Pred pár dňami mi jeden človek povedal, že mám pretočený rebríček hodnôt, že neviem čo je dôležité, že som smutná kvôli maličkostiam, rozhodila ma misska a aj hlasovanie o Blogera roka. Že na svete je toľko chorých ľudí, ktorí by dali všetko zato, aby boli zdraví. Áno, pre mnohých je zdravie hodnota len vtedy, keď ho nemajú. A vtedy by mi ani nenapadlo, že už o pár hodín sa táto múdrosť prejaví v plnej sile.

V piatok ráno som sa zobudila so zvláštnym pocitom na ľavej strane tváre. Normálne by som tomu nikdy žiadnu dôležitosť neprikladala, ale kedže som sa pohybovala v prostredí, kde sa infekčná choroba vyskytovala a veľa ľudí ochorelo, mysľou mi to na okamih prebehlo. Navštíviť doktora ma ale donútil až varovný signál v podobe zvýšenej teploty, ktorá je u mňa počas chorôb veľkou raritou. Do ordinácie som prišla s konkrétnou diagnózou, avšak to sa doktorovi vôbec nepozdávalo, Príznaky choroby si vygooglil na internete (!!!!) a domov ma poslal s tým, že ma najskôr asi ofúkol vietor a v prípade zhoršenia, mám ísť na infekčné oddelenie do nemocnice na Bulovke. Tak fajn. Len pre mňa dobré, ležať týždeň so zapálenou tvárou by sa mi fakt nechcelo. Nehovoriac o tom, že som chorobou mohla nakaziť aj ďalších ľudí.
Počas dňa mi ale bolo stále horšie a horšie a večer som nemocnicu predsa len navštívila. Sestrička mi síce obávanú diagnózu potvrdila, no poslala ma domov, že je to detská choroba a lieky na ňu neexistujú. Že mám cmúľať kyslé cukríky, aby mi stále pracovali slinné žľazy a opuch sa nezväčšil. Zabudla ma ale upozorniť na fakt, že som vysoko infekčná a môžem nakaziť každého, s kým prídem do kontaktu. Ledva som sa došmochtala domov, kúpila BonPari SuperKyslé a prišiel víkend. Víkend s detskou chorobou. Ten najhorší aký som za posledné roky zažila. V sobotu som sa zobudila so šialeným opuchom tváre a aj keď som dovtedy ešte trocha verila, že možno ma fakt len ofúkol vietor, toto mi potvrdilo všetky obavy. Celý víkend som mala 40 - tky teploty, cez opuch som nedokázala piť ani jesť a cmúľanie tých debilných kyslých cukríkov bolo asi tak podobne príjemné, ako keď si nožom zarežete 10 centimetrov do ruky a pokvapkáte citrónom. Jediným pozitívom ťažkého priebehu choroby bolo to, že som nikoho nemohla nakaziť. Ledva som sa odplazila do kuchyne po čaj a tak som všetky plány na víkend musela zrušiť. Chvalabohu. Opuch tváre sa každou hodinou zväčšoval a keď ma aj notebook odmietol pustiť na základe rozpoznávania tváre, vedela som, že je zle.

