Posledné dni si každý večer otvorím toto okno a niečo pripíšem. Ďalší deň to zmažem a napíšem niečo nové. Moje myšlienky a pocity sa momentálne tak menia, že na otázku ako sa mám už radšej ani neodpovedám. V jednom okne prehliadača otvorená stránka s letenkami do celého sveta, v ďalšom vlaky do Ženevy. Vo worde rozpísaný motivačný list do CERN - u a vedľa na posteli položená knižka francúzskej konverzácie. Nie som si celkom istá tým, čo toto všetko znamená, no po tom, ako sa za posledné dva mesiace zmenilo v mojom živote úplne všetko, mám pocit, že ak urýchlene niečo neurobím a v najlepšom prípade niekde neodídem, výsledok môjho pobytu v Prahe bude úplne opačný, ako bol pôvodný zamýšľaný cieľ.
Všetko sa to začalo spackaným semifinále MISS Slovensko o ktorom som vrámci zachovania akej takej serióznosti radšej ani nič nenapísala. Lebo to že som na jednu z najdôležitejších udalostí v mojom živote, kvôli ktorej som bola týždeň tak mimo, že si niektoré dni poriadne ani nepamätám, meškala hodinu a 40 minút je obdivuhodný skutok a všetci by si pomysleli že som absolútny blázon. Ale žiaľ to sa skutočne stalo. Problém ale nebol v tom, že by som neodkázala prísť načas, ale v tom, že som si pozvánku na semifinále nechala v Prahe a pamätala som si, že kasting začína rovnako ako ten regionálny. Ale holt, nezačínal. Vyrazili ma medzi prvými a niekedy keď porota práve v Hiltone vyberala finálovú 12 - stku dievčat ja s Adamom sme už sedeli v Centrali na lavičke a tlačili do seba McFlurry s KitKat čokoládkami a karamelovou polevou. Na chvíľku som bola aspoň na prvý pohľad šťastná. Ono tie sladké blbosti nesklamú. A hlavne najlepší kamaráti. Tí nesklamú nikdy. V nasledujúcich minútach som sa ešte rozplakala pri stojane s gumovými medvedíkmi v Bille, pretože nemali JOJO Princezné a ja som v tom momente nechcela nič iné na svete, len gumovú korunku. Plakala som ešte niekoľkokrát kým som pochopila, že kvôli nejakej súťaži sa svet nezrúti. Aj keď som vedela, že nájsť motiváciu na čokoľvek bude v nasledujúcom období oveľa ťažšie ako kedykoľvek predtým.
A mala som pravdu. Aj keď ten svet sa v najbližších dňoch skoro zrútil. Toľko sladkého, koľko som dokázala do seba natlačiť v najbližšom týždni, to svet ešte nevidel a vynahradila som si na 100% posledné 4 mesiace bez sladkého a Vianoce bez jediného koláča. Kolegovia mi do práce nosili sladkosti, čokoládky, koláče, ťahali ma po cukrárňach a ja som si to užívala a tie čokoládky chvíľkovo fakt pomáhali. Doma som ale po večeroch plakala, aj kvôli jedlu, aj kvôli tomu, že nedokážem nájsť motiváciu na cvičenie a zablokovala, odlajkla a odfollowla som všetky stránky, ktoré mali s misskou niečo spoločné. Nie preto, že by som sa hnevala alebo niečo podobné, skôr preto, aby som nevidela žiadne novinky a nebola kvôli tomu viac smutná.
O pár dní, keď mi všetko došlo a kríza vyvrcholila, moje kroky putovali do kaderníctva Frank Provost, kde boli ochotní ma zobrať 15 minút po zavolaní a nedali mi príležitosť na rozmyslenie si zásadného kroku a to odstrihnutia pol metra mojich milovaných vlasov. Zmenu som plánovala väčšiu a to buď kompletné odfarbenie na svetlo, prípadne biele ombre. Ale vzhľadom na fakt, že bolo tesne pred záverečnou a sťahovať čiernu trvá celú večnosť, farebná zmena ma ešte len čaká.
Krízový mesiac pokračoval veľkou krízou vo vzťahu a následným rozchodom a všetkými tými vecami, ktoré musia dvaja ľudia, ktorí spolu bývajú, po konci vzťahu vyriešiť. A bývať spolu ešte dva mesiace potom, nie je situácia vhodná pre krehké povahy. Niekedy tu mi došla veľmi dôležitá vec a to fakt, že ma v Prahe už vôbec nič nedrží a keby v tej chvíli prišla ponuka odísť hoci aj na druhý koniec sveta, do rána by som vedela byť zbalená. Koniec koncov som mala pocit, že by táto zmena neprospela len mne. Niekoľko dní som sa každé ráno budila s tým, že keby som v tom momente zmizla, vôbec nikto by si to nevšimol. Nikdy som nemala chuť odísť viac ako práve vtedy. A napríklad na odchod do Francúzska na rok stačilo oveľa menej. Indonézia podobne. Ako som už neraz spomínala - kríza je produktívny stav, len treba odstrániť tú horkú príchuť.
