Loptu som do koša úspešne dopravila, no trvalo mi to asi o 10 minút dlhšie, ako našim olympionikom. Nuž, olympionik asi nebudem. Iba ak by sa súťažilo v tom, kto svojou neschopnosťou rozosmeje divákov najviac krát.
Ešte som sa nestihla spamätať z toho, čo sa práve udialo, keď moderátor hlásil, že sa mám pripraviť, pretože nasleduje prezentácia ,,Život blogerky roka". A tak som si na pódiu sadla na stôl (!!!!) a rozprávala a rozprávala a rozprávala. O všetkých možných zážitkoch, príhodách, blogovaní, občas aj fyzike a o celom mojom šialenom živote.
Zistila som, že pre publikum zložené z väčšiny z mužskej populácie nie je najvhodnejšie hovoriť o sociálnych experimentoch. Tí ľudia sú tam, ktokoľvek sa môže postaviť a hodiť mi topánku do hlavy. Chvalabohu to nikto neurobil a po ukončení za mnou prišli dvaja chlapi s tým, že by radi vedeli, aké správy by mali žene poslať, aby zaujali. (Tak vidíte, že niektorí chlapi pochopili význam sociálneho experimentu aj správne!)
Na záver som ešte robila rozhovor pre RTVS so strašne milou pani redaktorkou, kde som hovorila celkom rozumne a uvedomelo. O tom, ako si ľudia majú ísť za svojimi snami a ako majú robiť veci, ktoré ich bavia a napĺňajú. Pretože nič nie je nemožné, všakže :)
Znova som samu seba utvrdila v tom, že s tým mikrofónom sa mi to akosi páči.
4. Paríž? Áno!
Jeden štvrtkový večer som riešila celkom vážny problém. V piatok som potrebovala nutne odísť na Slovensko, pretože som prisľúbila svoju účasť na jednej akcii, no zrazu som zistila, že sú všetky vlaky vypredané. Smutne som zatvorila stránku s tým, že skúsim nájsť aspoň nejakú spolujazdu, keď na mňa zrazu vyskočilo: ,,A nechcete ísť do Paríža?" No ale samozrejme. Ani neviem ako sa to stalo, ale zrazu to bolo v košíku. A 2x, nepôjdem predsa sama. Síce som netušila, ako sa dostanem na Slovensko, vedela som, že o dva týždne idem do Parííííížaaaa!
Jeden štvrtkový večer som riešila celkom vážny problém. V piatok som potrebovala nutne odísť na Slovensko, pretože som prisľúbila svoju účasť na jednej akcii, no zrazu som zistila, že sú všetky vlaky vypredané. Smutne som zatvorila stránku s tým, že skúsim nájsť aspoň nejakú spolujazdu, keď na mňa zrazu vyskočilo: ,,A nechcete ísť do Paríža?" No ale samozrejme. Ani neviem ako sa to stalo, ale zrazu to bolo v košíku. A 2x, nepôjdem predsa sama. Síce som netušila, ako sa dostanem na Slovensko, vedela som, že o dva týždne idem do Parííííížaaaa!
5. Aspoň 6.poschodie
Po politickej diskusii v Martine som si ako štandardne zabudla zajednať vlak domov a tak som cestovala do Prahy spolujazdou. Ako to už býva pravidlom, v týchto zdieľaných jazdách autom vždy stretnem celkom pozoruhodných ľudí. Tentokrát som cestovala so slečnou, ktorá pracuje ako ochutnávač mäsa a dozvedela som sa napríklad to, že si u nich môžem objednať žirafie mäso (panebože!) avšak, s minimálnym odberom 200 kg! Informácia, ktorá som fakt nepotrebovala vedieť. O chvíľku sa ale slova ujala slečna, ktorá práve končí medicínu a rozmýšľala, že by chcela pracovať ako psychiater. Lepšieho spolucestovateľa ako mňa si nemohla ani priať. Moja psychiatrička mi často hovorila, že som veľmi pozoruhodný prípad. Porozprávala som jej o bipolarite absolútne všetko a myslím, že si to s tou psychiatriou rozmyslela skôr, než sme prišli do Prahy.