V nedeľu večer som telefonovala do nemocnice, aby som sa informovala, či je takýto priebeh normálny. Ledva som dokázala vysvetliť ako mi je, sestrička (presne tá, ktorá ma v piatok poslala domov s cukríkmi) sa znova tvárila, že nevie, či mám vôbec chodiť a či nevydržím do pondelka, nakoniec ale prikývla, že MÁM TEDA PRÍSŤ, KEĎ INAK NEDÁM. Keby som vtedy bola vedela, čo ma v najbližších dňoch čaká, do tej nemocnice by ma nikdy nikto nedostal.
Jediná vec, ktorá sestričku zaujímala bola, či som cmúľala kyslé cukríky! Až keď som jej vysvetlila, že to fakt nepomáhalo, mi bola ochotná zavolať doktorku. Verdikt bol jasný - hospitalizovať. Vlastne som s tým aj rátala. Aj keď moja malá kabelka v ktorej som nemala vôbec nič svedčila o opaku. Na oddelení ma už čakala nepríjemná sestrička, ktorá ma najprv nechala čakať asi hodinu, kým si obslúži ostatných pacientov, potom mi kanylu do ruky pichala na trikrát s poznámkami, že nie som na hoteli a nemám fňukať. Zakázala mi vychádzať z izby po celú dobu čo tam budem a na dvere mi zavesila tabuľku ,,Pozor, infekcia".
Udalosti nedele až utorka sa mi celkom zlievajú, neviem ich zoradiť chronologicky ani si všetko presne nepamätám. Vôbec si nepamätám 5 minútový rozhovor v nedeľu v noci s maminou, ani niektoré rozhovory na Facebooku. Ráno som sa ale zobudila naštvaná, že sa mi mamina ani neozvala a nedvíhala mi telefón. Dobre si tiež pamätám to, ako som niekoľkým ľuďom hovorila, (neviem kto bol sestrička a kto doktorka a denne sa tu striedalo strašne veľa ľudí) že nejem mäso a že ich prosím o vegetariánske jedlo. Vtedy som si naivne myslela, že to problém predsa byť nemôže. No to teda mohol. A ešte aký!
Nonstop mi kvapkali neskutočne bolestivé infúzie a dostávala som lieky na tlmenie bolesti, teploty a na spanie. Všetko strašne bolelo, stále mi tiekli slzy bolesti, tvár mi puchla viac a viac a keď som sa postavila, nedokázala som udržať rovnováhu. Najkrízovejší deň bol určite utorok, kedy mi oznámili, že mám ďalšie dve diagnózy, ktoré sa pri tej prvej môžu vyskytnúť a na druhý deň ma čaká odber tkaniva mozgovomiešneho moku. Predstava, že mi o pár hodín chce niekto pichať ihlou do chrbtice ma tak vystrašila, že som celý večer preplakala. A aby to bolo nebolo všetko, na každý denný chod som dostala iné uvarené zviera. 3 dni som sa sťažovala každému, kto mi vošiel do izby. Sestričkám, doktorkám, upratovačke, primárke, každému. Vždy jedlo odniesli a doniesli ďalšiu a ďalšiu infúziu. Poslali mi na konzultáciu nutričnú poradkyňu, ktorá mi chcela podávať rozmixované mäso, aby som nevedela, že to je mäso (fakt?!). Nakoniec ale prisľúbila vegetariánsku stravu, ale ani to nepomohlo a najbližšie dva chody mi znova prišlo mäso. Veci sa pohli až vtedy, keď som napísala oficiálnu sťažnosť vedeniu nemocnice. Aj keď prvá odpoveď bola, že vegetariánsku stravu už dostávam, neskôr za mnou prišla primárka, ktorá mi vysvetlila, že môj krvný obraz je životohrozujúci, že potrebujem transfúzie a hlavne mäso. Nikto ma ale nebude presviedčať, že mäso pre život potrebujem a preto som ho odmietla jesť znova. A asi to také nevyhnutné nebolo, lebo v ten deň som dostala na obed prvé vegetariánske jedlo. (Plné mlieka z ktorého mi bolo ešte ďalší deň zle, no pýtať si vegánsku stravu, to sa mi zdalo po tom čo som prežila ako úplná šialenosť).
Ja rozumiem, že všetko toto čo sa dialo s jedlom nebola chyba sestričiek a nikto to nerobil schválne, ale nechať chorého človeka viac ako 3 dni bez jedla, len s raňajkami a navyše takého, ktorý ma tak zlé výsledky krvi, že mu chcú pichať transfúzie, mi príde ako maximálne nezodpovedná a nezvládnutá vec!
Streda bol prvý deň, kedy som sa cítila naozaj lepšie. ustúpila teplota a bola som schopná prejsť k oknu a naspať do postele. Infúzie mi jednoznačne pomohli aj keď ruka v ktorej som mala kanylu ma bolela tak, že už hodinu pred ďalšou infúziou som plakala od bolesti, lebo som vedela, čo ma čaká. Sestričky sa ku mne správali odporne a keď som na túto skutočnosť jemne poukázala, bolo mi odvrknuté, že sa nemám čudovať. Tak fajn, tu si kamarátov asi nenájdem.
Najšťastnejší moment celého pobytu bol určite ten kedy mi oznámili že končia infúzie a kanyla ide z ruky von a najsmutnejší, keď mi povedali, že ma čakajú dva mesiace bez cvičenia.
A aby toto nebolo všetko, ešte jedna pikoška. V piatok ma poslali na vyšetrenie do inej budovy. Sanitkou. Kde by ste sa cítili bezpečnejšie, ako práve v sanitke? Tak z vyšetrenia ma pán sanitár vrátil s krvavými kolenami, modrinou na hlave a s otrasom mozgu. Vie mi niekto vysvetliť ako sa toto môže stať? Vraj mu niekto vbehol do cesty. A sestričkám na oddelení povedal, že som mu spadla! Celý deň sa nič nedialo, všetci sa tvárili, že sa nič nestalo. Nikto sa na mňa neprišiel pozrieť, ani mi nevyčistili kolená. Asi by sa nič nebolo ani stalo, keby fakt nahnevaná mamina nezavolala riaditeľke nemocnice a neopísala všetky udalosti od piatka, ktoré sa tu stali. Od toho, ako ma so 4 vážnymi diagnózami poslali domov, ako mi 3 dni namiesto jedla pichali infúzie až po to ako so mnou sanitár havaroval pri ceste z vyšetrenia.
Dnes za mnou prišla primárka oddelenia, urobili mi dodatočné vyšetrenia, 3 x mi vyleštili izbu, 2 x vysypali kôš, prezliekli posteľ a sestričky sa niekoľkokrát denne prídu opýtať, či niečo nepotrebujem. Všetci sa usmievajú a oslovujú ma pani inžinierka. Toto nebude len tak, ktovie, čo mi sypú do tej rozmixovanej mrkvy. 

A asi som toto všetko mala zverejniť až keď budem doma, mimo ohrozenia života.

