Dotočené. Varila som v telke. A to aj napriek tomu, že som to po prvom telefonáte z Primy KATEGORICKY odmietla a tomu, že som to naposledy robila v auguste 2017 a tomu, že som pár dní predtým doma v kuchyni našla niekoľko týždňovú červenú kapustu, na ktorej vyrástli krásne žlto biele kvietky. Síce to boli prvé kvetiny, ktoré som kedy v živote vypestovala, môj záhradkársky úspech vo svete docenenie nenašiel a viac ľudí vydesil, než potešil. Ja som ale zvyknutá tešiť sa z malých životných úspechov a to obzvlášť tých, ktoré sa akokoľvek týkajú praktického života a to aj v prípade, že som si nie úplne istá tým, či kvetiny na niečom, čo bolo primárne určené na konzumáciu sú úplne žiadúce.  

Ja, Nika, najväčší tragéd, čo sa akýchkoľvek domácich prác týka, som varila pred kamerou a nie len, že varila pred kamerou, ja som si to celé užila tak veľmi, že som na okamih nadobudla pocit, že to so mnou nie je až také tragické a variť (síce podľa detailných inštrukcií) dokážem. Ale o tom zase inokedy!
To, že som svoje gastronomické schopnosti mimoriadne precenila som si potvrdila už pár dní potom, kedy som v eufórii z dobrého výsledku pred televíznymi kamerami, spálila doma v rúre tofu na uhoľ. Svet bol zase v poriadku. 

Počas pár dní predtým ale boli momenty, kedy som ale o tom, či je ten môj svet a tak všetko okolo v poriadku pochybovala niekoľkokrát. Pochybovali aj všetci okolo. Ale to nie je nič, čo by sa štandardne nedialo, všakže. Nedávno sa ma v jednom rozhovore pýtali, čo považujem za svoj najväčší životný úspech. Odpovedala som, že to, že som stále nažive, čo kamarát okomentoval, že u nikoho by túto odpoveď nechápal viac.

A toto je výber toho najlepšieho z môjho blond vesmíru, z čoho by si každá udalosť zaslúžila vlastný priestor v tomto virtuálnom svete:

1. Poslala som pomstu ďalej.

Dôvod, prečo ma Peťa prihlásila do Prostřeno som Vám už písala. Po mojom variacom dni v stredu večer sme si s Peťou otvorili fľašu vína, vstrebávali dojmy, riešili, vymýšľali, plánovali a len tak bez potreby čokoľvek robiť, sme sedeli a užívali si to, že je to za nami. Po prvej fľaši vína som nadhodila, že by bolo fajn, keby išla variť do telky aj Peťa, na čo reagovala úplne bez akejkoľvek emócie, že to vlastne čaká a ak ju prihlásim, bohužiaľ bude musieť ísť. Viac som počuť nepotrebovala. Hneď na druhý deň ráno som vyplnila prihlasovací dotazník a oznámila to televíznemu štábu, aby ju do natáčania vybrali čo najskôr. Odpoveď od produkcie prišla do 24 hodín a ani nie do týždňa Peťa podpisovala zmluvu. Tento druh pomsty ale mal v sebe čosi disharmonické, keďže som vlastne nevymyslela nič nové a tak som Peťu prihlásila do ďalšej reality show. Do Farmy. Ak je niečo, čo som nikdy nedokázala pochopiť, tak to bol práve tento formát televíznej show. A tiež to, ako dokážu na jedno miesto dostať toľko tak rozdielnych, konfliktných a absolútne navzájom nekompatibilných ľudí. Zhodou okolností poznám slečnu, ktorá Farmu pred pár rokmi vyhrala a úplnou náhodou práve na Facebook pridala status, v ktorom vyzývala niekoho z radov svojich priateľov na skutočne ,,nezabudnuteľný zážitok na Farme". Ruka bola v rukáve a ,,Petina prihláška" mohla preskočiť niekoľkostranový vstupný dotazník a náročný výberový proces, pretože, povedzme si úprimne, keď vidíte zloženie Farmy, je ťažko predstaviteľné, čo finálnemu výberu tohto zloženia superpodivných jedincov vôbec muselo predchádzať. Z Markízy sa Peti ozvali skôr než som čakala a stav je 3:1 pre mňa!
Latka je nastavená pomerne vysoko a som si viac než istá, že Peťa čoskoro vráti úder. Ale ja som pripravená na akýkoľvek telefonát z ktorejkoľvek televízie, kde mi oznámia, že si ma berú do konca života na osídľovanie novej planéty. Ale v poho, idem. 