Na oplátku mi porozprávala o jej skúsenostiach zo súdnej patológie a konečne som sa dozvedela veci, ktoré ma vždy zaujímali. Napríklad to, čo sa stane s telom, keď spadne z 8 poschodia alebo to, že 5. nie je úplná istota. Keď opisovala tie posmrtné zranenia a najlepšie spôsoby samovraždy tvárila sa, ako keby hovorila o jahôdkach.
Po politickej diskusii v Martine som si ako štandardne zabudla zajednať vlak domov a tak som cestovala do Prahy spolujazdou. Ako to už býva pravidlom, v týchto zdieľaných jazdách autom vždy stretnem celkom pozoruhodných ľudí. Tentokrát som cestovala so slečnou, ktorá pracuje ako ochutnávač mäsa a dozvedela som sa napríklad to, že si u nich môžem objednať žirafie mäso (panebože!) avšak, s minimálnym odberom 200 kg! Informácia, ktorá som fakt nepotrebovala vedieť. O chvíľku sa ale slova ujala slečna, ktorá práve končí medicínu a rozmýšľala, že by chcela pracovať ako psychiater. Lepšieho spolucestovateľa ako mňa si nemohla ani priať. Moja psychiatrička mi často hovorila, že som veľmi pozoruhodný prípad. Porozprávala som jej o bipolarite absolútne všetko a myslím, že si to s tou psychiatriou rozmyslela skôr, než sme prišli do Prahy.
Na oplátku mi porozprávala o jej skúsenostiach zo súdnej patológie a konečne som sa dozvedela veci, ktoré ma vždy zaujímali. Napríklad to, čo sa stane s telom, keď spadne z 8 poschodia alebo to, že 5. nie je úplná istota. Keď opisovala tie posmrtné zranenia a najlepšie spôsoby samovraždy tvárila sa, ako keby hovorila o jahôdkach.
6. Premiéra My Little Pony
Pár týždňov dozadu mi prišiel mail od Cinema City, v ktorom ma pozývali na premiéru filmu MY LITTLE PONY. Zhodou okolností som deň predtým napísala na blog o tom, že môj blond vesmír je každým dňom viac a viac blonďatejší a že mentálny vek je od toho fyzického v mojom prípade vzdialený na kilometre. Asi náhoda. Nehľadala som v tom súvislosť.
Zobrala som so sebou brata, ktorý má 13 rokov a ja som nejako predpokladala, že do tej spoločnosti krásne zapadne. A ja nebudem vyzerať, že som sa na tomto mieste vyskytla úplne náhodne,
Ocitli sme sa na mieste, ktoré bolo ružovo - fialové, plné jednorožcov, farebných balónov a DETÍ.
Občas som sa tak pýtala sama seba, čo tu kristepane robím? No potom som si zobrala pukance, koláčik, odfotila sa s fialovým jednorožcom a išla si sadnúť na miesto. Ťažko sa opisuje, čo som v tej kinosále zažila. Na tomto mieste pripadalo na každého dospeláka minimálne 10 detí. Ja som asi nikdy nevidela toľko detí pokope. A mňa dokáže dostatočne vydesiť aj jedno dieťa.
Pred tým, než začal film mali organizátori pre deti pripravenú súťaž. O plyšové jednorožce! Ja ako tvoj súťaživý by som sa bola rada zapojila, ale na toto by som potrebovala fľašu tequily. Pod filmovým plátnom sa zhromaždilo približne 100 detí, ktoré dostávali pokyny, podľa ktorých sa mali správať. Poník tancuje = tancovať. Poník spí = ľahnúť si na zem a šialený poník = ležať na zemi a kopať nohami. A teraz si predstavte čo sa začalo diať keď pani moderátorka spustila: poník spí, poník tancuje, poník spí, poník tancuje, šialený poník, poník spí. Tie deti pišťali, hádzali sa na zem, kopali nohami, tancovali a zase kopali nohami. Mať tú tequilu a idem hrať tiež.
O My little pony som nevedela vôbec ale vôbec nič, no keď sa film spustil a môj malý brat vyzeral, že ma omámený ružovou farbou asi zabije, na scénu prišiel jednorožec s korunkou na hlave a ja som vedela, že som tam úplne najsprávnejšie. Správnejšie ako všetky tie deti!