Niekedy pred viac ako dvoma rokmi mi jedna kamarátka odporučila CROSSFIT. Nevedela som, čo to poriadne je, ale to som ani nepotrebovala. Povedala, že pomocou tohto zázračného športu schudla veľmi veľa kíl a ja som viac počuť nepotrebovala. Našla som si na nete niečo viac o tom, čo to vlastne je a vybrala som sa na prvý tréning. Úplne jasne si naň pamätám. Prišla som asi o hodinu skôr aby som si omrkla priestory, ľudí a tak, ale kedže to bol prvý tréning dňa a gym bol zamknutý, omrkla som si jedine steny chodby a vrátnika, ktorý na mňa čudne pozeral a asi sa čudoval, prečo tam tak dlho sedím. Úplne si spomínam na ten pocit, aký som vtedy mala. Zvládnem to? Však na telesnej som odmietala cvičiť celé štúdium. Bežať vydržím asi 15 sekúnd, cez švihadlo som neskákala asi nikdy, nedokážem poriadny drep, o kliku ani nehovorím, neviem čo je mŕtvy ťah a angličák som skúšala len raz a skoro som si pri tom zlomila nos o zem. Najväčší drevák drevený!

Nie že by som nechodila do fitka, to áno, ale všetky tie stacionárne izolované stroje Vás nikdy nič poriadne nenaučia. Čo z toho, že niekto dáva na LEGPRESS 200 kg, keď nedokáže urobiť ani jeden drep na jednej nohe len s vlastnou váhou?

Pamätám si tiež na to, keď mi tréner (zdravím, Erik :)) vysvetľoval, ako urobím angličák a ako som to skúšala a po dvoch som mala pocit, že umieram. Navyše som cvičila v bežnej podprsenke a nie športovej a po každom pohybe som musela všetko naprávať. Ono to vo fitku na tie stroje, kde si skoro stále v rovnakej polohe ani športovú nepotrebuješ. Po každej sérii angličákov nasledovali behy vonka a to bola druhá vec, ktorú som nedokázala. Bežala som 15 sekúnd a skoro som vypľula dušu. Po druhom kole som sa po zemi skoro plazila a každý človek ktorý ma vtedy videl sa asi len prežehnával a dúfal, že si tento chybný krok zúčastniť sa crossfit tréningu nabudúce rozmyslím a už sa tam nikdy neukážem. Ale viete čo? Ešte v ten deň som si kúpila permanentku na neobmedzené vstupy na celý mesiac aby mi ani nenapadlo rozmyslieť si to. Už vtedy som trocha tušila, že ma čakajú ťažké dni ale netušila som, že oveľa ťažšie a tvrdšie ako som si myslela. Keď som prvý krát chytila do ruky činku ,mala som pocit, že ma to asi zabije a nad hlavu to v živote nedám. Tobôž nie s nejakým závažím, ktoré som nevládala ani zdvihnúť a keď som ich chcela presunúť, kotúľala som ich po zemi. Veľká zábava boli box jumpy, na tú bedňu som ledva vyliezla a to ešte s pomocou iných, nie to vyskočila. A na treťom tréningu prišlo niečo nepredstaviteľné. Stojky. Vec, ktorá bola pre mňa nepredstaviteľná ešte najbližší rok. Nedokázala som si ani len predstaviť, že ja drevo drevené, ktoré aj pri chôdzi zakopáva jednou nohou o druhú urobí niekedy stojku. 

Crossfit som dlho brala len ako prostriedok k cieľu. Prinášalo to želané ovocie a bola som ochotná to podstupovať každý deň aj keď som neraz po tréningu plakala, alebo mi bolo tak zle, že som ledva došla domov. Chudla som fakt rýchlo, krásne sa mi tvarovala postava a to bolo presne to, čo som chcela. Neviem ako dlho mi trvalo, kým som v crossfite našla fakt záľúbu. Ale keď som sa sťahovala do Prahy REDROYAL CROSSFIT bolo miesto, o ktorom som bola presvedčená, že mi bude chýbať najviac. Hlavne tí ľudia. Z ktorých som vždy cítila obrovskú podporu a spolupatričnosť.

A aj chýbalo, kým som podobné nenašla aj v Prahe. Síce názov MEAT FACTORY CROSSFIT je trocha proti môjmu presvedčeniu a na obrázok na stene s polomŕtvym zvieraťom sa nepozerám, je to to správne miesto, kde sa každý deň vraciam naozaj rada. 

Tu je 10 dôvodov, prečo si musí crossfit zamilovať fakt každý.

1.  NAPLÁNOVANÉ TRÉNINGY - vo fitku sa mi často stávalo, že som nevedela, čo práve dnes cvičiť. Musela som si pamätať, kedy som naposledy cvičila nohy alebo chrbát a kedy čo budem cvičiť znova. Cvičila som stále tie isté cviky dokola, bála som sa veľkých váh a tiež toho, či tie cviky vôbec robím dobre. Na crossfite ma každý deň čaká úplne nový tréning a žiaden sa nikdy neopakuje.  Nemusím rozmýšľať nad tým, čo budem cvičiť, ani akú váhu si naložím. Kombinácie cvikov sú to niekedy zaujímavé, ale moja fakt obľúbená sú angličáky s wallballmi a box jumpmi. Na druhý deň umieram v bolestiach v posteli. 

