Darčeky. Nekonečný príbeh pre všetkých z nás. Existuje toľko príležitostí, kedy sa darčeky musia, chcú, alebo by sa mali dávať. A niekde tu možno nastáva ten problém. Musia, alebo mali by sa. A potom si nájdeme (v lepšom prípade aspoň) v krásne zabalenom balíčku také nezmysly, blbosti a zbytočnosti, že to svet nevidel. A teraz je to téma úplne aktuálna. O pár dní sú tu Vianoce a darčeky rieši úplne každý.

Na darčekoch si dokážete najlepšie overiť to, ako Vás ľudia poznajú, ale tiež to, ako poznáte Vy ich. Vidíte, či sa snažili niečo vymyslieť, alebo len kúpili prvú blbosť na benzínke ráno 24.decembra, len aby niečo bolo. 

Potom je tu ale tá druhá skupinka ľudí, ktorí z krásneho predvianočného obdobia urobia najstresujúcejšiu časť v roku. Pretože potrebujú všetko, pretože ich blízki potrebujú všetko. Čím drahší a väčší darček dáš, tým viac cool si a tým viac Ťa konkrétny člen rodiny bude mať rád. Ideálne by si mal tráviť v nákupnom centre približne 10 hodín denne, stresovať, že nič nestíhaš, že sú všade ďalší šialení ľudia ako Ty a že sa všetci asi zbláznili. 

Celý internet je plný tých najlepších tipov na vianočné darčeky. Firmy sypú veľké prachy do blogerov na to, aby do nebies vychválili práve ten ich produkt a aby ho ľudia v predvianočnom období kupovali ako zmyslov zbavení. Lebo to ľudia v tomto období robia celkom štandardne. Aby ste mali pocit, že tá pena na holenie, ktorú testovala tá krásna odchlpená blogerka, je ten najlepší darček pre Vášho chlapa pod vianočný stromček. Že Vaša maminka nebude nikdy krásna, ak nebude používať jeden z tých 15 krémikov, ktoré testovala ďalšia blogerka v priebehu posledných dvoch týždňov. A mimochodom, je úplne jedno, ktorý si vyberieš, všetky sú absolútne dokonalé. 

Všetci chcú všetko najneskôr hneď a preto nikto nič nestíha, dodacie lehoty čohokoľvek sú trikrát dlhšie a všetko je akosi padnuté na hlavu. 

A preto vopred hovorím, že za tieto recenzie darčekov si žiadna firma nezaplatila. A budem sa snažiť obmedziť konkretizovanie, aby ma náhodou nejaká nezažalovala.

Keď je všade plno inšpirácii a tipov, čo je najlepšie komu presne kúpiť, tu nájdete tipy na to, ako to nerobiť. A čo rozhodne nenakupovať. Alebo kúpiť, v prípade, že cieľ je trocha iný, ako potešiť. 

O tom, aké najhoršie, alebo skôr najviac zvláštne darčeky som darovala chlapom v mojom živote ja som už písala. Tentokrát som sa opýtala na Instagrame ľudí na to, aké najhoršie darčeky dostali, prípadne darovali oni.  

Toto je to najlepšie, čo ste mi poslali, pár mojich skúsenosti ukrytých tak, aby sa v nich niekto náhodou nespoznal a pár inšpirácii takých, ako ste u mňa zvyknutí. Tak trocha opačných:

1. ,,Mala som prvé rande s jedným fakt mega týpkom. Písali sme si dlhšie na Tindri a konečne sme sa mali stretnúť. Pred reštauráciou ma vítal s kyticou. Kyticou umelých kvetov. Štyroch umelých kvetov. Ani nechcem vedieť, odkiaľ ich vzal."

2. ,,Môj otec dával pravidelne mame pod strom štipce na prádlo. Neviem, či existuje ešte nejaký horší darček." 

Ale existuje. 4 umelé kvety na prvé rande. 

3. ,,Od môjho ex som dostala HLADKADLO mačiek! Mal mačku a ja som ju nemala rada a on mi kúpil na ňu HLADKADLO. Taká plastová debilina, ktorou vieš hladkať mačku tak, že sa jej nedotkneš."

Hladkadlo na mačku získava moje osobné ocenenie - Blbosť roka. 

4. ,,Minulý rok dostala sestra od manžela balíček cestovnej kozmetiky, kde na zadnej strane bola nálepka, že sa jedná o nepredajnú vzorku s dátumom spotreby: 31.12.2017. Takže o pár dní."

Podobných príbehov som dostala niekoľko. Nepredajná vzorka, tester. To by ma zaujímalo, kde na to tí chlapi chodia. Však z názvu ,,nepredajná" je zjavné, že sa nedá kúpiť.

5. ,,Na narodeniny som dostala takú čajovú sadu - čajník a dve šálky s logom Kauflandu. Priateľ tam pracoval a toto mi doniesol ako darček."

Kaufland merch? Ale to nemá každý!

Zrecykloval. Ekológ. 

7. ,,Od tety k 18.narodeninám som dostala búdku pre vtáky aj s kŕmením. Podotýkam, že z nich mám hrôzu."

Ale to je tiež darček pre vyššie dobro. Chápem. 

8. ,,Bývalý sa vždy choval, ako by bol najväčší podnikateľ a strašne bohatý. A tak mi dal na Vianoce poukaz na víkend niekde preč, podľa môjho výberu, v hodnote 10 tisíc českých. Hovorila som mu, či sa úplne zbláznil, že mi dáva niečo takto drahé. Výletu som sa však ani za rok nedočkala. Vytlačiť ,,poukaz" bol asi super spôsob ako zamaskovať, že žiadne peniaze nemá. Doteraz nechápem, ako niekto dokáže byť taký klamár aj na Vianoce."

Najlepšie sú tie darčeky, ktoré nikdy neprídu. Tiež som raz tak dostala na narodky darček, ktorý ,,je na ceste." Stále je na ceste už 5 rokov.

9. ,,Priateľ mi na jedne Vianoce daroval knihu 50 odtieňov šedej a také tie príšerné plastové chlpaté ružové putá. Balíček som si odbalila pekne pred celou rodinou a nikdy som sa necítila trápnejšie ako vtedy."

Ďalší pán Grey v procese? Daruj mu nabudúce Ty análny kolík a uvidíš, či to myslí vážne. 

Počas doby, ako som žila v Prahe, som v rámci realizácie sociálnych experimentov absolvovala dve zoznamovacie akcie - speed datingy. Jeden ako teologička s podmienkou zažiť svoj prvý sex až po svadbe Xena a druhý ako ,,extrémnejšia verzia mňa" - blogerka Trinity, ktorá robí sociálne experimenty a teda rozprávala som ľuďom presne tie veci, ktoré by som pri prvom zoznámení s chlapom nespomenula ani náhodou. Speed dating ma v obidvoch prípadoch veľmi bavil a ťažko nájsť lepší spôsob na podobný typ experimentov. Nestálo ma to žiadne vynaložené úsilie, aby som dostala toľko subjektov na jedno miesto, nemusela som sa ani pohnúť zo stoličky a všetci postupne chodili ku mne a nechali sa ,,testovať".
Ísť na ďalší speed dating v Prahe však neprichádzalo do úvahy. Stalo sa totiž, že na obidvoch akciách som stretla tú istú osobu. Osobu, ktorá si medzi časom našla môj blog. Navyše to nebol chlap, ktorý by moje experimenty zobral s nadhľadom a predpokladám, že tak ako napísal mne mail, v ktorom sa vyjadroval celkom expresívne, tak napísal mail aj organizátorom akcie. Po tomto incidente ma na Facebooku začala sledovať majiteľka agentúry, ktorá tieto akcie organizuje. Žiaden ban na akcie som síce nedostala, no riskovať, že by to prišlo a zo speed datingu by ma vyhodili som úplne nechcela.
Presťahovanie sa do Bratislavy však poskytovalo príležitosť. Tu ma na žiadnom speed datingu zatiaľ nikto nepozná. Snáď. Začala som googliť a na moje prekvapenie som našla viac podobných akcií ako v Prahe. Speed dating pre katolíkov a katolíčky, speed dating s kúzelníkom, speed dating pre náročných, speed dating s cudzincami, speed dating LÁSKA TU, počas ktorého spoznáte až 20 osôb opačného pohlavia, alebo speed dating Nájdi partnera, stránka, ktorá okrem tejto zoznamovacej akcie ponúkala aj zoznamovacie grilovačky s jedlom v cene, mala svoju vlastnú internetovú zoznamku, no hlavne sľubovala to najdôležitejšie - Nájsť partnera! A síce sa katolícka zoznamka javila ako najlepší kandidát na sociálny experiment, ako silno veriaca osoba som už raz speed dating absolvovala a tak som sa pre tento raz rozhodla inak. Nájdi partnera znelo sľubne. Tak vážne. Tak seriózne. Tam sa budem hodiť. Máme víťaza.  