2. MISSkovala som!

Trvalo mi dva roky, kým som bola psychicky pripravená znova absolvovať finále súťaže MISS Slovensko. Prípravy som začala už pár dní predtým v Brne, kde som si v obchode POSHme vyberala šaty. Pár ľudí sa pýtalo na to, prečo idem kvôli šatám až do Brna, ale ktokoľvek, kto by toto miesto navštívil by to v momente hneď pochopil. Nie len to, ako to tam vyzeralo, ale hlavne to, ako nádherne sa o mňa starali, bolo absolútne dokonalé! Na ich internetovej stránke som si vybrala šaty, ktoré sa mi páčili najviac a zhodou okolností bola podstatná väčšina svadobných. Mne pripadali ako normálne biele šaty, no keď som sa navliekla do prvých a opýtala sa, či náhodou nie sú svadobné, dostala som odpoveď, že áno, samozrejme sú. Po vyskúšaní niekoľkých, na vešiaku inak úplne prenádherných svadobných šiat, som zistila, že ak je niečo, v čom fakt vyzerám tragicky, je to práve tento druh šiat. Môj organizmus sa voči nim začal prirodzene brániť a zničil akúkoľvek charizmu, ktorú som kedy mala. Asi znamenie. Asi chápem.
Na túto príležitosť sme s vizážistkou zvolili trocha netradičný wet look, na ktorý som nikdy predtým odvahu nemala. Počas toho, ako mi slečna do vlasov nanášala plné dlane gélu, polievala to vodou a zalakovávala lakom, som začala premýšľať nad tým, či budem mať ráno dostatok priestoru na to, aby som túto hmotu úspešne dostala z vlasov preč a dostavila sa na ďalšiu MISS udalosť a to kasting na MISS stredných škôl do Žiliny, v stave prijateľnom pre člena poroty súťaže krásy, ktorý by mal hodnotiť iných. Keď som však nadránom odchádzala z hotela Hilton, kde sa konala recepcia po finále missky, začala som tušiť výskyt blížiacich sa problémov. Tie prišli hneď po tom, ako som sa zobudila polhodinu pred odchodom vlaku a takmer som si nestihla ani zbaliť kufor, ktorý som večer odignorovala, však ráno budem mať času dosť. Do Žiliny som dorazila hodinu pre začiatkom kastingu, čo mi poskytovalo dostatok času na to, aby som sa kdesi na záchodoch nákupného centra nakreslila na tvár niečo, s čím by som si mohla sadnúť do poroty súťaže krásy a organizátorom by som nerobila hanbu. Umývať si vlasy v umývadle do úvahy úplne neprichádzalo a ostalo mi jediné - tváriť sa, že to tak má byť.
Ako štandardne som nedoladila detaily a počas toho, ako som si rozložila na zem kufor a dve kabelky, lodičky, šaty a šminky, v miestnosti sa objavili ďalšie účastníčky kastingu. Veľmi reprezentatívne, Nikoleta!
Prvá skupinka dievčat sa ma opýtala, či idem tiež súťažiť, čo ma vzhľadom na hornú vekovú hranicu 20 rokov mimoriadne potešilo. A zvlášť potom, čo za mnou na tlačovej konferencii MISS Slovensko, pár dní predtým prišiel jeden novinár s tým, či by som sa nechcela prihlásiť tiež. Ale do súťaže MISS mamina, lebo na toto som už stará.
Ďalšia slečna mi oznámila že miluje Neinstantnú krásu a že som jej vzor. Druhá mi pochválila rúž na perách a zaujímavý účes (!!!) a ďalšia ma objala a oznámila mi, že keď bude veľká, bude ako ja. Zo 6 dievčat, ktoré som na záchode stretla mi 2 povedali, že som ich vzor. Počas zostávajúceho času počas ktorého som sa domaľovala a prezliekla som premýšľala nad tým, akými životnými traumami si preboha človek musí prechádzať, aby si za životný vzor zvolil práve mňa. Nestalo sa to prvý krát, no táto informácia ma vždy nanovo prekvapí. 

Kasting prebiehal presne tak, ako by som od súťaže krásy, ktorá dáva dôraz nie len na tú vonkajšiu, ale hlavne na vnútornú krásu, očakávala. Dostala som do ruky mikrofón a vzhľadom na fakt, že mám odsledované všetky nie len národné, ale aj svetové súťaže krásy za posledných 20 rokov, presne viem, čo sa na podobných miestach zisťuje a pýta. Neexistoval vhodnejší človek, ktorý by kasting súťaže krásy mohol viesť. Ťažko povedať, či rovnakú radosť z priebehu mali aj účastníčky, pretože občas som sa opýtala presne tie veci, na ktoré bez prípravy do mikrofónu pred porotou a celým nákupným centrom odpovedať fakt nechcete.
A tiež nechcete zmeškať televízne natáčanie, za ktoré hrozí niekoľko desiatok tisícová pokuta, no niekto, kto kladie nevinným, milým dievčatkám debilné, zákerné otázky, si ani nič iné nezaslúži. A tak som ostala večer v Žiline, bez akejkoľvek možnosti dostať sa naspäť do Prahy predtým, než začne moje prvé ranné natáčanie relácie Prostřeno. Posledný vlak do Prahy bol beznádejne plný a prvým ranným by som sa na miesto natáčania dostavila tak tri hodiny po začiatku.
Niekedy v tom čase, kedy by som dávno mala cestovať naspäť do Prahy, som sedela v župane na lehátku v privátnom wellness v hoteli, kde sa pred dvoma rokmi konal môj kasting na MISS Slovensko, tešila sa z toho, že som si konečne umyla tú hmotu z vlasov a snažila sa vybaviť si tú časť zmluvy, ktorá obsahovala sankcie za nedodržanie zmluvných podmienok a konkrétne to, či pokuta za nedostavenie sa na natáčanie je 75 alebo len 50 tisíc. V obidvoch prípadoch to bolo o trocha menej než taxík zo Žiliny do Prahy, čo aplikácia vyčíslila myslím na 600 eur.
V hodine dvanástej mi napadlo skúsiť pohľadať spolujazdu, však v nedeľu večer zo Žiliny do Prahy niekto cestovať musí. Našla som jedno auto, ktoré síce bolo plné, ale vyskúšala som to. Šofér mi oznámil, že by som teoreticky mohla vojsť, ale vzhľadom na to, že už berie 3 ľudí, nie je isté či ja, môj veľký ružový kufor a obrovská kytica, ktorú som dostala a radšej utajila, do auta vojdeme.
Na miesto stretnutia som prišla v menšej neistote, no stále o trocha bližšie k cieľu, ako ešte pár chvíľ dozadu na hoteli. Všetko sme úspešne do auta natrepali, môj doprovod odfotil ŠPZ auta, však keby náhodou a ja som celú cestu v aute smerom do Prahy, so šoférom pochybného pôvodu, rozmýšľala nad tým, či som to otázkou, ktorú som položila slečne, ktorá si v dotazníku uviedla ako hlavnú záľubu klasickú literatúru, či by bol Holden Caulfield v dnešnej spoločnosti prototypom ideálneho hrdinu, predsa len trocha neprestrelila a či som tieto stresy mala za to. Pomsta. 

3. Znova som cestovala.

Čakala ma ďalšia cesta na Slovensko. Tentokrát do Bratislavy na semifinálový kasting súťaže MISS stredných škol. Začínali sme v sobotu o 9 ráno a mala som celý piatok na to, aby som sa úspešne dostala do Bratislavy. Človek by si myslel, že po skúsenosti spred pár dní, kedy som uviazla v Žiline sa zachovám zodpovedne a nebudem riskovať akýkoľvek problém s dopravou na Slovensko. Hovorí sa, že chybami sa človek učí, no tento frazeologizmus veľmi pravdepodobne predpokladá človeka, schopného existovať na tejto planéte aspoň trocha prakticky a rozumne. 