Keď som sa znova vrátila domov do Prahy zistila som, že môj plyšový jednorožec Marie Curie je s veľkou pravdepodobnosťou princezná Pinkie Pie. Aj keď som nakoniec našla súvislosti a spojitosť, stále si myslím, že v Cinema City usúdili, že keď toto zažijem, nikdy nebudem chcieť vlastné deti! A to je pre túto spoločnosť nevyhnutá záležitosť.
Pár týždňov dozadu mi prišiel mail od Cinema City, v ktorom ma pozývali na premiéru filmu MY LITTLE PONY. Zhodou okolností som deň predtým napísala na blog o tom, že môj blond vesmír je každým dňom viac a viac blonďatejší a že mentálny vek je od toho fyzického v mojom prípade vzdialený na kilometre. Asi náhoda. Nehľadala som v tom súvislosť.
Zobrala som so sebou brata, ktorý má 13 rokov a ja som nejako predpokladala, že do tej spoločnosti krásne zapadne. A ja nebudem vyzerať, že som sa na tomto mieste vyskytla úplne náhodne,
Ocitli sme sa na mieste, ktoré bolo ružovo - fialové, plné jednorožcov, farebných balónov a DETÍ.
Občas som sa tak pýtala sama seba, čo tu kristepane robím? No potom som si zobrala pukance, koláčik, odfotila sa s fialovým jednorožcom a išla si sadnúť na miesto. Ťažko sa opisuje, čo som v tej kinosále zažila. Na tomto mieste pripadalo na každého dospeláka minimálne 10 detí. Ja som asi nikdy nevidela toľko detí pokope. A mňa dokáže dostatočne vydesiť aj jedno dieťa.
Pred tým, než začal film mali organizátori pre deti pripravenú súťaž. O plyšové jednorožce! Ja ako tvoj súťaživý by som sa bola rada zapojila, ale na toto by som potrebovala fľašu tequily. Pod filmovým plátnom sa zhromaždilo približne 100 detí, ktoré dostávali pokyny, podľa ktorých sa mali správať. Poník tancuje = tancovať. Poník spí = ľahnúť si na zem a šialený poník = ležať na zemi a kopať nohami. A teraz si predstavte čo sa začalo diať keď pani moderátorka spustila: poník spí, poník tancuje, poník spí, poník tancuje, šialený poník, poník spí. Tie deti pišťali, hádzali sa na zem, kopali nohami, tancovali a zase kopali nohami. Mať tú tequilu a idem hrať tiež.
O My little pony som nevedela vôbec ale vôbec nič, no keď sa film spustil a môj malý brat vyzeral, že ma omámený ružovou farbou asi zabije, na scénu prišiel jednorožec s korunkou na hlave a ja som vedela, že som tam úplne najsprávnejšie. Správnejšie ako všetky tie deti!
Keď som sa znova vrátila domov do Prahy zistila som, že môj plyšový jednorožec Marie Curie je s veľkou pravdepodobnosťou princezná Pinkie Pie. Aj keď som nakoniec našla súvislosti a spojitosť, stále si myslím, že v Cinema City usúdili, že keď toto zažijem, nikdy nebudem chcieť vlastné deti! A to je pre túto spoločnosť nevyhnutá záležitosť.
7. Vesmírne
Posledný rok som často rozmýšľala nad tým, že by som chcela tetovanie. Vedela som kde presne ho chcem a tiež čo by som tam chcela. Približne. Objednala som sa teda k MONIKE (klik), ktorá mi dala termín až o niekoľko mesiacov, čo mi poskytovalo priestor na domyslenie presného motívu. V deň, kedy som mala termín som ale mala v novej práci školenie a nemohla som odísť skôr a tak som to zrušila. Navyše som mala pocit, že ten čas ešte neprišiel. Pár dní nato si Monika zlomila ruku a mne to celé prišlo ako znamenie toho, že by som mala ešte počkať.
Ďalší termín som dostala o ďalšie dva mesiace. Večer predtým som rozmýšľala. Dlho som rozmýšľala. Nie nad tým, či áno alebo nie. Ale nad tým, ako presne. Konečné rozhodnutie padlo až ráno, pár hodín predtým, než som mala prísť. Zobudila som sa, keď bola ešte na začiatku 4 a vedela som. Som to proste ja. Od prvej bodky, až po poslednú. Spojenie toho, čo som vždy chcela s tým, čo som vždy milovala. Súhvezdie. Moje vlastné. Súhvezdie korunky. Pretože som princezná, všakže. A už navždy.