Že do toho idem, bolo hneď jasné, no predo mnou boli dva na prvý pohľad obtiažne riešiteľné problémy. Akcia sa konala o tri dni a pre sociálny experiment je nutné mať scenár a v najlepšom prípade aj parťáka, ktorý poskytne omnoho viac možností na realizáciu. Ako ale narýchlo vymyslím scenár a kde zoženiem niekoho, ktorá zahrá rolu dostatočne dobre na to, aby nás neodhalili? A čo poviem drahému na to, že chcem ísť na speed dating a síce robiť sociálny experiment, kde budem niekto úplne iný, no stále je to SPEED DATING a väčšina chlapov by prestala počúvať a začala ignorovať akékoľvek argumenty po vyslovení tohto názvu, ktorý pomenováva akciu, kde sa proste ľudia chodia zoznamovať s jedným cieľom? A navyše, keď ide o zoznamku s názvom Nájdi partnera a v prípade, že už jedného máte, asi by nebolo úplne vhodné, nájsť ďalšieho. Čakala nás prvá priama zrážka so sociálnym experimentom, no človek, ktorý ma oslovil po tom, ako pár rokov predtým sledoval moju aktivitu v online svete, na niečo podobné musel byť pripravený. A aj bol. Aj keď som sa pár dní bála opýtať, reakcia bola neočakávaná. Navrhol mi, že do toho pôjde so mnou, že bude mať vlastnú vymyslenú identitu a poskytne mi pohľad ,,z druhej strany". Znelo to dobre, čo hovoria ostatné ženy som zatiaľ nemala možnosť zistiť. Už som začala vymýšľať cieľ a splietať dokopy hlavnú myšlienku tohto sociálneho experimentu, keď som na stránke zistila, že miesta pre chlapov sú žiaľ obsadené. Potrebovala som ženu.
Napísala som kamarátke Gabike, ktorá sa mi zdala ako vhodný parťák na experiment. Gabi ale tiež tak úplne partnera nehľadá. Jeden doma jej totiž účasť na tejto akcii najprv zatrhol a musela sa trocha posnažiť, aby mi to mohla definitívne odkývnuť.
Ak by mal niekto pocit, že môj život nie je dosť bizarný, Gabi je súčasne ex priateľka môjho drahého. Tú príhodu, ktorá začala správou na Instagrame od Gabiky, že by ma chcela spoznať a splniť mi nejaký sen zo zoznamu snov, pokračovala osobným stretnutím, na ktoré doniesla dve fľaše vína a dlhé slamky, nieslo sa v prerozprávaní našich životných príbehov na peržalskej strane Dunaja a skončilo v bare pri zlatej tequile, kde som už nedokázala chodiť, sedieť, ani rozprávať, už za účasti vtedy (úplne ešte neviem či už) môjho priateľa, ktorý bol súčasne aj jej ex, s ktorým som mala po stretnutí s Gabi dohodnuté rande a tu sa nám to akosi predĺžilo, raz zhrniem v knižke ,,Najviac bizarné príbehy môjho života".

Riešenie tejto situácie bolo jediné. Ísť do niečoho, čo mi nie je úplne cudzie, alebo, o čom mám dostatok informácii aj bez toho, aby som ich počas tohto víkendu musela hľadať na internete. Napríklad niečo, o čom som si dostatok informácií zistila už predtým. Napríklad pár týždňov dozadu, kedy som si pri kategorizovaní otázok z diskusného fóra z Modrého koníka dozvedela o tejto skupine žien všetko.
Budem matka! Ale nie normálna matka. Budem matka z Modrého koníka! A keďže som na tomto portáli strávila niekoľko dlhých dní, viem absolútne všetko (a oveľa viac, ako by som potrebovala) o tom, čo riešia ženy v tehotenstve a jeho blízkom okolí.
Budem matka bio, eko, raw nosiaca a rodiaca doma. Rozhodujem sa bez konkrétnych racionálnych dôvodov, ale na základe ovplyvnenia inou matkou. Odmietam akúkoľvek lekársku starostlivosť, vrátane očkovania nebezpečnými vakcínami. Pre tento štýl života som sa rozhodla po zlých skúsenostiach s tradičnými postupmi a spôsobom života a fanaticky ho propagujem nie len okolo seba, ale aj na internete. Chlapa nemám, pretože sme sa vo výchove dieťaťa nezhodli. Nechápal napríklad to, prečo nechcem kočík a chcem dieťa len nosiť v šatke tak, ako to je pre dieťa najprirodzenejšie. Opustil ma ešte pred pôrodom, pretože si nedokázal predstaviť, že by som ho mala absolvovať doma do bazénika. Vôbec nerozumie, že pôrod je pre ženu veľmi intímna vec a niektoré pri ňom zažijú dokonca orgazmus! A pozerať sa na mňa počas toho cudzím človekom je neprípustné.
Kombinácia toho najviac extrémneho, čo som na Modrom koníku našla. Matka, ktorá celkom ľahko existovať môže, no pre dobro tejto planéty by bolo lepšie, keby v tomto konkrétnom vyhotovení neexistovala. Plán bol, že pri každom chlapovi rozoberiem detailne jednu konkrétnu vec z môjho bio eko raw života a pokúsim sa ostatné v časovom limite aspoň spomenúť. Nech každý vie, s kým má dočinenia. 

Druhý extrém tohto problému mala byť moja opačná strana a to slečna, ktorá naopak dieťa nechce vôbec. Nerieši budúcnosť, nemá stálu prácu, jej najobľúbenejšie miesto v meste sú všetky bary, chce sa len baviť a užívať si.
V deň D sme sa s Gabi - Alicou stretli u mňa doma a ujasnili si všetky informácie, ktoré budeme posielať ďalej. Založili sme si falošné e-mailové adresy k našim novým menám a dorazili na miesto. 

Vo voľbe mien som mala hneď jasno. Budem Dorota - to meno mám rada, s dcérou Šarlotou, s tým menom som zase vžitá, že to raz moja dcéra reálne bude. Za celý svoj život som poznala len jednu Dorotu, na tomto mieste však už jedna bola a tak som dostala K. Dorotka.
S Gabi sme zamierili k baru a pomerne nahlas sme sa bavili o tom, aké je fajn, že sme sa pred barom stretli a nemusíme tu byť samé. Vypýtali sme si víno a sadli si na svoje miesta. Ja k stolíku úplne naľavo, Gabi na opačnú stranu. 

Na úvod organizátorka akcie oznámila, že je rada, že sme prišli, pretože osobné zoznamovanie je to najprirodzenejšie čo poznáme a čo človek môže zažiť. Že sa tu dnes nikto nemôže skrývať za mail alebo profilovú fotku. Že je tu dnes každý sám za seba, so svojim vystupovaním, šarmom a MENOM. No alebo aj nie.

Pustiť sa do spisovania tohto experimentu mi trvalo skutočne dlho. Hlavne do tej časti, kedy som si musela pustiť svoje nahrávky a znova si vypočuť to, čo som už radšej zabudla. Ale čakala ma aj tá zábavnejšia časť. Nahrávky Gabiky, ktoré som doteraz nepočula, vedela som len pár okamihov, ktoré mi po skončení akcie spomenula a to, čo sa dialo pri stolíku na opačnej strane miestnosti som zistila až teraz.

1. MICHAL:
DOROTA:

Po úvodných inštrukciách sa spustilo prvých 7 minút a oproti mňa si sadol Michal. Chcela som použiť falošné mená, ale kedže sa napríklad meno Michal nachádza v TOP 5 najviac častých chlapčenských mien na Slovensku, nebolo to úplne nutné.
Michal bol presne ten typ chlapa, ktorý sa na každej podobnej akcii vyskytne úplne zásadne. Vyzerá úplne normálne, rozpráva rozumne, má prehľad a u takého človeka na chvíľku zamrzí, že mu rozprávam také blbosti. 

Slova som sa ujala ako správa žena činu a Michala som zasypala otázkami. V momente ako sa rozkecal na tému, ktorá pre experiment nebola vôbec zaujímavá, oznámila som mu, že tým len zbytočne strácame čas a nech mi radšej povie, či má rád deti. Povedal, že deti by mu úplne nevadili, ale nie je s nimi úplne vžitý. Že momentálne s nimi vlastne nie je vôbec vžitý. Na informáciu, že ja dcéru mám sa s (po informácii vyššie nie celkom uveriteľným) nadšením opýtal na meno a vek. Klasické otázky ľudí bezdetných a bez záujmu o deti. Pýtam sa rovnako. S rovnakým nadšením. Výber mena Šarlota pochválil a vek jeden rôčik mu prišiel roztomilý. Ďalej tápal. Tiež by som, nemať to naštudované.
Pokračovala som teda len ja. O Šarlote. O tom, že na jej výrobu som našla vhodného chlapa pomocou dotazníka (podľa vzoru môjho úplne prvého sociálneho experimentu!), ktorý ale bol vhodný len na to a spolu sme sa zásadne nezhodli na jej výchove. Že som od začiatku vedela, že to nevyjde, ale bol čas na dieťa. To som si tak naplánovala. 30 rokov = dieťa, potom chlap. 

O tom, že som rodila doma do bazéniku z Baumaxu, pretože pôrod doma je to najprirodzenejšie pre budúcu mamičku. Pôrod doma zaujal a nasledovalo mnoho otázok s nádychoch zdesenia. Michal rýchlo prišiel na to, prečo to s Pánom O. (ako otec) nevyšlo. Opýtal sa, či Pán O. po pôrode doma neodpadol, lebo že on by bol. Však rodí sa v nemocnici! V nemocnici? Nie. Zásadne doma. V sterilnom prostredí. Všetko prirodzené. Prečo do nemocnice? Veď mi nič nie je. Nie som chorá.  

Padla aj téma očkovania. Michal začal tušiť, s kým má dočinenia a prehodil niečo o tom, že sme sa asi neočkovali. Predpokladal veľmi správne. Začal do toho rýpať a ja som argumenty musela veľmi intenzívne vymýšľať. 

K záveru oznámil, že mi chýba racio a opatrnosť. Na moje argumenty reagoval, že vlastne mám pravdu a že takto sa na to nikdy nepozeral. Omylom som celkom rozumnému chlapovi vysvetlila, že eko bio raw život je vlastne správny. Ach jaj.
Pred odchodom sa ešte opýtal, ako funguje dotazník, ktorý sme dostali. Pri každom mene mal políčko, do ktorého mal napísať: ,,A" - ako áno, mám záujem, alebo: ,,N" - ako nie, nemám záujem. Rovno predo mnou do políčka namiesto ,,A" napísal: áno, mám záujem. Nechápala som. A ešte omnoho viac keď som neskôr zistila, že som zo všetkých žien bola jediná, ktorej dal áno. Ťažko si predstaviť, s akými príbehmi pre ježkove oči prišla moja ,,konkurencia". 