2. TRÉNERI - najdôležitejší človek na tréningoch, ktorý dokáže strašne motivovať a vyhecovať. Veľa krát keď som si myslela, že už ďalšie opakovanie určite nezvládnem, bol práve tréner ten, kto ma donútil overiť fakt, že som oveľa silnejšia ako si myslím. Všetci moji crossfit tréneri ma naučili strašne veľa a som im neskutočne vďačná, za všetko čo dnes viem a hlavne za trpezlivosť. So mnou jej treba veľkú dávku. Po tom ako som prekonala úraz ramena mi tréning vždy prispôsobia a cviky náročné na rameno nerobím. A čo je dôležité - keď sa mi niečo podarí, povedia mi to ! A nič nie je lepšie ako keď ma tréner pochváli. A oni fakt chvália. Ale aj kričia. a na mňa celkom dosť. Nie je sa čo čudovať. A ako bonus ešte aj úžasne vyzerajú!

3. ZLEPŠENIE NÁLADY O 100%. Sú dni, kedy nemám chuť na nič. Ledva sa dotrepem na tréning a ešte v šatni rozmýšľam, či fakt idem. Neraz som v autobuse rozmýšľala, či dnes mám energiu a chuť, či to zvládnem a chcela som vystúpiť. Ale nech mám akokoľvek ťažký deň, nech som akokoľvek smutná alebo nahnevaná, domov však vždy odchádzam s úsmevom na perách a naozaj šťastná. Odvtedy ako som si toto uvedomila, si na ten ,,pocit po tréningu" spomeniem vždy, keď mám náladu pod psa.

4. BOLESŤ A MOZOLE- neraz som písala o tom, že bolesť na druhý deň po cvičení skutočne milujem. Vždy ráno v posteli objavujem nové a nové svaly, ktoré mám a ktoré dokážu bolieť. A vždy sa cítim super, lebo bolesť je znakom toho, že som niečo robila. A to tiež mozole. Často vypadám, že po večeroch kopem kanály. 

5. KAMARÁTI - crossfit je o komunite ľudí, ktorí sú v tom so mnou vedia čo prežívam a vždy sa na nich môžem spoľahnúť. Nikdy nedovolia aby som si ublížila, alebo nedokončila sériu. Pomáhajú mi keď mám pocit, že už naozaj ďalej nemôžem. Povzbudzujú, fandia, pochvália. A to hneď od úplného začiatku, keď som prišla ako úplne neznámy človek a nikto nevedel ani moje meno.  

6. PREKONÁVANIE SAMÉHO SEBA - a to úplne každým tréningom. Každým ďalším dňom mám pocit, že toho dokážem viac, som silnejšia a viac vydržím. Keď sa teraz pozerám spätne na to, čo som ešte nedávno nevedela a čo už dnes dokážem, som naozaj šťastná. A ľudia ktorí ma poznali predtým by tomu fakt neverili. (znova pozdravujem Erika :)) Veď aj mne sa to ťažko verí.

7. POCIT PO TRÉNINGU - práve ten, keď ležím na zemi, som celá mokrá a vibruje mi celé telo. Ten je úplne najlepší zo všetkého. Alebo keď ešte hodinu sedím v šatni a prezliekam sa spoločne s dievčatami, ktoré skončili tréning hodinu po mne. 

8. SKRYTÁ IDENTITA - na tréningoch sú si všetci rovní. Je jedno či si v skutočnom živote lekár, právnik alebo predavačka. Tu je to každému jedno. Tu si niekto, kto na sebe maká a snaží sa prekonať samého seba. Keď som začala chodiť na crossfit všetci si mysleli, že som z pomocnej školy a nedokončila som asi ani základku. Niekedy je fajn sa tváriť blbo, ľudia potom nemajú vysoké nároky a očakávania. Smutné ale je, že často - krát to nebolo schválne. Zato mi ale tréneri vždy všetko vysvetlili znova, niekoľkokrát, inými slovami. A neviem prečo to píšem v minulom čase, nič sa nezmenilo. Stále nerozoznávam napríklad ľavú a pravú a pri niektorých cvikoch neviem skoordinovať ruky a nohy ani po mnohonásobnom vysvetlení a usmernení.

9. ČÍM VIAC, TÝM LEPŠIE - asi to bude znieť paradoxne, ale ja mám najradšej práve tie drsné tréningy, kde toho treba urobiť veľa alebo samotný WOD trvá dlho. Práve po takých mám vždy najlepší pocit. Keď sa už nevládzem zdvihnúť zo zeme a ďalších 15 minút cvičenia predomnou. (Dúfam, že toto nikto nevezme ako návod). Keď v pohode po cvičení odkráčam do šatne, nemám zo seba úplne dobrý pocit. 