Na cestu do Bratislavy som si zarezervovala spolujazdu o 6 poobede a nič nenasvedčovalo tomu, že by som tentokrát mohla situáciu skomplikovať nejaká nepredpokladaná, neočakávaná a nežiadúca udalosť. Deň sa ale vyvinul trocha inak a po rannom tréningu som sa rozhodla absolvovať ho poobede znova a zlepšiť si čas. Spolujazdu som zrušila s tým, že si nájdem neskoršiu, keď sa vrátim po tréningu domov. No iba že by nie. Iba že by v piatok večer nič neskoršie nešlo. Vtedy predsa ľudia spolujazdy nevyužívajú! A hlavne vtedy, keď sú vlaky a autobusy úplne plné. Zrušila som istú spolujazdu s ktorou by som bola úplne krásne ešte pred desiatou v Bratislave, kvôli tréningu, ktorý som absolvovala už ráno! 

Situácia bola zúfalá, no v porovnaní s tým, čo som prežila pred pár dňami v Žiline to bola veľmi light verzia toho, čo odkážem. Google pre ukľudnenie akejkoľvek podobnej situácie poradil alkohol, tvrdšie drogy, sex, alebo relax vo vani. Po zoskenovaní a sozumarizovaní dostupných možností som zvolila vaňu s penou, napísala si na Instagram zhrunutie súčasnej situácie a začala dúfať v nejaký zázrak. V podobných situáciach nemá zmysel podliehať panike, ani sa nejako zbytočne stresovať. Odkedy neriešim veci, ktoré nemôžem ovplyvniť, som podstatne šťastnejšia. Aj keď mi hrozia veľké problémy, alebo stotisícové pokuty. A všetko, čo sa vyriešiť má sa skôr či neskôr vyrieši. Vyriešila sa aj toto. Do Bratislavy som sa nakoniec dostala nadránom a ako bonus som si so sebou priniesla jednu šialenú bolesť kompletne celého tela. Nuž, komu niet rady, tomu niet pomoci.  

4. Týrala som dievčatká

Po tom, ako som úspešne dorazila do Bratislavy, vypila 4 kávy a trocha sa prebrala životu, ma čakala ako jedného zo siedmych členov poroty, veľmi zodpovedná úloha. Vybrať z 25 dievčat, ktoré do semifinále postúpilo 10 najlepších. 10 finalistiek. Výberom sme strávili celý deň a donútiť 7 ľudí zhodnúť sa na rovnakých 10 menách bola beh na dlhú trať. Pri každom presunutí fotky semifinalistky na kôpku ,,nepostupuješ" som rozmýšľala niekoľkokrát a ani jednu sme neposlali domov bez dôkladnejšieho premyslenia. Však to mohol byť ich sen. Rovnaké veľký, ako bol kedysi môj. Po konečnom výbere som sa zhostila neľahkej úlohy a dievčatám som oznámila, či postupujú ďalej, alebo sa budeme musieť rozlúčiť. Počas tejto chvíle mi srdce bilo viac než ktorejkoľvek slečne, ktorá čakala na výsledok, klepali sa mi ruky a najradšej by som si ich ďalej zobrala takmer všetky. Ale podarilo sa. Máme ich. A sú úžasné!
V najbližších mesiacoch nás čaká spoločný veľmi rozmanitý program a už teraz sa neviem dočkať. Po sobotnom semifinále postupujúce finalistky ostali v Bratislave a ja som vymyslela, že by bolo fajn overiť dievčatá vo všeobecnom prehľade. Po tom, ako som okolo polnoci dorazila na hotel som namiesto dospávania minulej noci strávila túto nad vymýšľaním takmer 60 otázok, ktoré mali dievčatá preveriť v každej oblasti. Ako sa volala prvá žena vo vesmíre. Kto prvý oboplával svet. Po akej udalosti vstúpili spojené štáty americké do druhej svetovej vojny, za čo dostal Einstein Nobelovu cenu, alebo jedna, ktorú som im v noci predtým sľúbila - hlavné mesto Arménska. Ľahké to nebolo, no popasovali sa s tým skvelo. Táto MISSka skutočne nie je len o kráse!

5. Znova súťažím o titul Blogera roka!

Spustil sa nový ročník súťaže Bloger roka a ja som znova tam! Obhajujem. Tak dúfam, že ma v tom nenecháte :)

Dva týždne pred začiatkom som absolvovala natáčanie videovizitiek, ktorého sa zúčastnili všetci minuloroční víťazi. Prebiehalo to na trampolínach v Jump Aréne v Bratislave a ak bol niečo skutočne zlý nápad, to bolo opiť sa noc predtým. A aj keď som mala ráno pocit, že som realtívne v pohode, po prvom výskoku na trampolíne sa mi zatočil celý svet. A žalúdok. A všetko. Druhý nie najlepší nápad na svete bol ten, že ako Bloger roka si predsa nebudem pripravovať odpovede na otázky a dám to na prvú dobrú. Nabudúce by som sa pri podobných situáciach mohla zachovať aspoň trocha zodpovedne, možno by som potom nerozprávala tak z cesty, ako vtedy. Som to ale úplná, vždy neposedná, hyperaktívna ja a nehýbať som sa nevydržala ani počas pár minútového natáčania. Výsledok si môžete pozrieť TU :)

4. ročník Blogera roka je ale iný, ako predchádzajúce ročníky. Okrem iného spôsobu hlasovania a až 4 divokých kariet od poroty, sa zmenil aj spôsob vyhlasovania víťazov. Nebudeme mať jeden galavečer, počas ktorého sa vyhlásia víťazi (čo ma trocha mrzí), ale víťazi jednotlivých kategórii sa budú vyhlasovať v priebehu 10 dní, vždy iným, originálnym spôsobom. Tak to som zvedavá, čo si na nás organizátori pripravia.

Do konca hlasovanie ostávajú posledné dni a je najvyšší čas, aby som Vám o ňom vôbec povedala :)

Podporiť ma môžete zaslaním SMS v tvare: BLOGER 20 na 6661 pre Slovensko alebo 87652 pre Českú republiku. 