1. MICHAL:
ALICA:

Hneď prvému pánovi Michalovi sa Gabi predstavila svojim reálnym menom. Chápem, vžiť sa s novou identitou môže byť na úvod náročnejšie. Hneď sa opravila, že je vlastne Alica. Všimol si to. Opýtal sa, či Gabika, alebo Alica? Dvakrát zopakovala, že Alica. Tak, že teda Alica. 

Alica zo Stropkova. Dostala otázku, či náhodou nepozná vysokú Majku s hrdzavými vlasmi. Rovnaký ročník. Tiež zo Stropkova. Zakecala to statočne. Že po presťahovaní sa snažila čo najskôr zoznámiť s ,,domácimi", lebo to je najlepší spôsob ako zapadnúť. Na ľudí v Stropkove akosi zanevrela. Dobre Gabi!

Neviem prečo sa na toto ľudia stále pýtajú. Vždy keď niekde poviem, odkiaľ som, dostanem otázku, či niekoho z rovnakého mesta nepoznám. A čo si tak spomínam, nikdy som nepoznala. Myslím, že v živote som na túto otázku neodpovedala pozitívne.
Ďalej rozhovor pokračoval témou práca. Alica prezradila, že brigádne pracuje ako čašníčka. Nemá stálu prácu, neštuduje, ale chcela by si urobiť barmanský kurz a kariérne postúpiť. Vyhadzovať šejkre a robiť show. Zapojiť kreativitu.
Michal sa opýtal, ktorý je jej obľúbený bar v Bratislave a nasledovala vášnivá diskusia na tému: ktorý bar v hlavnom meste je najlepší. Ak je otázka, na ktorú by som skutočne nedokázala priamo odpovedať, je to práve táto. Nie len že nemám obľúbený bar, nemám poňatia, ktorý bar je dobrý a ktorý nie, ja by som nebola schopná povedať názov ani jedného jediného baru v Bratislave. Na to, aká som bola kedysi párty osoba, je toto celkom dobrý výkon.
Ďalej sa Michal opýtal, kde býva. Alica odpovedala, že v Ružinove v podnájme so sesternicou a ja som bola hrdá na to, ako si Gabi svoju identitu krásne pripravila. Ďalšia otázka sa týkala cestovania a Alica spomenula, že cestuje síce rada, ale len s jediným cieľom - za zábavou.
Michal začal rozprávať o sebe, čo robí, spomenul presnú adresu kde býva, kde momentálne kúpil byť, aj to, kde sídli jeho firma. Že je z východu, čo Alica okomentovala, že vidí, lebo ako jediný okrem nás dvoch pil alkohol.
Neviem z akého dôvodu, no ďalšou témou boli svadby na východe! Že sú super a najlepšie na nich je, že trvajú aj týždeň. Nasledovali predstavy o Michalovej budúcnosti. Momentálne rozmýšľa nad tým, ako si zariadi byť, nič vlastne neplánuje, ani svadbu, ani dieťa. Alica sa na to opýtala a so zaváhaním povedal, že by nejaké to dieťa chcel. Ona zdôraznila, že žiadne nechce. Vôbec. Chce chlapa len na užívanie. Nechce riešiť plienky. Nereagoval.
Nasledovala téma šport. Šport ju nebaví, na čo on odpovedal, že je veľký turista a rád prekonáva vlastne limity a lozí po horách po celom svete. Potom povedal, že ho baví akrojóga. Škoda, že to nepovedal mne, tiež ma bavila. Ďalej povedal, že miluje divadlo, čoho sa Gabi chytila a s nadšením sa opýtala, na akej hre bol naposledy. Počas tohto nadšenia jej asi došlo, že do jej novej identity sa asi záujem o kultúru úplne nehodí a tak na otázku, čo videla naposledy ona odpovedala, že Antigonu, no dotiahli ju tam.
Alica si za tento výkon vyslúžila od Michala - N.

STAV: 
DOROTA : ALICA - 1:0

2. MILAN:
DOROTA:

Ďalší pán, ktorý sa posadil ku mne sa predstavil ako predajca notebookov Milan. Hovoril strašne potichu a mal trému. Oznámil mi, že má 44 rokov, čo bolo približne 12 rokov mimo vekový limit tejto zoznamovacej akcie. Obhajoval to ale tým, že vek je len veľmi orientačné číslo a on hľadá výrazne mladšiu ženu. 

Stačilo pár sekúnd a bolo jasné, že najbližšie minúty budú dlhé. Išla som teda k veci, pretože prirodzeným vývinom konverzácie by sme sa k ničom nedostali. 

Povedala som, že mám dieťa, on odpovedal, že má dve dospelé. Na to, že má Šarlota 1 rok odpovedal, že gratuluje. Tak to sa asi hovorí.
Opýtala som sa, ako dlho dojčila jeho ex manželka, lebo to aktuálne veľmi riešim. Rada by som to so Šarlotou potiahla aspoň ešte 2-3 rôčiky, však nič lepšie ako materské mlieko jej dávať ani nemôžem. Začal vyzerať prekvapene.
Povedala som, že si Šarlotku nosím so sebou aj do práce, pretože jej neustále potrebujem dávať jesť. Niekam ju tam posadím a ona sedí. Na čo reagoval, že asi veľa nenasedí. Dostal ma, dieťa v jednom roku asi skutočne nesedí. Zakecala som to, že má už vlastne trocha viac. Rok a pol. Dostala som sa sama. Mamičky na Modrom Koníku označujú vek dieťaťa v mesiacoch, čo som nikdy nepochopila, ale keby mala Šarlota rok a pol, nikdy by som to nenazvala takto. Správne je 20 mesiacov!

Tému som otočila k tomu, prečo sme sa rozišli s Pánom O. Tentokrát bol dôvod výber kočíka. Ja som prečítala všetky recenzie, ktoré na internete boli a veľmi aktívne som sa s pomocou Google pripravovala na materstvo. Ten najnovší, najlepší a najvhodnejší pre dieťa, ale stál viac ako tisíc eur a to sa mu nezdalo. Vôbec nechápal, že to bolo veľmi praktické a ekonomické riešenie, keďže v ňom malo dieťa stráviť pol roka svojho života! A toho prvého pol roka! Tiež som chcela, aby mal kočík kresielko a to najlepšie vibrujúce a z ekologického materiálu. Najlepšie z BIO stromu z daždového pralesa. O tom písali na Modrom koníku, že to je najlepšie. Pán O. to ale nedokázal pochopiť. Chcel kočík obyčajný! Potom som ale na Modrom koníku zistila, že pre zdravý vývoj kĺbikov a chrbtice dieťaťa je najlepší kočík ŽIADEN! Nosenie je tá správna cesta. A to už nezvládol.
Milan sa konečne prebral z tranzu a zareagoval. O nosení asi predtým nikdy nepočul. A tak som sa znova chytila slova a všetko som vysvetlila.  Nosenie, alebo šatkovanie to znamená, že dieťa si matka nosí pekne v šatke na sebe. Veľa som o tom rozprávať nevedela, pretože som si túto tému úplne nenaštudovala. 

Ďalej na všetko prikyvoval, usmieval sa a ja som dúfala, že sa pýtať nebude, lebo som pomaly vyčerpávala takmer všetky informácie, ktoré som o tejto téme mala. Ale rozprávala som ďalej. A toľko nezmyslov. Spomenula som aj pôrod doma, to že Šarlota nikdy nevyskúša čokoládu, alebo tiež to, že nepoužívame jednorázové plienky, pretože to nie je ekologické. To by mohlo stačiť.
Mám takú zvláštnu schopnosť. Dokážem rozprávať na autopilota. Na akúkoľvek tému. Bez pauzy. Zazvonenie zvončeka bol veľmi očakávaný zvuk. A očakávané bol tiež N od Milana. Ono ale neprišlo. Do dotazníka zaznačil áno, čo znamenalo, že chce Dorotu vidieť znova! 

2. MILAN:
ALICA:

Rozhovor začala Alica s tým, že prišla skúsiť niečo serióznejšie, ale iné. Niečo, z čoho by niečo mohlo vzniknúť. Súhlasil. 

Alica sa začala na prácu v IT strašne smiať a oznámila mu, že s počítačom vie jedine robiť to, že keď ho potrebuje vypnúť, tak stlačí tlačidlo on/off. S počítačom nerobí vôbec, keďže je čašníčka a ťuká do počítača len keď účtuje. 

Milan začal hovoriť o tom, že hľadá vyrovnaný pokojný vzťah. Krásnu rodinu. Nasledovali Alicine opisy predstáv o vzťahu. Voľnejší vzťah, zábava a šťastný vyrovnaný život. Žiadne záväzky. Záľuby sú to, čo robí. Lebo je to spojené so zábavou. Nešportuje, pretože cez deň spí po šichtách. Má obrátený režim, ako ľudia bežne. Nemá úplne pracovné miesto. Kde treba v baroch, tam pracuje. Cez rôzne dohody. A to sa veľmi nespája s nejakou rodinou alebo deťmi. Takto jej to vyhovuje, ako to je. A tak by si to chcela do budúcna udržať. Preferuje nočný spôsob života. Partnera chce, so všetkým, čo k tomu patrí, len deti nie. Prikyvoval a tváril sa, že rozumie.

Vysvetlila, že to je dnes bežné. Že ženy to berú tak, že pre nich nie je podstatné zakladať rodinu. Povedal, že nie každá žena má takéto pudy rovnako silné, že rovnako aj chlapi nepotrebujú rodiny. Na čo reagovala, že by bola najradšej, keby chlap už deti mal. A najlepšie odrastené. Chvíľku zaváhal. Dlhšie bol ticho. Alica tiež mlčala a už som si myslela, že sa ani neprizná. Ale potom to priznal. Že má deti a sú dospelé. Alica zajasala. 

Z konverzácie som mala pocit, že Alica odpočíva sekundy do zazvonenia. Konverzácia viazla, podobne ako u mňa. Ťahala to Alica a celý čas hovorila o tom, ako je fajn nechcieť deti a rodinu. A len si užívať. 