8. Technický úspešný týždeň
Po tom, ako som sa vrátila z Paríža (o ktorom samozrejme ešte napíšem) som prišla v stredu ráno do práce, otvorila notebook, zapla ho a nič. Spanikárila som, pretože sa to nestalo prvý krát, no vždy predtým sa po pár hodinách znova zapol. No tentokrát nie. Napísala som Kamilovi, pretože on je môj záchranca v technicky obtiažnych situáciach, do ktorých sa rada dostávam. Výsledok náročnej operácie počas ktorej sa mi chcelo plakať, keď som videla moju najmilšiu vec na svete rozobratú na malé kúsky bol, že môj počítač odišiel do počítačového nebíčka a musím si nájsť novú lásku. Kamil (áno presne ten Kamil, ktorému som nedávno utopila v alkohole iPhone a kúpil si pre istotu vodeodolný telefón) mi požičal svoj notebook, aby som dovtedy kým nájdeme nový, neumrela. Ja ho niekedy za jeho odvahu a trpezlivosť so mnou obdivujem.
Doporučil mi ohľadom nového napísať Davidovi (ktorého sme už dlho na blogu ani Instagrame nemali, tak vitaj späť!), ktorý určite splní akékoľvek moje (žiaľ iba notebookové) prianie.
Napísala som, že chcem taký istý notebook ako som mala, pretože ten bol najlepší na svete. Nech má podsvietenú klávesnicu, pretože rada píšem v noci, nech je ľahký, lebo rada píšem úplne všade a nech vydrží dlho, pretože nie všade majú zásuvky. O pár chvíľ mi na whatsapp prišla fotka, ktorá ma úplne dostala. David nie len že splnil všetky podmienky, ktoré som mala, on našiel presne to, čo som si ani úplne nedokázala predstaviť. V tej najkrajšej farbe. Trikrát hádajte v ktorej.
Počas tých pár dní, kým som používala požičaný notebook a čakala na to, kedy mi pricestuje nová láska zo Slovenska (pretože potrebujem slovenskú klávesnicu a David plní akokoľvek želania :)) som v jedno pondelkové ráno rozbila aj telefón. Spadol mi asi z výšky pol metra na zem a ten zvuk rozbitého skla počujem stále. To už ale Kamil ani David vyriešiť nevedeli. Každopádne obidvoch milujem a pozdravujem! Díki, chlapi!
David chcel, aby som ho spomenula na blogu, aj Instagrame. Sľúbila som, že mu dám urobiť billboard, ale to by si zase mohol myslieť, že som do neho zamilovaná a to nebudeme riskovať, všakže.
Každopádne ak máte problém s notebookom a potrebovali by ste napríklad novú ružovú lásku, klikajte sem. A povedzte že ste odo mňa, nech David konečne miluje aj mňa.
Po tom, ako som sa vrátila z Paríža (o ktorom samozrejme ešte napíšem) som prišla v stredu ráno do práce, otvorila notebook, zapla ho a nič. Spanikárila som, pretože sa to nestalo prvý krát, no vždy predtým sa po pár hodinách znova zapol. No tentokrát nie. Napísala som Kamilovi, pretože on je môj záchranca v technicky obtiažnych situáciach, do ktorých sa rada dostávam. Výsledok náročnej operácie počas ktorej sa mi chcelo plakať, keď som videla moju najmilšiu vec na svete rozobratú na malé kúsky bol, že môj počítač odišiel do počítačového nebíčka a musím si nájsť novú lásku. Kamil (áno presne ten Kamil, ktorému som nedávno utopila v alkohole iPhone a kúpil si pre istotu vodeodolný telefón) mi požičal svoj notebook, aby som dovtedy kým nájdeme nový, neumrela. Ja ho niekedy za jeho odvahu a trpezlivosť so mnou obdivujem.
Doporučil mi ohľadom nového napísať Davidovi (ktorého sme už dlho na blogu ani Instagrame nemali, tak vitaj späť!), ktorý určite splní akékoľvek moje (žiaľ iba notebookové) prianie.