10. ÚPRAVA VÁHY - a v neposlednom rade to najdôležitejšie, prečo som sa ja pre crossfit rozhodla. Už po niekoľkých tréningoch som na sebe videla zmeny a úbytky váhy boli fakt vysoké. Samozrejme že to nie je jediný faktor a veľmi dôležitá je strava. Ale keď si dáš pred tréningom Oreo Milku, budeš mať viac energie.

Presvedčila som Ťa? Tak príď do komunity ľudí, kde Ťa nikdy nenechajú v štichu. Kde Ťa naučia prekonávať samého seba. Posúvať svoje hranice až tam, kde teraz ani nedovidíš. A uvidíš, že si to zamiluješ rovnako ako ja a milión ďalších ľudí :)

A koniec koncov, kde inde vás donútia behať s traktorovou pneumatikou nad hlavou po ulici medzi ľuďmi, autami a električkami a to aj v prípade, že bez lodičiek a tip - top looku normálne na ulicu nevyjdete?  

Už zajtra ráno končí hlasovanie v Súťaži BLOGER ROKA, ktoré je tento rok neskutočne tesné. Ak máte radi môj blog, radi čítate čo napíšem a radi sa sem vraciate, budem nesmierne rada, ak mi dáte v súťaži svoj hlas. Hlasovať môžete NA TOMTO MIESTE!. 

Z celého srdca Vám ďakujem.

S láskou
Vaša

Bol to jeden z tých obávaných dní, kedy mi len pomyslenie naň spôsobovalo predčasné vrásky na čele. Jeden veľmi podobný štvrtok som už raz zažila a práve v to ráno som si naň spomenula. Na tie obavy, ktoré trvali niekoľko dní a na ten slastný pocit, keď som si večer ľahla do postele s pomyslením na to, že Matkin mal fakt pravdu, keď život prirovnal k písmenkovej polievke. Že neplynie podľa abecedy a po B vôbec nemusí nasledovať písmenko C. Že si naberieš a nikdy nevieš, aké písmenko sa Ti ocitne na lyžici. Možno v celej Tvojej polievke nie je ani jediné písmenko C a Ty sa obávaš zbytočne. Už niekoľkokrát som sa presvedčila o tom, že k tomu, aby bol človek šťastný stačí len jedna vec a to práve rozhodnutie byť šťastný. A ja som sa už ráno rozhodla, že nech sa stane čokoľvek, tento deň skončí rovnako ako ten krízový štvrtok kedysi pred dvoma rokmi. S úsmevom na perách. A tak aj bolo. A namiesto očakávaného obávaného písmenka C, prišlo písmenko niekde z konca abecedy, ktoré by som nikdy nečakala. Dostavilo sa v podobe mailu od organizátorov súťaže krásy MISS FACE, ktorí mi oznamovali, že si ma vybrali ako porotcu na najbližší kasting, ktorý sa konal na ďalší deň v Zlíne. O súťaži MISS Face sme sa s Dadkou bavili už dávnejšie a uvažovali sme, že by som to vyskúšala ako účastník. Myšlienka celej súťaže a pomoci predčasne narodeným detičkám sa mi veľmi páčila, avšak prechádzať sa v nákupnom centre v plavkách pred davom ľudí, to nebolo nič, čo by som ja dokázala zvládnuť a vec, za ktorú každé dievča naozaj obdivujem. Vďaka za naše neverejné súkromné castingy v hoteloch ,,len" s porotou. 

No keď som zistila, že MISS Face hľadá človeka do poroty, hneď som im dala vedieť o mojej misskovskej vášni a o talente vždy vybrať na každej súťaži krásy tie víťazky, ktoré skutočne vyhrajú. (Finále MISS Slovensko bude o mesiac, ale ja už teraz viem, kto vyhrá. Prezradím ale, že to bude štvrtá víťazka v histórií súťaže s týmto číslom. :)) 

Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a na svete nebolo šťastnejšieho človeka! Toto bola jedna z tých vecí, ktoré som vždy vyskúšať chcela, ale už som si nedokázala predstaviť konšteláciu udalostí, ktoré by to dokázali zariadiť. Ale nikdy nehovor nikdy a zrazu bol jeden krásny piatok ráno a ja som v štvrťmetrových podpätkoch bežala po vlakovej stanici v Prahe na vlak do Zlína. Bežala, pretože som ako štandardne nestíhala a to aj napriek tomu, že som vstávala asi tak pred 5 hodinami. Do Zlína, ktorý som si na mape Česka vedela predstaviť len tak veľmi približne. Na vlak, ktorý som hľadala na inom nástupišti, pretože nie je dôležité číslo nástupišťa ani vlaku ale to, že má byť žltý. A žltý som videla na inom nástupišti. (Dnes som hovorila starkej, že si postupne zosvetľujem vlasy a že by som sa chcela dostať na celkom svetlú farbu. Na čo mi povedala, že neodporúča, že to už nikomu nikdy nevysvetlím, že to nemám prirodzene.) Stevarda som presvedčila, že do Zlína idú a v jednom momente sa tváril že mi celkom verí. Tá moja schopnosť argumentovať ma raz dostane do dobrých problémov. Moje miesto ale chvalabohu bolo obsadené a spolucestujúci ma v poslednej minúte donútili vystúpiť. No to že je vlak žltý neznamená, že ide fakt mojim smerom a ak ešte dokonca stojí aj na inom nástupišti, to je ďalší fakt overeniahodný. Navigácia nebola nikdy moja silná stránka, a stratiť sa aj v nákupnom centre nie je nič čo by mi bolo cudzie, ale nenájsť správne nástupište, tým som už aj svoju osobnú latku dezorientácie vyhodila kdesi do stratosféry. Vlak som stihla len vďaka tomu, že meškal 10 minút a zase som si potvrdila staré známe - viac šťastia ako rozumu.