Zazvonil zvonček a ja som z rozlúčenia mala pocit, že Gabi je tiež z tohto zvuku rada. Potvrdila mi to. Vraj bol hrozný. A druhé Nko bolo na svete.

STAV:
DOROTA: ALICA - 2:0

3. Nasledovalo tretie kolo a ja som mala pauzu. Nepárny počet ľudí poskytoval priestor na doplnenie paliva. Odobrala som sa k baru a namiesto malého pohárika vína, som si vypýtala ten väčší. Bolo to nutné. 7 minút som využila na doplnenie a pripomenutie si niektorých informácii, ktoré by mohli moju identitu urobiť ešte viac psycho. Všetky tieto informácie som si uložila do poznámok, aby som náhodou nič nezabudla. Dvaja chlapi za mnou a mala som pocit, že je to dosť nuda. Rozhodla som sa pritvrdiť a dúfať, že nikoho z nich už v živote nikde nestretnem. 

4. ERIK:
DOROTA:

Štvrtý pán Erik si prisadol s informáciou, že na to, že je dnes pondelok, je to celkom príjemný deň. Erik pracuje v cestovnom ruchu a robí ,,také služby pre ľudí". Trvalo asi minútu, kým som z neho vytiahla definíciu ,,takých služieb pre ľudí". Prenajíma lode po svete. 

Opýtal sa, či som už bola na speed datingu. Opísala som mu skúsenosť z Prahy s menami superhrdinov, ktoré sme dostali pri vstupe na akciu. Pochopil to, že chodím na nejaké swingers párty, kde sa volám Xena alebo Trinity, čo boli mená mojich identít na podobných akciách v Prahe.  

Opýtal sa na vek. Povedala som, že 31 a on, že by mi povedal tak o 6 menej. Takmer presne. Okomentovala som to, že je viac vecí, ktoré by na mňa asi nepovedal. Napríklad to, že mám 4 deti. Zatváril sa tak, ako keby som mu práve povedala, že tie deti sú jeho. Vlastne, ja som mu ale povedala, že môžu byť jeho. S odstupom času zdesenie chápem o trocha viac. Po chvíľke som mu oznámila, že mám len jedno a informácia, ktorá by mu možno normálne vadila, ho teraz zjavne potešila. 

Ticho zo šoku som prerušila otázkou, či má rád deti. Síce odpovedal, že s nimi vychádza, no z tónu hlasu, mimiky a gestikulácie bolo jasné, že nie. Nemá, nevychádza, nechce. Priliala som olej do ohňa a opýtala som sa, koľko detí by chcel mať. Dodala som ale, že od plánovaného počtu môže odpočítať jedna a snáď sa nedostaneme do mínusu. Nepochopil. Tento krát asi nadšené A - ako ,,chcem Ťa vidieť znova", nedostanem. 

Po chvíľke povedal, že by možno chcel dve - dievča a chlapca. Ale že nie vždy sa to takto podarí a že realita je často krát úplne iná. Povedala som mu, že sa nemusí vôbec báť, stačí si to správne naplánovať. Mne to tak vyšlo! A síce som si po pár prvých vetách myslela, že sa tento pán nemôže tváriť viac vydesene, ono to prišlo. A po ďalšej vete sme dosiahli maximálne hodnoty. Oznámila som mu, že som na Modrom koníku čítala, ako na to. V prípade, že by chcel chlapca a tým zrejme bude chcieť začať, je nutné mať sexuálny styk v deň ovulácie partnerky. V prípade, že by plánované dieťa malo byť dievča, je potrebné mať sex približne tri dni pred ovuláciou, pretože to je doba, počas ktorej dokážu spermie nesúce ženský chromozóm v pošve prežiť. Opísala som tiež Jonášovu metódu - výpočet plodných dní podľa astrologického kalendára. Doktora Eugena Jonáša som opísala ako toho najlepšieho odborníka, ktorého metóda sa nikdy nemýli. Veď aj vďaka nemu mám moju Šarlotku.
Ten chlap sa tváril, ako keby sa práve vyskytol vo svojej najhoršej nočnej more. A ja som si to konečne začala užívať. Povedal, že neverí, že sa reálne stretol s niekým, kto tento portál navštevuje a uznáva. Na to som argumentovala ďalšími 10 skutočnosťami, že diskusné fórum na Modrom koníku je to najlepšie, čo tehotnú ženu môže postretnúť. Nebyť Modrého koníka, používala by som kočík nehodný pre vývoj bábätka, dala by som dieťa zaočkovať nebezpečnými vakcínami, používala by som jednorázové neBIO plienky a ktovie, akých ďalších chýb by som sa počas materstva dopustila! Keď som už mala pocit, že ani nemá zmysel vyťahovať nejaké ďalšie informácie z môjho života so Šarlotou, ešte som ako bonus spomenula pôrod doma do bazénika z Baumaxu. Bola som presvedčená, že od tohto človeka mám jasné NIE. A zase som sa mýlila! Erik zaškrtol, že ma chce vidieť znova. ČO PROSÍM?

4. ERIK:
ALICA:

Začal znova s jachtami. Alica zase o tom, že už na strednej bola na hotelovej škole a prácu čašníčky robí, pretože ju to baví. Cestovanie a hory absolútne nie. Ale Zrče a Ibiza, to je jej šálka kávy. Znova vytiahla to, že nechce rodinu, ale je super mať stáleho partnera. Na Zrče a Ibizu. A znova to, že je už úplne bežné, že ženy deti nechcú. Že pozná mamy, ktoré by mamy radšej byť ani nemali. Ale nechce ani zvieratá. Psov sa bojí a mačky nemám rada.

Téma sa zmenila na to, čo kto očakáva od speed datingu. On chce vyskúšať všetko. Speed dating mu zaplatili kolegovia. Ona hľadá stáleho partnera.
Prišiel rad na záľuby a na to, kt očo nemá rád. Povedala, že sa bojí vody, adrenalínu, tobogánov. On začal opisovať skoky z lietadla, bungee a nejaký megašupa úžasný tobogán v Rakúsku. 

Alica povedala, že sa rada baví a má rada akýkoľvek typ zábavy. A partner bude musieť tolerovať to, že je celé noci preč a celé dni spí. Ďalšie dve minúty sa bavili o tom, kedy Erik chodí spať a kedy vstáva. A tiež o tom, že on sa baviť nechodí, nebaví a neláka ho to. Aj keď má rád Ministry of Fun. A to Alica tiež. Konečne sa na niečom zhodli. Potom hovoril o tom, že by dal Tomorrowland a Alica na to, že to je na ňu už príliš veľké. 

Na to zahlásila, že by potrebovala nájsť chlapa, ktorý s ňou pôjde na festival a nebude meniť plienky. Poctivo niekoľkokrát zopakovala, čo naozaj chce. Žena činu. Na plienky zareagoval. Objasnila, že deťom. Budúcim. Na chvíľku sa obaja odmlčali, asi nebolo čo povedať. Zazvonil zvonček a Alica sa s Erikom rozlúčila s tým, že možno ju ale niekto na to dieťa presvedčí. 

Nezhoda vo všetkom, o čom sa začali baviť. Ale protiklady sa priťahujú, či nie? Tento krát asi nie. Alica dostala ďalšie N.

STAV:
DOROTA : ALICA - 3:0 

5. TOMÁŠ:
DOROTA:

Predstavil sa mi ako Tomáš. Ja jemu ako Nika. Hneď mi to došlo, ale opraviť sa by znamenalo, že na to upozorním. A aj tak si väčšina ľudí nikdy nepamätá meno človeka, s ktorým sa práve zoznámili. Nenápadne som ale otočila menovku Dorotka, ktorú som mala na stole a rýchlo to zakecala, aby som odviedla jeho pozornosť od toho, aby si moje meno zapísal na papier.
Rozhovor začal s tým, že ho nebavia zoznamky a vypisovanie, preto prišiel na speed dating. Spomenul, že on vlastne raz našiel partnerku na kresťanskej zoznamke. Už som o tom čítala, no teraz som sa dostala do priamej osobnej konfrontácie s niekým, kto má s touto vecou skúsenosť. Potrebovala som vedieť viac. Ešte by sa to mohlo zísť. Opýtala som sa na to, ako sa to volá a že si to musím poznačiť. Za odmenu za poskytnutie tejto informácie som mu dala názov akcie pre 300 nezadaných ľudí, o ktorej mi hovoril prvý Michal. Určite aj nejakých kresťanov. 

Tomáš bol programátor. Keď som sa opýtala, v čom programuje, povedal, že som prvá, čo sa opýtala v čom. Nechala som sa uniesť, Dorota by teda o IT nemala vedieť nič.
Rozhovor sa začal uberať nesprávne a tak som sa rovno opýtala, ako sa stravuje. Otázka ho zaskočila, no povedal, že celkom štandardne. Povedala som, že to nie je úplne správne a mal by si sledovať etikety, či potraviny, ktoré konzumuje sú eko a bio. Lebo všade sú samé éčka a to je rakovina. Aj očkovanie je rakovina! Na Modrom koníku som totiž čítala, že očkovanie spôsobuje okrem rakoviny aj autizmus a inštaluje do nás gén, ktorý z nás v budúcnosti urobí robotov! A ozaj, na Modrého koníka chodím, pretože mám dieťa, zabudla som dodať. A práve preto každý deň sledujem novinky na internete, čo je škodlivé vo vzduchu, vode, v jedle, vo vlhčených servítkach. Úplne všade! Všade samé nebezpečenstvo, vírusy, baktérie. Moja Šarlota nikdy nevyskúša čokoládu. Pretože cukor je zlo. Pšeniča je smrť. Nevyskúša mäso. Lebo mäso je vražda. 