Napísala som, že chcem taký istý notebook ako som mala, pretože ten bol najlepší na svete. Nech má podsvietenú klávesnicu, pretože rada píšem v noci, nech je ľahký, lebo rada píšem úplne všade a nech vydrží dlho, pretože nie všade majú zásuvky. O pár chvíľ mi na whatsapp prišla fotka, ktorá ma úplne dostala. David nie len že splnil všetky podmienky, ktoré som mala, on našiel presne to, čo som si ani úplne nedokázala predstaviť. V tej najkrajšej farbe. Trikrát hádajte v ktorej.
Počas tých pár dní, kým som používala požičaný notebook a čakala na to, kedy mi pricestuje nová láska zo Slovenska (pretože potrebujem slovenskú klávesnicu a David plní akokoľvek želania :)) som v jedno pondelkové ráno rozbila aj telefón. Spadol mi asi z výšky pol metra na zem a ten zvuk rozbitého skla počujem stále. To už ale Kamil ani David vyriešiť nevedeli. Každopádne obidvoch milujem a pozdravujem! Díki, chlapi!
David chcel, aby som ho spomenula na blogu, aj Instagrame. Sľúbila som, že mu dám urobiť billboard, ale to by si zase mohol myslieť, že som do neho zamilovaná a to nebudeme riskovať, všakže.
Každopádne ak máte problém s notebookom a potrebovali by ste napríklad novú ružovú lásku, klikajte sem. A povedzte že ste odo mňa, nech David konečne miluje aj mňa.
9. 8 týždňov bez cukru
Chcela som v praxi overiť to, či som sa skutočne zo všetkých porúch príjmu potravy vyliečila a či som fakt tak psychicky v pohode ako som si myslela. A tak som na celých 8 týždňov vyradila z jedálnička akýkoľvek cukor a sacharidy som sa snažila udržiavať pod 50 g na deň.
A výsledok? Za celé dva mesiace som nemala ani jeden krát pocit, že by som potrebovala jesť, nemala som žiadne nutkanie na nejaké prejedenie, alebo čokoľvek iné, čo sa ešte pár mesiacov dozadu dialo vždy, keď som sa snažila udržať v ketóze. Potvrdilo mi to môj predpoklad, že psychicky som si to v hlave konečne urovnala.
Čo ale bol celkom výrazný mínus bol fakt, že sa mi zhoršili bipolárne fázy. Prežila som jednu výraznú dvojtýždňovú mínusovú a tiež celkom výraznú plusovú, ktorá trvala niečo cez týždeň (a počas ktorej som vymyslela Neinstatnú krásu). Nech mám pocit, že som z PPP vyliečená, stále mám jedlo spojené s emóciami a možno nebude náhoda to, že práve počas ketózy bola moja bipolárna porucha horšia. Paradoxom ale je, že som sa cítila skutočne skvelo a všetko išlo presne podľa plánov, čo bývalo predtým vždy spúšťačom mánie. No tentokrát som spadla práve do mínusovej fázy. Vyskúšam znova a uvidíme, aké výsledky to prinesie. Celkom ma baví, robiť pokusy aj na sebe.
A výsledok? Za celé dva mesiace som nemala ani jeden krát pocit, že by som potrebovala jesť, nemala som žiadne nutkanie na nejaké prejedenie, alebo čokoľvek iné, čo sa ešte pár mesiacov dozadu dialo vždy, keď som sa snažila udržať v ketóze. Potvrdilo mi to môj predpoklad, že psychicky som si to v hlave konečne urovnala.
Čo ale bol celkom výrazný mínus bol fakt, že sa mi zhoršili bipolárne fázy. Prežila som jednu výraznú dvojtýždňovú mínusovú a tiež celkom výraznú plusovú, ktorá trvala niečo cez týždeň (a počas ktorej som vymyslela Neinstatnú krásu). Nech mám pocit, že som z PPP vyliečená, stále mám jedlo spojené s emóciami a možno nebude náhoda to, že práve počas ketózy bola moja bipolárna porucha horšia. Paradoxom ale je, že som sa cítila skutočne skvelo a všetko išlo presne podľa plánov, čo bývalo predtým vždy spúšťačom mánie. No tentokrát som spadla práve do mínusovej fázy. Vyskúšam znova a uvidíme, aké výsledky to prinesie. Celkom ma baví, robiť pokusy aj na sebe.
Tak sa majte najkrajšie ako viete
Vaša
2 komentárov