Cesta prešla rýchlo, no do Zlína som dorazila s vybitým telefónom, lebo čo budete robiť 4 hodiny vo vlaku? Samozrejme som sa bez navigácie vybrala úplne opačným smerom, ale tento krásny jarný deň bol ako stvorený na prechádzku. A hlavne v tom čo som mala na nohách. Posledné percentá batérie v telefóne mi ukázali správny smer a do nákupného centra som dorazila s neuveriteľnou hodinovou časovou rezervou, ktorú som využila na nabitie telefónu v asi jedinej zásuvke na celých 4 poschodiach v obchode s bublinkovými čajmi a na namaľovanie sa na záchode s najčudnejším žltým umelým svetlom, kedže som to ráno nestihla a tiež usúdila, že do večera by som aj tak s celodenným mejkapom nevyzerala pekne.

 V nasledujúcich chvíľkach som sa zoznámila s organizátormi a ďalšími členmi poroty a nenápadne si poprezerala čakajúce dievčatá. Hneď v prvej sekunde som si našla svoju favoritku! 

Nákupné centrum sa pomaly zapĺňalo ľuďmi a kedže bol casting spojený s akciou Night shopping, nebolo tých ľudí vôbec málo. Posadali sme si na svoje miesta a prišiel moment, o ktorom som bol presvedčená že keby nikdy neskončil, vôbec by mi to nevadilo. JA, obyčajná Nika, ako porotca súťaže krásy! Za jedným stolom s riaditeľkou Táňou Makarenko a s ešte pár dní uradujúcou Českou MISS Nikol Śvantnerovou. Z Nikol som bola celkom prekvapená a ako na mňa z instagramu alebo Facebooku pôsobila pomerne namyslene, v skutočnosti to bolo fakt veľmi milé dievča.  

Predstavenie poroty bol pre mňa obrovský zážitok, hlavne tá časť, kedy ma moderátorka predstavila a ja som sa pekne uklonila a pozdravila ľuďom, ktorí sa na casting prišli pozrieť. No ktovie, či by moje predstavenie prebehlo tak hladko, keby som nezopakovala po vzore predošlých už predstavených členov poroty to, čo urobili oni. Keby sa prečítalo moje meno prvé ostanem sedieť a trapas by bol na svete. Dosť veľký trapas. 

Dievčatá čakali dve kolá, v prvom sa predstavili v civilnom oblečení a odpovedali na otázky moderátorky, v druhom kole v plavkách a potrápili ich otázky poroty. O tom, že budem klásť otázku niektorej slečne som tiež dopredu informovaná nebola, ale kedže som na moju januárovú missku išla dokonale pripravená, ovládala som všetky otázky, ktoré sa kedy niekto nejakej missky opýtal. Pôvodne mi napadla otázka, spojená s charitatívnou činnosťou súťaže a to čo pre ňu znamená pomoc iným a v čom tkvie krása pomoci. Rozhodla som sa ale otázku pozmeniť, kedže nebolo vôbec jasné, či by bola otázka pochopená a predsa len treba brať ohľad aj na jazykovú bariéru :) Moja druhá otázka bola o trocha ľahšia ale zato odpoveď mohla o slečne veľa prezradiť a to - ako si predstavuje ideálnu MISS Face a či sa ona považuje za takú osobnosť. Jej odpoveď ma vôbec nepresvedčila a v konečnom hodnotení som jej číslo na postupovom hárku nezakrúžkovala. Do semifinále postúpili ale 4 dievčatá, s ktorými som bola veľmi spokojná. Počas toho, ako pred nami stáli dievčatá nastúpené som rozmýšľala nad tým, či sa rovnako cítili porotcovia aj vtedy, keď som stála ja pred nimi. Či niekto urobil presne to, čo vtedy ja, že som jedno dievča úplne prehliadla a ani som sa nezamyslela nad tým, či nemá niečo, čo by ma zaujalo a prečo by mala postúpiť. Niekedy možno stačilo len pár sekúnd na to, aby niekto zničil jeden veľký sen. Keď raz budem riaditeľka mojej vlastnej súťaže krásy, ako prvú vec budem od dievčat chcieť vedieť to, prečo sa chcú stať miss, čo pre to už urobili a čo sú ochotné obetovať. Či je naozaj táto súťaž to, čo skutočne chcú. Až potom ma bude zaujímať ako chodia a ako vyzerajú v plavkách. Aj keď mi Táňa povedala že chcieť nie je všetko, ja si myslím, že keď niekto niečo chce, dokáže aj nemožné. 