A ja Vám budem nesmierne vďačná! Viem, že poslať SMSku je predsa len trocha iné, ako poslať mail, no o to viac si to vážim a o to viac za každý jeden hlas z celého srdca ďakujem!

Cena SMS je pre SR 0,50€ a pre Českú republiku 13 korún. Z každého telefónneho čísla je možné zahlasovať až 5 krát. Iba pre mňa, alebo aj pre iných. Ale radšej iba pre mňa :) Celý výťažok z hlasovania poputuje na Nadáciu Križovatka, ktorá pomáha deťom, ohrozeným syndrónom náhleho úmrtia dojčiat. Čo sa mi veľmi páči, pretože možno o rok bude hlasovanie podporovať moju Nadáciu.

Bol to jeden z tých obávaných dní, kedy mi len pomyslenie naň spôsobovalo predčasné vrásky na čele. Jeden veľmi podobný štvrtok som už raz zažila a práve v to ráno som si naň spomenula. Na tie obavy, ktoré trvali niekoľko dní a na ten slastný pocit, keď som si večer ľahla do postele s pomyslením na to, že Matkin mal fakt pravdu, keď život prirovnal k písmenkovej polievke. Že neplynie podľa abecedy a po B vôbec nemusí nasledovať písmenko C. Že si naberieš a nikdy nevieš, aké písmenko sa Ti ocitne na lyžici. Možno v celej Tvojej polievke nie je ani jediné písmenko C a Ty sa obávaš zbytočne. Už niekoľkokrát som sa presvedčila o tom, že k tomu, aby bol človek šťastný stačí len jedna vec a to práve rozhodnutie byť šťastný. A ja som sa už ráno rozhodla, že nech sa stane čokoľvek, tento deň skončí rovnako ako ten krízový štvrtok kedysi pred dvoma rokmi. S úsmevom na perách. A tak aj bolo. A namiesto očakávaného obávaného písmenka C, prišlo písmenko niekde z konca abecedy, ktoré by som nikdy nečakala. Dostavilo sa v podobe mailu od organizátorov súťaže krásy MISS FACE, ktorí mi oznamovali, že si ma vybrali ako porotcu na najbližší kasting, ktorý sa konal na ďalší deň v Zlíne. O súťaži MISS Face sme sa s Dadkou bavili už dávnejšie a uvažovali sme, že by som to vyskúšala ako účastník. Myšlienka celej súťaže a pomoci predčasne narodeným detičkám sa mi veľmi páčila, avšak prechádzať sa v nákupnom centre v plavkách pred davom ľudí, to nebolo nič, čo by som ja dokázala zvládnuť a vec, za ktorú každé dievča naozaj obdivujem. Vďaka za naše neverejné súkromné castingy v hoteloch ,,len" s porotou. 

No keď som zistila, že MISS Face hľadá človeka do poroty, hneď som im dala vedieť o mojej misskovskej vášni a o talente vždy vybrať na každej súťaži krásy tie víťazky, ktoré skutočne vyhrajú. (Finále MISS Slovensko bude o mesiac, ale ja už teraz viem, kto vyhrá. Prezradím ale, že to bude štvrtá víťazka v histórií súťaže s týmto číslom. :)) 

Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a na svete nebolo šťastnejšieho človeka! Toto bola jedna z tých vecí, ktoré som vždy vyskúšať chcela, ale už som si nedokázala predstaviť konšteláciu udalostí, ktoré by to dokázali zariadiť. Ale nikdy nehovor nikdy a zrazu bol jeden krásny piatok ráno a ja som v štvrťmetrových podpätkoch bežala po vlakovej stanici v Prahe na vlak do Zlína. Bežala, pretože som ako štandardne nestíhala a to aj napriek tomu, že som vstávala asi tak pred 5 hodinami. Do Zlína, ktorý som si na mape Česka vedela predstaviť len tak veľmi približne. Na vlak, ktorý som hľadala na inom nástupišti, pretože nie je dôležité číslo nástupišťa ani vlaku ale to, že má byť žltý. A žltý som videla na inom nástupišti. (Dnes som hovorila starkej, že si postupne zosvetľujem vlasy a že by som sa chcela dostať na celkom svetlú farbu. Na čo mi povedala, že neodporúča, že to už nikomu nikdy nevysvetlím, že to nemám prirodzene.) Stevarda som presvedčila, že do Zlína idú a v jednom momente sa tváril že mi celkom verí. Tá moja schopnosť argumentovať ma raz dostane do dobrých problémov. Moje miesto ale chvalabohu bolo obsadené a spolucestujúci ma v poslednej minúte donútili vystúpiť. No to že je vlak žltý neznamená, že ide fakt mojim smerom a ak ešte dokonca stojí aj na inom nástupišti, to je ďalší fakt overeniahodný. Navigácia nebola nikdy moja silná stránka, a stratiť sa aj v nákupnom centre nie je nič čo by mi bolo cudzie, ale nenájsť správne nástupište, tým som už aj svoju osobnú latku dezorientácie vyhodila kdesi do stratosféry. Vlak som stihla len vďaka tomu, že meškal 10 minút a zase som si potvrdila staré známe - viac šťastia ako rozumu.

Cesta prešla rýchlo, no do Zlína som dorazila s vybitým telefónom, lebo čo budete robiť 4 hodiny vo vlaku? Samozrejme som sa bez navigácie vybrala úplne opačným smerom, ale tento krásny jarný deň bol ako stvorený na prechádzku. A hlavne v tom čo som mala na nohách. Posledné percentá batérie v telefóne mi ukázali správny smer a do nákupného centra som dorazila s neuveriteľnou hodinovou časovou rezervou, ktorú som využila na nabitie telefónu v asi jedinej zásuvke na celých 4 poschodiach v obchode s bublinkovými čajmi a na namaľovanie sa na záchode s najčudnejším žltým umelým svetlom, kedže som to ráno nestihla a tiež usúdila, že do večera by som aj tak s celodenným mejkapom nevyzerala pekne.

 V nasledujúcich chvíľkach som sa zoznámila s organizátormi a ďalšími členmi poroty a nenápadne si poprezerala čakajúce dievčatá. Hneď v prvej sekunde som si našla svoju favoritku! 