Tomáš len sedel a pozeral. Občas prikývol. Nevyzeral, že by niečo chcel povedať a tak nasledoval môj niekoľkominútový monológ o enviromentalistike. Celý čas prikyvoval. Opýtal sa, či som greenpeace. Povedal, že sa nad tým mäsom nikdy nezamyslel, ale že vidí, že to je fakt zlo. A že by možno mal skúsiť viac bio život a skúsiť to bez mäsa.
Svet má o jedného vegetariána viac. Výborne, Nikoleta!


5. TOMÁŠ
ALICA:

Alica znova spustila svoj príbeh o práci, o tom, ako pracuje na dohody a nie TPP. Že žije voľnejším, nočným životom. A znova poznámka o tom, že nie je rodinný typ. Prišla otázka na cestovanie, na čo odpovedala, že ona cestuje len preto, aby spoznala ľudí a zabavila sa. On to okomentoval, že hory sú jeho, že inde by sa nudil a že je veľký introvert. Alica znova otočila tému na to, akého partnera hľadá. Niekoho na zábavu, žiadne prebaľovanie. Nepochopil to a Alica musela informáciu o prebaľovaní zopakovať. Ostal zjavne prekvapený a pre istotu sa opýtal, či chápe správne a skutočne Alica deti nechce. Prikývla, že jej jej život vyhovuje a meniť to nechce. A že je to vlastne aj dobre, pretože keď vidí svoje spolužiačky zo strednej, ktoré deti majú, ale radšej by ich mať nemali, vie že sa rozhodla správne. Zasmial sa. Prvý a asi aj posledný krát. A trocha nútene.

Ďalej Alica zopakovala všetko, čo pri ostatných chlapoch a reakcie z jeho strany boli vždy rovnaké. Nech povedala čokoľvek, odpovedal slovom: ,,aha". Prikývol však, že s deťmi je kopa starostí a jedno by mu stačilo.
Nasledovala otázka na to, aký má Alica najradšej alkohol. Odpovedala, že číry, čo znamená: vodka, borovička a tak. A ja som si spomenula na to, ako tento speed dating superbizarne skončil. Ale o tom neskôr.
Pokračovali v tom, kto sa kedy prvýkrát opil, kde on prekonal Alicu o celé 2 ročníky základnej školy. On z marhuľovej vodky, ona z Kopaničiarskej slivovice. Z tejto informácie zostala Alica veľmi sklamaná.
Opýtal sa znova na jej prácu a na to, či je spokojná. Odpovedala, že si dokáže zarobiť na seba, ale keďže vie, že nebude nikdy nikoho živiť, takto jej to stačí. Stihol sa ešte opýtať, čo ju priviedlo na speed dating, na čo odpovedala už po zazvonení zvončeka, že v bare je príliš slizkých ľudí a sem prišla po niečo normálne.
Odpoveď ho asi neuspokojila, pretože Alica dostala štvrté N.

STAV:
DOROTA: ALICA - 4:0


6. PETER:
DOROTA:

Peter mal veľmi príjemný hlas, no asi nebol úplne pripravený na moju energiu. Ani sa ešte poriadne neusadil a ja som ho zasypala otázkami. Opýtala som sa tiež na to, čo rozprávajú iné ženy. Že by ma to zaujímalo a dala by som si kolo aj so ženami. Vyzeral vydesene. Odpovedal, že zistil, ako sa na Slovensku certifikujú lieky.
Na otázku o  práci odpovedal, že robí chlapíka, ktorý otravuje ľudí s tým, že majú platiť faktúry. Opýtala som sa, či si ľudia vymýšľajú výhovorky, prečo nezaplatili. Povedal, že stále a že je neuveriteľné, s čím ľudia dokážu prísť. Začal opisovať to, s akými vecami sa v práci stretáva, že ľudia sú radi, že im faktúry pripomína, že je to strašne zaujímavé. Nechala som ho o tejto téme rozprávať strašne dlho, asi som už bola unavená. Po dvoch minútach informácii o jeho práci som ho prerušila s tým, že vyzerá, že je v strese. Fakt vyzeral. Opýtala som sa, koľkým ženám dal, alebo len dá áno. Odpovedať nechcel, povedal, že si to vyhodnotí na konci. Povedala som mu, že som sa zoznámila s Alicou pri vchode. Prikyvoval. Veľa nerozprával. Opýtal sa, či sa rada zoznamujem. Povedala som, že áno, no veľa ľudí si v živote neudržím. Lebo nemám rada hlúpych ľudí, mám svoje zásady. To bol aj dôvod, prečo som sa nezhodla vo východe dieťaťa s ex partnerom. Okomentoval to, že si to vie úplne, ale úplne predstaviť. No zase chápe, že by matka mala mať veci pod kontrolou. Povedala som mu, že sa Pán O. so Šarlotou nestretáva, pretože si to neprajem. Neviem si ani predstaviť, čo by sa mi po pobyte u neho vrátilo domov. Opýtala som sa, či má rád deti. Povedal, že s nimi nemá problém, že v tom je zmysel života. Ten si bude s Alicou rozumieť.
Začala som hovoriť o bezpodmienečnej láske a tom pohľade od Šarlotky, ktorý nič nenahradí. Keď si to teraz púšťam, neverím, ako vážne a uveriteľne som to povedala.
U Petra som toho z mojej identity povedala úplne najmenej. Vlastne takmer nič extrémne. Veľká nuda. A ja som si za ňu vyslúžila svoje prvé N!


6. PETER:
ALICA:

Peter hneď na úvod položil inú otázku, ako všetci ostatní. Chcel od Alice počuť niečo, čo dnes ešte nepovedala nikomu. Odpovedala, že hovorí každému to isté, pretože sa všetci to isté pýtajú a že má položiť otázku. On povedal, že ju už položil. Nakoniec sa opýtal, aký bol jej najviac šialený nápad v živote. Ja sama neviem, ako by som z tohto urobila to, že nechcem nikdy dieťa, čo bol cieľ a otočila to na seba, no Alica odpovedala veľmi uspokojivo. Že sa jej veľa podobných nápadov spája práve s nočným životom. Spomenula dva príbehy, kde pri obidvoch boli spoločnými prvkami práve alkohol a noc. A boli sme v téme. Alica začala hovoriť o tom, že to súvisí s jej prácou čašníčky, ktorú miluje, ktorú vyštudovala a vždy to robiť chcela. Okomentoval to, že má jeho obdiv, že pri tom vydržala, lebo má hotelku tiež a pozná minimum ľudí, ktorí v odbore ostali. Povedala, že ju to možno raz prestane baviť tiež, no veľmi pochybuje, pretože celý jej život je smerovaný do takého voľnejšieho štýlu, že partnera síce chce, no takého, ktorý nechce deti. Pretože ich nechce ani ona. Z otázky na najviac šialený nápad v živote, cez dve vety až k tomu, že nechce deti. Dobrý výkon!
Ďalej si svoje rozhodnutie obhájila, pretože dnes je už bežné vlastne úplne všetko. Prikývol. Znova zopakovala že nechce, aby boli deti jej súčasťou. Snažil sa ju presvedčiť, že možno príde čas. Tentokrát prikývla ona, no dodala, že aj tak chce partnera s rovnakým presvedčením ako ona, lebo to inak nebude fungovať.  Na každú druhú vec odpovedal, že nevie a z jeho tónu hlasu bolo cítiť, že to celkom vzdal. Konverzácia celkom viazla.
Začal hovoriť o sebe. On pracuje pre korporát a obvoláva ľudí, ktorí neplatia faktúry. Baví ho to, pretože je to práca, ktorá je stále iná. Je z Trenčína, Trenčín je super, ale neponúka mu kariéru, ktorú by chcel. Opýtal sa, kam sa Alica chodí baviť. Vymenovala pár podnikov, no povedala, že baviť sa skôr chodí do krčmičiek v Petržalke. Do barov chodí len pracovať. Povedala, že svoj život má rada, že takto proste žije, no vzťah to nevylučuje. Vylučuje to však rodinu. Neodpovedal. Asi nemal čo.
Skúsil sa ešte opýtať, či robí aj niečo iné, na čo odpovedala, že nie. Že cez deň spí, takže ani nemá čas na nič iné, ako prácu.
Zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec. Konečne.
Peter spomenul, že deti sú zmysel života. Gabi povedala, že deti v žiadnom prípade nechce. Gabi dostala svoje prvé ÁNO. A ja znova nechápem.

KONEČNÝ STAV:
DOROTA : ALICA - 4:1

Z troch speed datingov, ktoré som absolvovala, som si tentokrát vybrala identitu, ktorá mala byť zo všetkých akcií tá najextrémnejšia pre partnerský život. Presne taká, o ktorej som si myslela, že by si ju chlap dobrovoľne nikdy nevybral. Ani jeden. Možno jedine nejaký eko otec, ktorý by s podobnými praktikami súhlasil. Veľakrát som mala s niektorými vecami aj problém, ako ich vysloviť, aby som neznela super neprirodzene. U väčšiny pánov som bola PRESVEDČENÁ, že 7 minút v mojej prítomnosti bolo až, až. Ale zjavne nie. Chlapom rozumiem asi ešte menej, ako som si myslela. Kamarát mi povedal, že je úplne jedno, čo im počas tých pár minút poviem. Hlavne, nech pri tom vyzerám dobre.
Chcela som na záver povedať, že toto bol môj posledný speed dating. Že už nedokážem vymyslieť viac šialenú identitu na testovanie v reálnom svete. Ale spomenula som si, že vlastne ešte stále neviem, čo hovoria na týchto akciách tie ostatné ženy. Možno by mi to zodpovedalo moje otázky. Tak uvidíme :)

Ak sa pýtate, ako tento večer skončil, mám ďalší bizár príbeh. S Gabikou sme sa opili, dali si v Slovak pube halušky, hrali na klavíri a kecali až dovtedy, kým sme v podniku neostali jediné a neposlali nás domov. Ja som sa dohodla s mojim priateľom, že ma príde vyzdvihnúť. Gabi sa dohodla s tým jej, že príde vyzdvihnúť ju. Nakoniec sme sa všetci 4 ocitli u mňa doma, kde sme pili až do rána. Ja, môj priateľ, súčasne Gabikin ex, a Gabikin priateľ ktorý do tohto okamihu neznášal aj toho môjho, pretože je jej ex, ale aj mňa, pretože ja sa rovná on.