Po skončení kastingu ešte prebehla autogramiáda Nikol, Moniky, riaditeľky Táni a pani moderátorky (fakt netuším ako sa volala, a vzhľadom na to, že nemám telku netuším, čo vôbec normálne moderuje). Sadla som si k ním a pozorovala som tie malé dievčatká, ktoré prišli za ručičku s maminou, vypýtať si podpis od missiek. Pamätám si keď mne dala podpis Edita Krešáková a ja som týždeň nevedela zaspať. Ale dôležité dodať, že to som už úplne malé dievčatko nebola (afterpárty po MISS Slovensko 2009). Nikol som sa opýtala, či ju to stále baví, na čo odpovedala, že toto Ťa neprestane baviť nikdy. A tomu celkom rozumiem. 

Jeden veľmi milý moment som zažila tiež, kedy za mnou prišlo malé dievčatko, či sa s ním odfotím. No keby tá vedela, že ma potešila viac, ako poteší ju fotka so mnou. Ale zaujímalo by ma čo ako si myslela, že s kým sa fotí. Každopádne to bolo úžasné a tú fotku by som chcela tiež :)

Domov som prišla niekedy o druhej ráno, ale zaspávala som s tým najlepším pocitom vďaky za toto všetko, 

Ďakujem, že som to mohla zažiť.

Stále prebieha hlasovanie o postup do finále súťaže BLOGER ROKA 2015. Ak máte radi môj blog, radi čítate čo napíšem a radi sa sem vraciate, budem nesmierne rada, ak mi dáte v súťaži svoj hlas. Hlasovať môžete NA TOMTO MIESTE. 

Z celého srdca Vám ďakujem.

S láskou 

Vaša

Posledné dni si každý večer otvorím toto okno a niečo pripíšem. Ďalší deň to zmažem a napíšem niečo nové. Moje myšlienky a pocity sa momentálne tak menia, že na otázku ako sa mám už radšej ani neodpovedám. V jednom okne prehliadača otvorená stránka s letenkami do celého sveta, v ďalšom vlaky do Ženevy. Vo worde rozpísaný motivačný list do CERN - u a vedľa na posteli položená knižka francúzskej konverzácie. Nie som si celkom istá tým, čo toto všetko znamená, no po tom, ako sa za posledné dva mesiace zmenilo v mojom živote úplne všetko, mám pocit, že ak urýchlene niečo neurobím a v najlepšom prípade niekde neodídem, výsledok môjho pobytu v Prahe bude úplne opačný, ako bol pôvodný zamýšľaný cieľ. 

Všetko sa to začalo spackaným semifinále MISS Slovensko o ktorom som vrámci zachovania akej takej serióznosti radšej ani nič nenapísala. Lebo to že som na jednu z najdôležitejších udalostí v mojom živote, kvôli ktorej som bola týždeň tak mimo, že si niektoré dni poriadne ani nepamätám,  meškala hodinu a 40 minút je obdivuhodný skutok a všetci by si pomysleli že som absolútny blázon. Ale žiaľ to sa skutočne stalo. Problém ale nebol v tom, že by som neodkázala prísť načas, ale v tom, že som si pozvánku na semifinále nechala v Prahe a pamätala som si, že kasting začína rovnako ako ten regionálny. Ale holt, nezačínal. Vyrazili ma medzi prvými a niekedy keď porota práve v Hiltone vyberala finálovú 12 - stku dievčat ja s Adamom sme už sedeli v Centrali na lavičke a tlačili do seba McFlurry s KitKat čokoládkami a karamelovou polevou. Na chvíľku som bola aspoň na prvý pohľad šťastná. Ono tie sladké blbosti nesklamú. A hlavne najlepší kamaráti. Tí nesklamú nikdy. V nasledujúcich minútach som sa ešte rozplakala pri stojane s gumovými medvedíkmi v Bille, pretože nemali JOJO Princezné a ja som v tom momente nechcela nič iné na svete, len gumovú korunku. Plakala som ešte niekoľkokrát kým som pochopila, že kvôli nejakej súťaži sa svet nezrúti. Aj keď som vedela, že nájsť motiváciu na čokoľvek bude v nasledujúcom období oveľa ťažšie ako kedykoľvek predtým.  