Nákupné centrum sa pomaly zapĺňalo ľuďmi a kedže bol casting spojený s akciou Night shopping, nebolo tých ľudí vôbec málo. Posadali sme si na svoje miesta a prišiel moment, o ktorom som bol presvedčená že keby nikdy neskončil, vôbec by mi to nevadilo. JA, obyčajná Nika, ako porotca súťaže krásy! Za jedným stolom s riaditeľkou Táňou Makarenko a s ešte pár dní uradujúcou Českou MISS Nikol Śvantnerovou. Z Nikol som bola celkom prekvapená a ako na mňa z instagramu alebo Facebooku pôsobila pomerne namyslene, v skutočnosti to bolo fakt veľmi milé dievča.  

Predstavenie poroty bol pre mňa obrovský zážitok, hlavne tá časť, kedy ma moderátorka predstavila a ja som sa pekne uklonila a pozdravila ľuďom, ktorí sa na casting prišli pozrieť. No ktovie, či by moje predstavenie prebehlo tak hladko, keby som nezopakovala po vzore predošlých už predstavených členov poroty to, čo urobili oni. Keby sa prečítalo moje meno prvé ostanem sedieť a trapas by bol na svete. Dosť veľký trapas. 

Dievčatá čakali dve kolá, v prvom sa predstavili v civilnom oblečení a odpovedali na otázky moderátorky, v druhom kole v plavkách a potrápili ich otázky poroty. O tom, že budem klásť otázku niektorej slečne som tiež dopredu informovaná nebola, ale kedže som na moju januárovú missku išla dokonale pripravená, ovládala som všetky otázky, ktoré sa kedy niekto nejakej missky opýtal. Pôvodne mi napadla otázka, spojená s charitatívnou činnosťou súťaže a to čo pre ňu znamená pomoc iným a v čom tkvie krása pomoci. Rozhodla som sa ale otázku pozmeniť, kedže nebolo vôbec jasné, či by bola otázka pochopená a predsa len treba brať ohľad aj na jazykovú bariéru :) Moja druhá otázka bola o trocha ľahšia ale zato odpoveď mohla o slečne veľa prezradiť a to - ako si predstavuje ideálnu MISS Face a či sa ona považuje za takú osobnosť. Jej odpoveď ma vôbec nepresvedčila a v konečnom hodnotení som jej číslo na postupovom hárku nezakrúžkovala. Do semifinále postúpili ale 4 dievčatá, s ktorými som bola veľmi spokojná. Počas toho, ako pred nami stáli dievčatá nastúpené som rozmýšľala nad tým, či sa rovnako cítili porotcovia aj vtedy, keď som stála ja pred nimi. Či niekto urobil presne to, čo vtedy ja, že som jedno dievča úplne prehliadla a ani som sa nezamyslela nad tým, či nemá niečo, čo by ma zaujalo a prečo by mala postúpiť. Niekedy možno stačilo len pár sekúnd na to, aby niekto zničil jeden veľký sen. Keď raz budem riaditeľka mojej vlastnej súťaže krásy, ako prvú vec budem od dievčat chcieť vedieť to, prečo sa chcú stať miss, čo pre to už urobili a čo sú ochotné obetovať. Či je naozaj táto súťaž to, čo skutočne chcú. Až potom ma bude zaujímať ako chodia a ako vyzerajú v plavkách. Aj keď mi Táňa povedala že chcieť nie je všetko, ja si myslím, že keď niekto niečo chce, dokáže aj nemožné. 

Po skončení kastingu ešte prebehla autogramiáda Nikol, Moniky, riaditeľky Táni a pani moderátorky (fakt netuším ako sa volala, a vzhľadom na to, že nemám telku netuším, čo vôbec normálne moderuje). Sadla som si k ním a pozorovala som tie malé dievčatká, ktoré prišli za ručičku s maminou, vypýtať si podpis od missiek. Pamätám si keď mne dala podpis Edita Krešáková a ja som týždeň nevedela zaspať. Ale dôležité dodať, že to som už úplne malé dievčatko nebola (afterpárty po MISS Slovensko 2009). Nikol som sa opýtala, či ju to stále baví, na čo odpovedala, že toto Ťa neprestane baviť nikdy. A tomu celkom rozumiem. 

Jeden veľmi milý moment som zažila tiež, kedy za mnou prišlo malé dievčatko, či sa s ním odfotím. No keby tá vedela, že ma potešila viac, ako poteší ju fotka so mnou. Ale zaujímalo by ma čo ako si myslela, že s kým sa fotí. Každopádne to bolo úžasné a tú fotku by som chcela tiež :)

Domov som prišla niekedy o druhej ráno, ale zaspávala som s tým najlepším pocitom vďaky za toto všetko, 

Ďakujem, že som to mohla zažiť.

Stále prebieha hlasovanie o postup do finále súťaže BLOGER ROKA 2015. Ak máte radi môj blog, radi čítate čo napíšem a radi sa sem vraciate, budem nesmierne rada, ak mi dáte v súťaži svoj hlas. Hlasovať môžete NA TOMTO MIESTE. 

Z celého srdca Vám ďakujem.

S láskou 

Vaša

Posledné dni si každý večer otvorím toto okno a niečo pripíšem. Ďalší deň to zmažem a napíšem niečo nové. Moje myšlienky a pocity sa momentálne tak menia, že na otázku ako sa mám už radšej ani neodpovedám. V jednom okne prehliadača otvorená stránka s letenkami do celého sveta, v ďalšom vlaky do Ženevy. Vo worde rozpísaný motivačný list do CERN - u a vedľa na posteli položená knižka francúzskej konverzácie. Nie som si celkom istá tým, čo toto všetko znamená, no po tom, ako sa za posledné dva mesiace zmenilo v mojom živote úplne všetko, mám pocit, že ak urýchlene niečo neurobím a v najlepšom prípade niekde neodídem, výsledok môjho pobytu v Prahe bude úplne opačný, ako bol pôvodný zamýšľaný cieľ. 