4 mesiace čakania sa zdali ako večnosť, ale je to konečne tu!

Dámi a páni, zapnite si Primu, najväčší sociálny experiment v histórii všetkých mojich sociálnych experimentov prichádza!

Pamätám si, ako keby to bolo včera, keď mi zavolali z Primy, že ma niekto prihlásil do relácie o varení. Na ten pocit, kedy som bola rozhodnutá odmietnuť túto ponuku za akýchkoľvek okolností, prehováracích a donucovacích prostriedkov, si pamätám celkom presne. Za žiadnu cenu. Ja do telky variť nejdem! Preboha nie, ani za nič nie! Nie som blázon! NIE! Alebo?

Je STREDA, 3. september 2018. Deň, kedy si pripomenieme inú stredu. Tú, kedy som v telke skutočne varila. Stredu, kedy som u Peti doma hostila mojich spoluhráčov a naservírovala som im 4 chody (naspamäť) naučené, (z časti) nacvičené a 100% pripravené s najväčšou láskou, akú som kedy do jedla dokázala vložiť. Streda, kedy som ešte nevedela, že v českej televízii rozpútam medzinárodný konflikt. Ale postupne.
Odo dňa, ako som podpísala zmluvu s televíziou, som sa nevedela dočkať. Akosi som stále neverila tomu, že sa to naozaj deje, no nejako podvedome som tušila, že to bude zábava. Rozhodne som nemala v pláne brať vážne ani len minútu tejto televíznej gastroestrády a dúfala som, že moji spoluhráči prídu s rovnakým zámerom a že si to celé spolu užijeme naplno. Šanca to vysoká nebola, predsa len sa hralo o celkom slušný balík peňazí, no ja som optimista, ktorý verí v krajšie zajtrajšky za každých okolností. A tiež v tom, že ľudia sú stále viac dobrí, ako zlí.
V pondelok u jediného chlapa partie to vyzeralo tak, že by tu predsa len nejaká šanca bola. Nikto veľmi nerozprával, padlo pár otázok a večer sa niesol v duchu ,,neohromí, neurazí". Z tohto dôvodu som sa tiež nejako neprejavovala a len som pár poznámkami a (podľa môjho gusta) vtipnými odpoveďami na niektoré otázky otestovala, či sa môj zmysel pre humor stretne s pochopením. Na otázku, na čo mám alergiu som odpovedala, že na hlúpych ľudí, na čo sa dovtedy celkom nenápadná slečna pri stole Katka opýtala, ako s tým bojujem. Odpovedala som, že hlúpych ľudí zásadne ignorujem a do konfliktu s nimi nejdem, pretože takí človeka stiahnu na jeho úroveň a tam ho prebijú skúsenosťami. Odpovedala, že to sú na tom asi dobre, pretože som zatiaľ neodišla. Povedala som, že neodišla, pretože nemôžem. Nikto sa nezasmial a ostalo ticho. Rozhodla som sa ďalej humor prísediacich netestovať. Radšej.
Celé to do konca prebiehalo v rovnakom duchu a jediná vec, ktorá stojí za zmienku je hodnotenie tohto večera. Nastúpila som do auta, kde som režisérke a kameramanovi mala zhrnúť, čo poviem a ako budem hodnotiť. Oznámila som im, že mu dám 10 bodov. Ohradili sa, že čo urobím, ak niekto uvarí lepšie. Odpovedala som, že dám tiež 10 bodov. Že dám všetkým 10 bodov. Vôbec sa im to nepáčilo a nasledovalo niekoľko minút, počas ktorých mi niekoľkokrát vysvetlili, že ak toto urobím, budem pred národom za úplného debila. Keby som vedela, že toho najväčšieho debila nakoniec urobia oni zo mňa a to bez ohľadu na to, ako budem hodnotiť a ako sa budem správať, v živote by som ich neposlúchla a nedala sa ovplyvniť tým, čo je ,,správne" a všetci by odo mňa dostali 10 bodov tak, ako som to od začiatku chcela. (Aj keď všetci asi nie.) Vec, ktorú spätne ľutujem ÚPLNE NAJVIAC.
Utorok u Viki sa niesol v celkom zmätenom, ale tiež vtipnom duchu. Hneď na úvod, po tom, čo nás nechala čakať pri stole, kým sa prezliekla a namaľovala, nás privítala v lodičkách. S babami sme sa dohodli, že keďže Viki nastavila latku takto vysoko, nenecháme sa zahanbiť a uzavreli sme dohodu. Každá z nás svoj večer absolvuje v lodičkách. Viki však túto reláciu zobrala z nejakého podivného konca a jej zámerom bolo nájsť chlapa. Oznámila nám to len tak medzi rečou a v momente, ako sa otočila na jednu kameru, ktoré sme inak mali ignorovať a spustila lámanou češtinou, aký by jej vyvolený mal byť a nech sa jej ozve, nikto nie len pri stole, ale aj zo štábu absolútne nechápal. A to sú ľudia, ktorí natáčajú túto reláciu zvyknutí na všetko. Tento príbeh mal ale happyend skôr, než to stihli odvysielať. Viki mi pár dní predtým napísala, že si princa na bielom koni už našla a ja jej prajem, nech je len a len šťastná! Už jej písať nemusíte.
V utorok sa pri stole začala viac prejavovať Katka a okomentovala a skritizovala absolútne všetko. Možno tiež skúšala reakcie na jej druh humoru, no to som akosi nepoberala ani ja a to musím povedať, že dokážem vtipkovať o čomkoľvek. No inteligentne. A to bol asi problém. Z (pre tento okamih) neznámych dôvodov sa do vysielania nedostala ani dohoda o lodičkách, ktorá bola neskôr dôvodom konfliktu a ani väčšina provokačných a rýpavých poznámok Katky, ktoré začali pri stole vadiť úplne každému. Rozumiem, že keď je nutné urobiť z 8 hodín záznamu 40 minútovú reláciu, nie všetky scény sa do vysielania dostanú, no po odvysielaní všetkých dielov sme sa všetci z našej partie zhodli, že vo vysielaní chýbali veľmi zásadné momenty, ktoré ovplyvnili úplne, ale úplne všetko. Utorok je za nami. Z televízneho zostrihu sme s Katkou veľké kamošky, všetci si robíme srandu z Viki a tá sa psychicky rúca. Realita je však taká, že sa všetci večer bavia, smejú, nikto to vážne neberie a jediná vec, ktorá je problémová nie je Vikina kulinárska neschopnosť, ale Katkine pripomienky na všetko.
Predtým, než sa celý tento týždeň začal, som dostala od mnohých ľudí otázku, či sa ako vegetariánka nebojím ísť do podobnej relácie. Niekoľko ľudí, ktorý už s touto reláciou mali tú česť mi povedalo, že ma tam tí ľudia roztrhajú zaživa. Vegetariánka v podobnej relácii je vždy problém. ,,Nič nežere, nič neochutná, vyžaduje od ostatných aby jej pripravovali špeciálne porcie jedla,..." Ja som od nikoho nepožadovala, aby mi uvaril vegetariánske jedlo. Išla som do toho s tým, že každému dám 10 bodov bez ohľadu na to, ako by navaril. Vedela som, že nedokážem ohodnotiť hostiteľa objektívne, keď chody s jedlom ani neochutnám. To, že boli ochotní mi pripraviť vegetariánsku variantu jedla som veľmi ocenila, no to, že by tak neurobili by som rozhodne nepovažovala za mínusový bod. To som na kameru zopakovala niekoľkokrát. Do vysielania sa to ale žiaľ nedostalo.
Čo som ale spomenula hneď na začiatku bolo, aby mi jedlo s mäsom ani nenaberali, pretože ho neochutnám a neznášam, keď sa jedlo zbytočne vyhadzuje. Niekoľkokrát mi bolo od Katky vyhodené na oči, že sme v relácii o varení a mala by som vyskúšať všetko. To, že konzumovať mäso je proti mojim osobným zásadám ju absolútne nezaujímalo. Zopakovala som to pri stole aj v utorok, keď som hostí pozývala k sebe a oznámila som im, nech si prinesú krabičky, lebo to, čo nezjedia im zabalím domov. Tam nech si s tým už robia čo chcú, ale u mňa sa jedlo vyhadzovať nebude.

Streda. Môj deň. Z piatych ľudí som si celkom sadla so 4 a to je veľmi optimistický vstup do variaceho dňa. Navyše bola so štábom sranda a rovnako ako ja, si robili zo všetkého srandu. Akosi som v záplave emócii zabudla však na to, že dnes budem musieť variť. Celkom ma vydesil už nákup surovín, ktorý som s Peťou absolvovala deň pred natáčaním. Nemala som ani poňatia, ako z tých všetkých miliónov vecí chcem urobiť 4 plnohodnotné jedlá. Už ten obchod mi dal zabrať. Keby som tam bola sama, nakupujem doteraz. Ja som nemala poňatia, kde presne v obchode zoženiem niektoré veci, ktoré som nikdy predtým nepotrebovala. 

Dorazila som k Peti skoro ráno, aby som mala dosť času aklimatizovať sa. Na stole pripravených pár vecí, ktoré by sa mi mohli hodiť. Mixér, ručný aj tyčový v ružovej farbe. Forma na koláč. Tiež ružová. Nejaké ingrediencie na prípravu jedál vrátane cibule, ktorú som dnes ako surovinu do jedla mala použiť úplne prvý krát. A papierik. Veľmi dôležitý papierik. S podrobným návodom na to, ako urobím polievku. Ja som totiž nikdy predtým polievku nerobila. Nepovažovala som to za problém do okamihu, kým som si (vlastne nie úplne) uvedomila, že vlastne ani neviem, ako by taká polievka mala ideálne konzistenčne vyzerať. Ale o tom neskôr.
Papierik obsahoval informácie o presnom výskyte surovín, ktoré budem potrebovať a stave, v akom sa momentálne nachádzajú. Uvarená brokolica v miske na strednej poličke v chladničke, upečený cesnak v alobale niekde na brokolici, pripravený vývar v dverách chladničky. Všetko to rozmixujem, pridám nejakých ďalších pár surovín a moja prvá polievka je na svete. To by som mohla zvládnuť.