A mala som pravdu. Aj keď ten svet sa v najbližších dňoch skoro zrútil. Toľko sladkého, koľko som dokázala do seba natlačiť v najbližšom týždni, to svet ešte nevidel a vynahradila som si na 100% posledné 4 mesiace bez sladkého a Vianoce bez jediného koláča. Kolegovia mi do práce nosili sladkosti, čokoládky, koláče, ťahali ma po cukrárňach a ja som si to užívala a tie čokoládky chvíľkovo fakt pomáhali. Doma som ale po večeroch plakala, aj kvôli jedlu, aj kvôli tomu, že nedokážem nájsť motiváciu na cvičenie a zablokovala, odlajkla a odfollowla som všetky stránky, ktoré mali s misskou niečo spoločné. Nie preto, že by som sa hnevala alebo niečo podobné, skôr preto, aby som nevidela žiadne novinky a nebola kvôli tomu viac smutná.
O pár dní, keď mi všetko došlo a kríza vyvrcholila, moje kroky putovali do kaderníctva Frank Provost, kde boli ochotní ma zobrať 15 minút po zavolaní a nedali mi príležitosť na rozmyslenie si zásadného kroku a to odstrihnutia pol metra mojich milovaných vlasov. Zmenu som plánovala väčšiu a to buď kompletné odfarbenie na svetlo, prípadne biele ombre. Ale vzhľadom na fakt, že bolo tesne pred záverečnou a sťahovať čiernu trvá celú večnosť, farebná zmena ma ešte len čaká.
Krízový mesiac pokračoval veľkou krízou vo vzťahu a následným rozchodom a všetkými tými vecami, ktoré musia dvaja ľudia, ktorí spolu bývajú, po konci vzťahu vyriešiť. A bývať spolu ešte dva mesiace potom, nie je situácia vhodná pre krehké povahy. Niekedy tu mi došla veľmi dôležitá vec a to fakt, že ma v Prahe už vôbec nič nedrží a keby v tej chvíli prišla ponuka odísť hoci aj na druhý koniec sveta, do rána by som vedela byť zbalená. Koniec koncov som mala pocit, že by táto zmena neprospela len mne. Niekoľko dní som sa každé ráno budila s tým, že keby som v tom momente zmizla, vôbec nikto by si to nevšimol. Nikdy som nemala chuť odísť viac ako práve vtedy. A napríklad na odchod do Francúzska na rok stačilo oveľa menej. Indonézia podobne. Ako som už neraz spomínala - kríza je produktívny stav, len treba odstrániť tú horkú príchuť. 
Vraj sa u žien pocit všeobecnej podráždenosti spúšťa zistením, že ich nikto neoceňuje, nemiluje, neobdivuje a teda svet na ne kašle. A presne toto bolo ono. Odišla som zo Slovenska, od svojich kamarátov a rodiny, do mesta kde som nemala absolútne nikoho a práve po rozchode mi tento stav začal naplno dochádzať. Stále som uvažovala nad tým, či práve sťahovanie do Prahy nebola tá najväčšia chyba, akú som v poslednej dobe urobila. Či by som nebola šťastnejšia, keby som ostala v Bratislave. Mala by som svojich skvelých kamarátov, rodinu a môj závideniahodný tip - top nalinkovaný život ako dovtedy. Namiesto toho som bola v Prahe, úplne sama, smutná a bez absolútnej chuti čokoľvek robiť. To že som nedokázala ísť cvičiť ma ale štvalo zo všetkého najviac. Stálo ma to veľa síl a niekoľko ťažkých a dlhých dní, kedy som samu seba prehovárala, že sa na to nesmiem vykašlať a zahodiť tie ťažké 4 mesiace, počas ktorých som dokázala schudnúť hmotnosť malého človeka. A nakoniec som to dokázala a bola som na seba naozaj hrdá. Konečne som motivovala samu seba a mala som na tréningoch pocit, že mi to aj akosi začalo ísť a hlavne, že ma to znova baví a napĺňa. A že som po cvičení skutočne šťastná. Ale moja radosť netrvala dlho a prišla  ďalšia  kríza v podobe vykĺbeného ramena a nekompromisné ,,tri nedele bez cvičenia" od chirurga na pohotovosti ma rozplakalo už na stole v jeho ambulancii. Nasledujúce dni som stále plakala a to nie len kvôli tomu, že nemôžem cvičiť a že to je zase v háji, ale hlavne kvôli tomu že to neskutočne bolelo. V noci som nedokázala spať a budila som sa každých 15 minút na bolesť, akú som dlho nezažila. Nepomáhali žiadne lieky proti bolesti, v žiadnej polohe som nedokázala zaspať. Po dvoch týždňoch som dokázala rukou aspoň čiastočne hýbať a dnes už chodím aj na crossfit ale cvičím zatiaľ s obmedzením. Pomaly  som z toho najhoršieho vonka nie len čo sa ramena týka ale hlavne po psychickej stránke. Zase som šťastná. Zase sa všetko začína pomaličky vracať do starých koľají.
Veľmi ma nakoplo aj to, že môj blog sa druhý rok po sebe ocitol v súťaži BLOGER ROKA. Uvedomila som si, že toto bolo vždy také moje miesto, ktoré som tak milovala. Môj malý svet, kde som si vždy mohla písať čo som chcela. Úplne som na to v poslednej dobe zabudla. A popritom mám úžasných čitateľov, ktorí ma vždy dokážu povzbudiť a dodať obrovskú chuť do života. Som Vám tak strašne vďačná a mám obrovskú radosť. Z toho, že moje články stále čítate, aj keď som dva mesiace nenapísala vôbec nič. Že toto miesto denne navštívi toľko ľudí a stále sa vracajú. Že mi ľudia píšu krásne maily a nech mám akokoľvek zlý deň, povzbudivý mail od cudzieho človeka je niečo, čo mi dokáže vždy do očí vtlačiť slzy radosti.

ĎAKUJEM.