Všetko sa to začalo spackaným semifinále MISS Slovensko o ktorom som vrámci zachovania akej takej serióznosti radšej ani nič nenapísala. Lebo to že som na jednu z najdôležitejších udalostí v mojom živote, kvôli ktorej som bola týždeň tak mimo, že si niektoré dni poriadne ani nepamätám,  meškala hodinu a 40 minút je obdivuhodný skutok a všetci by si pomysleli že som absolútny blázon. Ale žiaľ to sa skutočne stalo. Problém ale nebol v tom, že by som neodkázala prísť načas, ale v tom, že som si pozvánku na semifinále nechala v Prahe a pamätala som si, že kasting začína rovnako ako ten regionálny. Ale holt, nezačínal. Vyrazili ma medzi prvými a niekedy keď porota práve v Hiltone vyberala finálovú 12 - stku dievčat ja s Adamom sme už sedeli v Centrali na lavičke a tlačili do seba McFlurry s KitKat čokoládkami a karamelovou polevou. Na chvíľku som bola aspoň na prvý pohľad šťastná. Ono tie sladké blbosti nesklamú. A hlavne najlepší kamaráti. Tí nesklamú nikdy. V nasledujúcich minútach som sa ešte rozplakala pri stojane s gumovými medvedíkmi v Bille, pretože nemali JOJO Princezné a ja som v tom momente nechcela nič iné na svete, len gumovú korunku. Plakala som ešte niekoľkokrát kým som pochopila, že kvôli nejakej súťaži sa svet nezrúti. Aj keď som vedela, že nájsť motiváciu na čokoľvek bude v nasledujúcom období oveľa ťažšie ako kedykoľvek predtým.  

A mala som pravdu. Aj keď ten svet sa v najbližších dňoch skoro zrútil. Toľko sladkého, koľko som dokázala do seba natlačiť v najbližšom týždni, to svet ešte nevidel a vynahradila som si na 100% posledné 4 mesiace bez sladkého a Vianoce bez jediného koláča. Kolegovia mi do práce nosili sladkosti, čokoládky, koláče, ťahali ma po cukrárňach a ja som si to užívala a tie čokoládky chvíľkovo fakt pomáhali. Doma som ale po večeroch plakala, aj kvôli jedlu, aj kvôli tomu, že nedokážem nájsť motiváciu na cvičenie a zablokovala, odlajkla a odfollowla som všetky stránky, ktoré mali s misskou niečo spoločné. Nie preto, že by som sa hnevala alebo niečo podobné, skôr preto, aby som nevidela žiadne novinky a nebola kvôli tomu viac smutná.
O pár dní, keď mi všetko došlo a kríza vyvrcholila, moje kroky putovali do kaderníctva Frank Provost, kde boli ochotní ma zobrať 15 minút po zavolaní a nedali mi príležitosť na rozmyslenie si zásadného kroku a to odstrihnutia pol metra mojich milovaných vlasov. Zmenu som plánovala väčšiu a to buď kompletné odfarbenie na svetlo, prípadne biele ombre. Ale vzhľadom na fakt, že bolo tesne pred záverečnou a sťahovať čiernu trvá celú večnosť, farebná zmena ma ešte len čaká.
Krízový mesiac pokračoval veľkou krízou vo vzťahu a následným rozchodom a všetkými tými vecami, ktoré musia dvaja ľudia, ktorí spolu bývajú, po konci vzťahu vyriešiť. A bývať spolu ešte dva mesiace potom, nie je situácia vhodná pre krehké povahy. Niekedy tu mi došla veľmi dôležitá vec a to fakt, že ma v Prahe už vôbec nič nedrží a keby v tej chvíli prišla ponuka odísť hoci aj na druhý koniec sveta, do rána by som vedela byť zbalená. Koniec koncov som mala pocit, že by táto zmena neprospela len mne. Niekoľko dní som sa každé ráno budila s tým, že keby som v tom momente zmizla, vôbec nikto by si to nevšimol. Nikdy som nemala chuť odísť viac ako práve vtedy. A napríklad na odchod do Francúzska na rok stačilo oveľa menej. Indonézia podobne. Ako som už neraz spomínala - kríza je produktívny stav, len treba odstrániť tú horkú príchuť. 
Vraj sa u žien pocit všeobecnej podráždenosti spúšťa zistením, že ich nikto neoceňuje, nemiluje, neobdivuje a teda svet na ne kašle. A presne toto bolo ono. Odišla som zo Slovenska, od svojich kamarátov a rodiny, do mesta kde som nemala absolútne nikoho a práve po rozchode mi tento stav začal naplno dochádzať. Stále som uvažovala nad tým, či práve sťahovanie do Prahy nebola tá najväčšia chyba, akú som v poslednej dobe urobila. Či by som nebola šťastnejšia, keby som ostala v Bratislave. Mala by som svojich skvelých kamarátov, rodinu a môj závideniahodný tip - top nalinkovaný život ako dovtedy. Namiesto toho som bola v Prahe, úplne sama, smutná a bez absolútnej chuti čokoľvek robiť. To že som nedokázala ísť cvičiť ma ale štvalo zo všetkého najviac. Stálo ma to veľa síl a niekoľko ťažkých a dlhých dní, kedy som samu seba prehovárala, že sa na to nesmiem vykašlať a zahodiť tie ťažké 4 mesiace, počas ktorých som dokázala schudnúť hmotnosť malého človeka. A nakoniec som to dokázala a bola som na seba naozaj hrdá. Konečne som motivovala samu seba a mala som na tréningoch pocit, že mi to aj akosi začalo ísť a hlavne, že ma to znova baví a napĺňa. A že som po cvičení skutočne šťastná. Ale moja radosť netrvala dlho a prišla  ďalšia  kríza v podobe vykĺbeného ramena a nekompromisné ,,tri nedele bez cvičenia" od chirurga na pohotovosti ma rozplakalo už na stole v jeho ambulancii. Nasledujúce dni som stále plakala a to nie len kvôli tomu, že nemôžem cvičiť a že to je zase v háji, ale hlavne kvôli tomu že to neskutočne bolelo. V noci som nedokázala spať a budila som sa každých 15 minút na bolesť, akú som dlho nezažila. Nepomáhali žiadne lieky proti bolesti, v žiadnej polohe som nedokázala zaspať. Po dvoch týždňoch som dokázala rukou aspoň čiastočne hýbať a dnes už chodím aj na crossfit ale cvičím zatiaľ s obmedzením. Pomaly  som z toho najhoršieho vonka nie len čo sa ramena týka ale hlavne po psychickej stránke. Zase som šťastná. Zase sa všetko začína pomaličky vracať do starých koľají.
Veľmi ma nakoplo aj to, že môj blog sa druhý rok po sebe ocitol v súťaži BLOGER ROKA. Uvedomila som si, že toto bolo vždy také moje miesto, ktoré som tak milovala. Môj malý svet, kde som si vždy mohla písať čo som chcela. Úplne som na to v poslednej dobe zabudla. A popritom mám úžasných čitateľov, ktorí ma vždy dokážu povzbudiť a dodať obrovskú chuť do života. Som Vám tak strašne vďačná a mám obrovskú radosť. Z toho, že moje články stále čítate, aj keď som dva mesiace nenapísala vôbec nič. Že toto miesto denne navštívi toľko ľudí a stále sa vracajú. Že mi ľudia píšu krásne maily a nech mám akokoľvek zlý deň, povzbudivý mail od cudzieho človeka je niečo, čo mi dokáže vždy do očí vtlačiť slzy radosti.