Len čo s tými ďalšími chodmi, ktoré musím pripraviť približne za dve hodiny súčasne? Variť pre 5 ľudí nie je sranda. Ono variť tak celkovo nie je sranda. V rámci príprav na tento týždeň som absolvovala rýchlokurz a ani nie tak varenia, ako informácii o tom, ako sa vôbec varí. Resp. ako sa pripravuje jedlo. Keďže som sa naučila, že varenie, to je tepelné spracovanie vo vriacej tekutine s pokrievkou alebo bez a nie akákoľvek príprava jedla. Túto definíciu si zapamätajme, budeme ju ešte potrebovať.

Základ bol, prispôsobiť Petinu kuchyňu tomu, čo sa tam v nasledujúcich hodinách malo diať. Mala som v pláne rozdeliť si všetky suroviny podľa chodov, aby som potom nemusela pred kamerou chaoticky lietať hore dole a hľadať veci, ktoré ani neviem, ako majú vyzerať a kde by ich Peťa asi tak mohla mať. Mohlo sa zdať, že variť v cudzej kuchyni by mohla byť nevýhoda, no pravdou je, že pre mňa to bola skôr výhoda. V mojej kuchyni som sa niekedy nevyskytla ako bol mesiac dlhý a nevedieť, kde a či vôbec mám veci nutné na varenie by mohlo vyzerať horšie než to, že sa mi nejaké jedlo napríklad nepodarí. Keby som varila doma, musela by som tam dotiahnuť toľko vecí, že som túto myšlienku zavrhla hneď na začiatku. Taniere, príbory, stoličky, hrnce, panvičky, úplne všetky suroviny. Vzhľadom na to, že jediná vec, ktorú som doma mala v piatich vyhotoveniach boli poháre na víno a 5 stoličiek som na Instagrame zháňala ešte pár hodín pred začiatkom natáčania, padol aj trocha uletenejší nápad na piknik v tráve, ktorý chvíľku visel vo vzduchu. A ako som neskôr zistila, možno prestrieť deku do trávy a naservírovať 7 litrov vína, mohol byť oveľa lepší nápad, než sa zbytočne naťahovať v kuchyni a v konečnom výsledku dopadnúť úplne rovnako bez ohľadu na to, čo by súperi na tanieri dostali. Škoda, že som nakoniec volila ,,klasickú" cestu, však to, že táto relácia nie je o varení nám už ukázal niekoľko mesiacov dozadu Kazma v jeho ONE MAN SHOW. A ona skutočne nie je. Ani trocha.
V pondelok som rozmýšľala nad tým, akú taktiku zvolím. Nie taktiku na výhru, taktiku na prežitie. Oznámiť mojim súperom, že vlastne nevarím vôbec by znamenalo, že ma automaticky hodia do krabičky ,,nevie variť" a to bez ohľadu na to, či by som navarila dobre alebo nie. A ja som mala v pláne navariť dobre, čo po tom, že prvýkrát v živote. A preto som sa rozhodla, že sa budem tváriť, že tam normálne patrím a že som už niekedy varila. Veď aj varila - pred týždňom na skúšku koláč a deň dozadu som bola pristojaca pri príprave lososa. A to sa počíta! Zvyšné dva chody som úplne nestihla vyskúšať dopredu. Čakala nás premiéra.
Chvíľku som rozmýšľala, prechádzala sa a snažila sa prísť na to, ako toto miesto a všetkých tých milión vecí, ktoré budem na varenie (v prípade, ak na niečo nezabudnem) potrebovať, prispôsobiť tak, aby som počas natáčania ušetrila čas. Chvalabohu Petina kuchyňa bola na moju očakávanú neschopnosť riešiť okamžité, nepredpokladané problémy pri varení, celkom dobre vybavená. Milión misiek všetkých veľkostí poskytovalo príležitosť! Všetko si to dopredu pripravím! To zakázané nie je a dokonca urobím pani režisérke službičku, pretože nebude musieť lepiť čiernou láskou všetky značky z obalov surovín, ktoré použijem. Bolo niečo po 7 hodine ráno a ja som chaoticky pobehovala po kuchyni, vyťahovala zo skriniek všetky mištičky, ktoré som tam našla a merala, vážila, presypávala, pripravovala. Misky som zoskupila podľa chodov, napísala si harmonogram, kedy čo a v akom poradí zosypať a zliať dokopy a pohľad na tie usporiadané mištičky všetkých tvarov, farieb a obsahov mi po chaotickom ráne konečne privodili stav vnútornej rovnováhy. Keby však niekto tie misky pomiešal, alebo povymieňal, som stratená.
Bolo niečo po 9 hodine ráno, keď mi zazvonil telefón. Sú tu! Išla som sa privítať von pred vchod, kde režisérka s kameramanom vymysleli, že rovno natočíme prvý vstup. Ako prichádzam k Peti domov a nesiem si so sebou nejaké veci z môjho života pre mojich súperov. Keď som sa chcela ísť prezuť navrhli, nech idem v papučiach s jednorožcom. Že to je cool. Neprotestovala som. Čím viac bizarné, tým lepšie. Myslela som si. Chceli odo mňa, aby som povedala niečo o časti Prahy, kde sme sa nachádzali, ale jediné, čo som o Zličíne vedela bolo, že je to ďaleko, dlho sa tam cestuje metrom a býva tam Peťa. To mi na kameru ale neprešlo. 

Nasledovali natočenie videovizitiek, kde mi položili asi milión otázok o mne a mojom živote. Niektoré klasické, niektoré trocha provokačné. Pýtali sa ma na to, či sa teším, čo ja a chlapi, na čo najviac a na čo naopak vôbec nie. Povedala som, že najväčšiu obavu mám z Katky, pretože jej otázky a pripomienky sú veľmi nepríjemné. Na jej (a vlastne kohokoľvek, kto pri stole kládol debilné otázky) obhajobu ale musíme povedať a trocha objasniť, ako vlastne celá tá situácia pri stole prebiehala. Väčšinu otázok, ktorá pri stole zaznela, nadhodil štáb. Inštrukcie pre nás boli, že akúkoľvek otázku od nich má niekto pri stole zopakovať. Keď otázku nikto nezopakoval, bola nám zopakovaná a mierená pre konkrétnu osobu. To sa ale nestalo často, Katka sa väčšiny provokačných otázok ujala s radosťou. Veľa z nich ale vymyslela aj sama. 

Počas natáčania nás vyrušil zvonček. Najprv som bola prekvapená, kto preboha prišiel, však Peťa je v práci a ktokoľvek by za ňou chcel počas pracovného dňa na obed prísť, to musel vedieť. Aké bolo moje prekvapenie keď som pred vchodom videla kamarátku Kristýnku, ktorá mi priniesla nutné náčinie na moju ,,zábavu" a na ktorú som v tom ruchu úplne zabudla. Zábavou sa označuje časť programu u hostiteľa, ktorej cieľom je hostí nejakým spôsobom zabaviť. Ukázať možno niečo zo svojho sveta, čo baví mňa. Zábava bola u mňa od začiatku jasná.
V kufri na kolieskach s hviezdičkami Kristy pritiahla na opačnú stranu Prahy činky! Štyri jednoručky, ktoré síce boli tie najľahšie, ktoré sme v gyme mali, no dokopy to bolo takmer 30 kg. 30 kg železa v roztomilom hviezdičkovom kufri. Ďalšia bizarnosť tohto dňa sa ale tiež do vysielanie žiaľ nedostala.
Po dotočení videovizitiek a odbalení prekvapenia v kufri štáb odišiel na obed a ja som dostala hodinu času na doladenie detailov. Vyleštila som všetky poháre a príbory. Hodinu som leštila pár pohárov a pár príborov. HODINU. V živote som hodinu života nezabila tým, že by som leštila niečo, čo sa aj tak nebude zdať dosť naleštené, ak by sa tak súperi rozhodli, aj keby sa to donieslo priamo z výroby.
Názvy mojich receptov som sa rozhodla ukryť do šifier a trocha som sa kreatívne realizovala. Dôvod bol jednoduchý. Nikto vopred nemohol ohundrať jedlo, ktoré odo mňa dostane. Pretože nevie, čo dostane. A z pár dielov tejto relácie, ktoré som videla, to robí úplne každý. ,,Toto nemám rád, to ani neochutnám. Na toto nemám chuť. Toto nejem. Toto si práve dnes nedám." A keď do niečoho prídeš negatívne, inak ako negatívne to ani nemôže dopadnúť. Tomuto som sa chcela vyhnúť. 