ĎAKUJEM.

Po vyše týždni som ako tak dokázala vstrebať dojmy z kastingu MISS Slovensko 2016 a som schopná Vám o tom čo to napísať. Momentálne ležím chorá v posteli, so zvýšenou teplotou, bolesťou hlavy a mala by som sa dávať dokopy, ale dnes sa už konečne musím so svetom podeliť s mojím šťastím. Trvalo mi niekoľko dní kým mi vôbec došlo, čo sa tam v tú stredu 13.1 vôbec udialo. Všetko to zbehlo tak strašne rýchlo, že som si to ani neuvedomila a je dnes. Najbližšie dni som bola celkom dezorientovaná v čase a priestore, ale asi takto nejako to vypadá, keď sa Vám splní časť z najväčšieho sna, aký ste kedy mali. Možno za to čiastočne mohlo aj to, že noc pred kastingom som nedokázala zaspať a noc po kastingu som zase cestovala naspäť do Prahy a vo vlaku sa úplne spať nedalo. Štvrtok som strávila v práci a ďalšie 4 dni na horách, kde som zase spala asi stále. Keď sa na to pozerám teraz s odstupom pár dní, udalosti najbližších 4 - 5 dní som vnímala len tak asi zo 40%. Neviem si ani predstaviť to, čo by sa so mnou dialo a ako dlho by som bola mimo, keby som sa dostala do finálovej dvanástky. Ale rada by som si to vyskúšala :)

Do Bratislavy som pricestovala už o dva dni skôr, aby som mala na všetko dosť času, aby som bola chvíľku s rodinou a nemala príležitosť pociťovať nejaký stres. A keď mám pravdu povedať, celkom úspešne som sa mu vyhla. Celý čas som bola úplne vyrovnaná a strašne som sa do Žiliny tešila. Noc pred dňom D už ale bola kritická a každých 15 minút som sa pozerala na hodiny či už náhodou nie je ráno a nevstávam už. Celý deň sa na mne ale žiadna únava neprejavila a mala som energie za troch (však ako zvyčajne). Na kasting som necestovala sama a som strašne vďačná, že so mnou moje dve baby boli a celý deň mi urobili skutočne výnimočným a plným smiechu a radosti. 

So Saškou a Kubom (ktorý s nami nakoniec na kasting nešiel, aj keď pôvodne na ňom plánoval uloviť nejakú slečnu) sme sa stretli na vlakovej stanici v Bratislave v stredu ráno, kúpili sme mandle v čokoláde a Milku, lebo za tri hodiny už nepriberiem a potrebujem predsa skvelú náladu. A tú som skutočne aj mala. Celú cestu vlakom do Žiliny sme sa nasmiali a naše rôzne príhody počúvali asi všetci ľudia, ktorí sedeli v rovnakom vagóne. V Žiline sa k výprave pripojila Dadka, ktorá prišla až z Pardubíc a vybrali sme sa na záchody do nákupného centra Mirage na finálne prípravy. Skutočná sranda prišla až tu. Tak ako som sa nasmiala vtedy na tom záchode som sa ešte asi nenasmiala nikdy na žiadnom záchode. Všetci sa na nás pozerali ako na veľkú atrakciu a najviac nás pobavila pani, ktorá sa ma opýtala či mám nejaké vystúpenie, oznámila mi, že Saška je moja sestra a následne okomentovala veľkosť mojej nohy slovom ,,fakt veľká". Aby všetko nebolo len super, v najbližších momentoch tesne pred odchodom do Hotela Dubná Skala som v bankomate nechala kreditku (a to som nikdy nechápala, ako toto niekto dokáže), na čo som prišla až niekedy o 9 večer, keď som si chcela kúpiť lístok na vlak domov. 

Kasting trval od 14:00 do 17:00, prišli sme približne 30 minút po začiatku a dostala som číslo 29. Na otázku, aké čísla sú vnútri som dostala odpoveď, že prvá desiatka, čo ma celkom upokojilo a pomaly som začala vypĺňať dotazník. Ako štandardne ma zaskočila otázka hobby/talent, na ktorú som si chcela pripraviť odpoveď vopred, ale samozrejme som na to zabudla. Pri vypĺňaní a komentovaní som pobavila všetkých ľudí naokolo a do kolonky záľuby som napísala okrem iného aj fyziku. Ktovie, či to za 21 rokov súťaže MISS Slovensko napísal niekedy aj niekto iný. 

Bola som pripravená len tak napoly, obutá jedna lodičky, nedovypĺňaný dotazník, ešte som ani domov nenapísala, že som dorazila na miesto, keď zrazu počujem: ,,Je tu číslo 29? Poďte !" A bolo po srande. Dovtedy som stres nemala, ale v tomto momente, keď som mala 4 sekundy na prípravu a pomaly som sa nestihla ani obuť a to nehovorím o tom, že som pôvodne plánovala použiť aj hrebeň a lesk na pery, nejaké to vnútorné chvenie prišlo. Dosť veľké. O ďalších 10 sekúnd som už stála pred porotou, v strese ako svet, neučesaná, nenavoňaná, nenaleskovaná, ale zato skutočne šťastná, že všetkých týchto ľudí zase vidím. Pár krát som sa prešla, na všetky rady pre dokonalú chôdzu som zabudla v okamihu ako som vošlo do vnútra a mala som pocit, že všetci, čo sa vtedy na mňa pozerali dúfali, že za rok sa chodiť naučím. Holt, 24 rokov praxe v zlom držaní tela sa ťažko odstraňuje (ale posledný týždeň poctivo trénujem a chodím fakt narovnaná). 

Postúpila som do druhého kola a čakali ma PLAVKY. Presne tie, ktorých som sa tak obávala. Kvôli ktorým som si posledné týždne neraz položila otázku, či to bude stačiť. Či som pre to, aby som v nich vyzerala dobre, urobila skutočne všetko. Na záchode mi pomáhala Saška aj Dadka, s obliekaním aj krémovaním ale zase to bola len otázka sekúnd a už ma volali znova dnu. Počas celých pár minút, čo som bola vnútri a stála pred porotou v plavkách som si aj napriek všetkému stresu naplno uvedomovala, aká dôležitá chvíľa v mojom živote práve plynie. A to sa mi často nestáva. Niekedy (veľmi často) mi dôležitosť prebiehajúcich udalosti dôjde až pár dní potom. Ale teraz to bolo inak. Porota bola naozaj úžasná, celý čas sa usmievali, aj keď z ich pohľadov bolo cítiť tú zodpovednosť, aby nič neprehliadli a vybrali čo najlepšie. Po plavkovom kole nás poslali von a aj keď som vedela, že moja chôdza bola katastrofa, cítila som sa naozaj dobre a mala som dobrý pocit. Znova nás zavolali dnu aby nám oznámili, ktoré dievčatá postupujú do posledného tretieho kola na rozhovor. Toto bol moment, o ktorom sa mi toľko krát posledné noci snívalo. Že napovedia moje číslo. Tak, ako ho nepovedali pred rokom. Že sa budem musieť zbaliť, odísť domov a zabudnúť na celú miss - ku. ,,Postupujú čísla: 2, 6, ...... (vôbec nevnímam čo Karolína hovorí, len mám pocit, že sa blíži k môjmu číslu), ........24 a 29 !!! Povedala 29 ! 29 som ja ! Bola som taká šťastná. Chcelo sa mi plakať. Keď som vychádzala z porotcovskej miestnosti, mala som slzy v očiach, ale kedže ma baby nečakali tam kde všetci - hneď pred dverami, ale až za tromi dlhými chodbami, kým som tam dobehla, chvalabohu po slzách ani stopa. Bola som taká nadšená, šťastná a neskutočne vďačná, že moment ako vychádzam z miestnosti porotcov si ani nepamätám. Vôbec neviem, či som vlastne poďakovala a pozdravila sa. Či som sa nehrbila a nekrčila nosom. 

Postúpila som na osobné pohovory ! Budeme sa rozprávať! Ten pocit šťastia, ktorý som v tom momente prežívala stále nedokážem dostatočne slovami opísať. Bolo to pre mňa niečo neskutočné.
Do reality som sa ale vrátila v najbližších sekundách, keď som sa z plaviek chcela prezliecť naspäť do normálneho oblečenia, ale to som nikde nevedela nájsť. Nejako som predpokladala, že baby mi zo záchodov zobrali všetky veci, kedže som bola povolaná pred porotu rovno odtiaľ a nič so sebou som si nebrala, ale môj predpoklad zlyhal a všetky veci som si našla uložené na kôpke v jednej kabínke aj pol hodinu po tom, čo som ich tam nechala. Ale ešte že našla, lebo neviem ako by som išla domov v plavkách.
Počas čakania na rozhovory si ma do parády zobrala Lucka z Gosh - u a na tvár mi nakreslila nejaké farbičky, aby som pred porotou vyzerala čo najlepšie. Čakanie bolo zábavné, šťastné, plné smiechu s kamarátkami a úžasných slov podpory kamarátov, známych ale aj neznámych, ktorí mi písali na internete. 

Na rozhovory s porotou som sa strašne tešila a aj napriek tomu, že ma hneď prvá otázka trocha zaskočila, porota bola absolútne perfektná a na čele s riaditeľkou Karolínkou bol pohovor s nimi fakt strašne príjemný a cítila som sa pri ňom skutočne šťastne. A aj keď dievčatá hovorili, že pre nich je rozhovor oveľa horší ako plavky, u mňa to bolo opačne. Čakalo nás posledné čakanie. Na celkové vyhodnotenie, kto postupuje do semifinále do Bratislavy. Zavolali si nás všetky dovnútra a znova tie obávané čísla. Moment na ktorý som sa tak dlho pripravovala a ktorý trvá len niekoľko sekúnd. ,,Do semifinále postupujú čísla: 2, 6, .............a 29 ! Áno 29 a teda ja sme postúpili do semifinále ! SEMIFINÁLE! Taký malý krôčik od vysnívaného finále. To šťastie a vďačnosť ktoré pociťujem stále sa dajú ťažko vyjadriť a len veľmi ťažko to niekto pochopí. Je to tak strašne blízko a často krát si predstavujem tie momenty z detstva, kedy som si vystrihovala obrázky missiek z časopisov a ani v tom najodvážnejšom a najkrajšom sne na svete by mi nenapadlo, že sa rozhodnem si toto raz splniť a že sa ocitnem tak blízko k splneniu sna. Som nesmierne vďačná, že som dostala túto šancu a pokúsim sa zo seba na semifinále dostať maximum.

Zajtra znova cestujem do Bratislavky na semifinále, ktoré sa uskutoční už o dva dni a vzíde z neho finálová 12 - stka. Síce dnes ležím v posteli s teplotou a tlačím do seba samé lieky, dúfam, že zajtra budem schopná odcestovať a v nedeľu už budem úplne fit. Veľmi mi držte palce, nech to v konkurencii tých všetkých dokonalých žien zvládnem. Z celého srdca Vám všetkým ďakujem.

S láskou

Vaša