Predjedlo - baklažánový tatarák som nazvala Fialová láska, pretože baklažán je fialový a jedlo som podávala v tvare srdiečka. Aj keď fialové nakoniec vôbec nebolo. Krém z Apenín bol názov pre brokolicovú polievku, pretože brokolica pochádza z Apeninského poloostrova. Salmo Salar s tropickým nádychom bol losos s avokádovo - mangovým šalátom a Bounty koláč od Cukrfree som nazvala Čierno biele súostrovie, pretože Bounty je okrem lode britského kráľovského námorníctva z 18.storočia a mesta duchov v Kanade, tiež súostrovie 13 ostrovčekov v Tichom oceáne.
Začala som tým, že som dala piecť domáci chlieb a pripravila si dolnú vrstvu dezertu, keďže bol na prípravu časovo najnáročnejší. Ten som si vyskúšala pár dní dozadu u maminy a celkom presne som vedela, ako na to a ako výsledok chutí. Nasledovalo predjedlo, pri ktorom sa vyskytol menší problém. Fialová láska mi dala zabrať viac, než som čakala. Nepovažovala som za potrebné si baklažánový tatarák vopred vyskúšať, pretože jeho príprava podľa receptu vyzerala intuitívne a nepokaziteľné. Že som sa ešte nenaučila, že pokaziť sa dá úplne všetko a obzvlášť pri varení! V recepte bolo uvedené, že pridáme JEDEN paradajkový pretlak. Paradajkový pretlak ale má veľkosti. A je rozdiel, či pridáte 50 gramový alebo 360 gramový. V miske ale bol pripravený a ja som ho tam bez premýšľania celý vyliala. Nevedela som, ako to má chutiť a spoliehala som sa na to, že moji súperi nemajú potuchy, ako by mal chutiť baklažán. No nie úplne ako paradajkový pretlak. A on presne tak chutil. Navyše to bolo príliš riedke a úplne to nedržalo vo formičke srdiečka. Chvíľku som rozmýšľala, no čas a ani dostatok surovín na nový pokus som nemala. Napadlo mi, použiť ,,úkol týdne" - quinoiu, ktorú som mala pôvodne pripravenú do šalátu. Vyhodnotila som, že to horšie nebude. Môže to stlmiť chuť po pretlaku a zhustiť konzistenciu, aby držala v tvare srdiečka. Vôbec som netušila, čo sa stane, keď to tam primiešam, no čo som vedela celkom presne bolo, že je to proces definitívne nevratný. V duchu hesla ,,odvážnym šťastie praje" a ,,risk je zaručene zisk" som do tatarákovej hmoty prisypala ,,úkol týdne" pripravený k šalátu. Myslela som si, že ak by som sa do podobnej situácii skutočne dostala, začala by som zmätkovať a stresovať. Vyskúšala som to natlačiť do formičky a vyklopiť na tanier. Nie len, že to bolo srdiečko krásne, navyše tento experiment ľudia zo štábu, ktorým som to dala vyskúšať, pretože som potrebovala tanierik, pochválili.
Druhý problém bol ale trocha závažnejší a čakal na mňa pri príprave polievky. Znova som narazila na nepresnosť v recepte, no hlavne na to, že polievky nevarím a ani nejem. Pridať smotanu mohlo znamenať, pridať pol deci smotany, ale aj pol litra. V chladničke som našla jedno balenie a do polievky som naliala tak jednu tretinu. Počas varenia sa to zdalo konzistenčne celkom v poriadku, no problém prišiel, keď polievka vychladla a chcela som ju nabrať na tanier. Celé to bolo akési husté. Niekto ale nič nepovedal, tak asi v poriadku.
Ďalej som si pripravila šalát a 4 kúsky lososa, ktoré ma predurčili na cestu do vegetariánskeho pekla a na vlnu kritiky od všetkých nemäsožravcov, pretože som zradca pokrytec a pózer a žiaden vegetarián by sa mäsa nikdy nedotkol. Možno v tomto nie som takto striktná, no tak, ako ja chcem, aby ľudia rešpektovali to, že ja mäso nejem, tak rešpektujem to, že ho iní jedia. A nemám problém s tým, pripraviť ho. Otázne je, ako to bude chutiť.
Bolo pol štvrtej a mala som polhodinu času na to, aby som sa prezliekla a pripravila. Neprichádzalo do úvahy to, aby niečo nebolo pripravené, keď prídu hostia. A nedajbože, aby som nemala na nohách lodičky! Pol hodina, ktorú som pôvodne chcela venovať príprave seba, som strávila pri príprave kuchyne a nekonečnom čakaní na to, kým si kameramani všetko nastavia, nasvietia a pripravia. Hostia prišli o 4 a presne vtedy ma štáb zatvoril samú do kuchyne, aby som si konečne pripravila stôl. Počas týchto 5 minút som stihla povylievať po celej kuchyni vodu z vázy, ktorú som z nepochopiteľného dôvodu nechala na zemi a zvyšný čas sa na nej všetci šmýkali, aj keď som sa to snažila v rýchlosti nejako poutierať. Polovicu času som riešila to, kam sa dáva tanierik na predjedlo, pretože sa nikde na stôl nehodil a chronologicky mi vychádzalo, že by mal byť v tanieri na polievku. V miestnosti som bola sama a na chvíľku mi prebleslo hlavou, že by som to trocha pogooglila, no tento čin zberu informácii na poslednú chvíľu by bol na kamere a ešte viac dráždiť som nechcela. Niekoľkokrát som skontrolovala všetky veci, ktoré sa na stole nachádzali, pretože toto nebolo miesto, kde by sa odpúšťali chyby. Tanieriky na predjedlo som nechala na linke a rozhodla sa riešenie tohto problému odložiť na neskôr. Začala som byť nervózna, pretože som vedela, že hostia čakajú, aj keď som za toto zdržanie skutočne nemohla. 

Pri privítaní, predtým, než si hostia sadli ku stolu som dostala darčeky. Viki zásadne nikomu nič nenosila, od Adriána kvetiny, od Veroniky víno a od Katky hrušky. HRUŠKY! To, že hrušky celý život neznášam a nejem vedia všetci ľudia, ktorí ma poznajú. To, že hrušky neznášam som v utorok spomenula u Viki a vedeli to aj všetci moji súperi. Že síce som ich vyskúšala, boli fajn, ale nejako ich konzumovať ďalej nepotrebujem. Katka mi doniesla tri obrovské hrušky, snáď asi najväčšie, aké som kedy videla. Táto scéna sa ale do vysielania taktiež nedostala.
Hostia si sadli a prvá vec, ktorú Katka okomentovala bolo, že je fajn, že som zohnala stoličky a nemusia sedieť na zemi a prečo akože nemám na nohách lodičky. Odpovedala som, že dôvod je, že si chcem najprv uctiť hostí, pripiť si a potom sa prezlečiem, pretože som to kvôli technickým problémom nestihla. Odpoveď ju neuspokojila, musela mať posledné slovo aj tentokrát. Povedala som si, že si ňou skutočne deň pokaziť nedám a rozhodla som sa aplikovať pravidlo z pondelka, čo s ľuďmi ako ona. Pohádať sa s niekým v môj variaci deň som rozhodne v pláne nemala. No vnútorne sa to vo mne stupňovalo stále viac a viac.
Počas predjedla ma spoluhráči vyspovedali, porozprávala som im o mojom živote, o škole, čomu sa venujem, o mojich snoch, cieľoch a plánoch. Spomenula som to, prečo je moje stravovanie celkom obmedzené, že som si prešla v tejto oblasti niekoľkoročným peklom, no ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré a nebyť toho, nikdy by som nezaložila projekt Neinstantná krása, ktorý už pomohol (dovolím si tvrdiť) stovkám iných, chorých dievčat. Hovorila som tiež o tom, že plán na rok 2018 je založiť si vlastnú nadáciu a posunúť pomoc ostatným na vyššiu úroveň. Mojim súperom som tiež darovala na pamiatku kvetinkové šálky a odznaky mojej Neinstantnej krásy. Mala som z mojej osobnej prezentácie dobrý pocit, ale len do okamihu, kým som to nevidela zostrihané. Píšem blog, trpela som poruchou príjmu potravy a chcela ísť do MISS. Krásne vytrhnuté z kontextu a pre ľudí, ktorí ma nepoznajú to bola samoprezentácia hodná blbky bez sebareflexie a so sebavedomím kdesi v exosfére, ktorej rebríček hodnôt je otočený úplne hore nohami. Super. 
Ďalším bodom programu bola zábava. Vtedy mi to prišlo ako ten najlepší nápad na svete, teraz s odstupom času to hodnotím ako tú najhoršiu zábavu, pri ktorej sa bavili všetci naokolo, len nie tí, ktorí sa baviť mali. Dievčatám sa nezdalo, že sa majú prezliekať, Katka na mňa vyletela, že drepy robiť nevie a u Adriána bol problém, že si natiahol sval. Bolo jasné, že toto mi úplne nevyšlo. Aj keď Viki ako víťaz workoutu nakoniec pohyb ocenila.
Nasledoval hlavný chod. Kým sa všetci naspäť prezliekli a dali fyzicky a psychicky dokopy po nekonečnej 4 minútovej fyzickej aktivite, som sa stihla prezliecť a hlavne prezuť tiež. Hneď po tom, ako bol hlavný chod na stole, nasledovala ďalšia provokačná otázka a neuhádli by ste od koho. Opýtala sa ma, prečo majú oni iné jedlo ako ja. Mala by som predsa jesť presne to, čo som dala jesť aj im. Každou ďalšou pripomienkou ma táto osoba srala stále viac a viac. Robila dusnú atmosféru a po každej jej debilnej otázke a pripomienke všetci pri stole prevracali očami. 
Tretí chod bola polievka, ktorej konzumácia prebehla bez nejakých problémov. S koláčom to bolo horšie. Niečo, čo neobsahuje cukor by sa ani nemalo volať dezertom. Nie je to sladké a to koláč byť musí. 
To, že túto skupinku ľudí týmto menu a zábavou neočarím, som akosi tušila dopredu. To však nebola vec, ktorá mi vadila. Ja som s tým, ako som zvládla prípravu jedla bola vo všeobecnosti spokojná, no HRUŠKY na stole mi stále pripomínali osobu, ktorá mi pomaly začínala pekne liezť krkom. Jediná vec, čoho som sa bála bolo to, že vo štvrtok ma už nebude brzdiť to, že sa musím ovládať pretože neprebehol môj variaci deň a skutočne nechcem, aby sa niesol v zlej atmosfére. 
Streda je za nami. Z televízneho zostrihu sa javím ako úplná namyslená blbka, neviem variť, myslím si o sebe, že som prezident sveta a celkovo som na päsť. Ako je to v realite už viete. Televízia Prma vs. Nika 2:0.