Vraj sa u žien pocit všeobecnej podráždenosti spúšťa zistením, že ich nikto neoceňuje, nemiluje, neobdivuje a teda svet na ne kašle. A presne toto bolo ono. Odišla som zo Slovenska, od svojich kamarátov a rodiny, do mesta kde som nemala absolútne nikoho a práve po rozchode mi tento stav začal naplno dochádzať. Stále som uvažovala nad tým, či práve sťahovanie do Prahy nebola tá najväčšia chyba, akú som v poslednej dobe urobila. Či by som nebola šťastnejšia, keby som ostala v Bratislave. Mala by som svojich skvelých kamarátov, rodinu a môj závideniahodný tip - top nalinkovaný život ako dovtedy. Namiesto toho som bola v Prahe, úplne sama, smutná a bez absolútnej chuti čokoľvek robiť. To že som nedokázala ísť cvičiť ma ale štvalo zo všetkého najviac. Stálo ma to veľa síl a niekoľko ťažkých a dlhých dní, kedy som samu seba prehovárala, že sa na to nesmiem vykašlať a zahodiť tie ťažké 4 mesiace, počas ktorých som dokázala schudnúť hmotnosť malého človeka. A nakoniec som to dokázala a bola som na seba naozaj hrdá. Konečne som motivovala samu seba a mala som na tréningoch pocit, že mi to aj akosi začalo ísť a hlavne, že ma to znova baví a napĺňa. A že som po cvičení skutočne šťastná. Ale moja radosť netrvala dlho a prišla ďalšia kríza v podobe vykĺbeného ramena a nekompromisné ,,tri nedele bez cvičenia" od chirurga na pohotovosti ma rozplakalo už na stole v jeho ambulancii. Nasledujúce dni som stále plakala a to nie len kvôli tomu, že nemôžem cvičiť a že to je zase v háji, ale hlavne kvôli tomu že to neskutočne bolelo. V noci som nedokázala spať a budila som sa každých 15 minút na bolesť, akú som dlho nezažila. Nepomáhali žiadne lieky proti bolesti, v žiadnej polohe som nedokázala zaspať. Po dvoch týždňoch som dokázala rukou aspoň čiastočne hýbať a dnes už chodím aj na crossfit ale cvičím zatiaľ s obmedzením. Pomaly som z toho najhoršieho vonka nie len čo sa ramena týka ale hlavne po psychickej stránke. Zase som šťastná. Zase sa všetko začína pomaličky vracať do starých koľají.
Veľmi ma nakoplo aj to, že môj blog sa druhý rok po sebe ocitol v súťaži BLOGER ROKA. Uvedomila som si, že toto bolo vždy také moje miesto, ktoré som tak milovala. Môj malý svet, kde som si vždy mohla písať čo som chcela. Úplne som na to v poslednej dobe zabudla. A popritom mám úžasných čitateľov, ktorí ma vždy dokážu povzbudiť a dodať obrovskú chuť do života. Som Vám tak strašne vďačná a mám obrovskú radosť. Z toho, že moje články stále čítate, aj keď som dva mesiace nenapísala vôbec nič. Že toto miesto denne navštívi toľko ľudí a stále sa vracajú. Že mi ľudia píšu krásne maily a nech mám akokoľvek zlý deň, povzbudivý mail od cudzieho človeka je niečo, čo mi dokáže vždy do očí vtlačiť slzy radosti.
O pár dní, keď mi všetko došlo a kríza vyvrcholila, moje kroky putovali do kaderníctva Frank Provost, kde boli ochotní ma zobrať 15 minút po zavolaní a nedali mi príležitosť na rozmyslenie si zásadného kroku a to odstrihnutia pol metra mojich milovaných vlasov. Zmenu som plánovala väčšiu a to buď kompletné odfarbenie na svetlo, prípadne biele ombre. Ale vzhľadom na fakt, že bolo tesne pred záverečnou a sťahovať čiernu trvá celú večnosť, farebná zmena ma ešte len čaká.
Krízový mesiac pokračoval veľkou krízou vo vzťahu a následným rozchodom a všetkými tými vecami, ktoré musia dvaja ľudia, ktorí spolu bývajú, po konci vzťahu vyriešiť. A bývať spolu ešte dva mesiace potom, nie je situácia vhodná pre krehké povahy. Niekedy tu mi došla veľmi dôležitá vec a to fakt, že ma v Prahe už vôbec nič nedrží a keby v tej chvíli prišla ponuka odísť hoci aj na druhý koniec sveta, do rána by som vedela byť zbalená. Koniec koncov som mala pocit, že by táto zmena neprospela len mne. Niekoľko dní som sa každé ráno budila s tým, že keby som v tom momente zmizla, vôbec nikto by si to nevšimol. Nikdy som nemala chuť odísť viac ako práve vtedy. A napríklad na odchod do Francúzska na rok stačilo oveľa menej. Indonézia podobne. Ako som už neraz spomínala - kríza je produktívny stav, len treba odstrániť tú horkú príchuť.
Vraj sa u žien pocit všeobecnej podráždenosti spúšťa zistením, že ich nikto neoceňuje, nemiluje, neobdivuje a teda svet na ne kašle. A presne toto bolo ono. Odišla som zo Slovenska, od svojich kamarátov a rodiny, do mesta kde som nemala absolútne nikoho a práve po rozchode mi tento stav začal naplno dochádzať. Stále som uvažovala nad tým, či práve sťahovanie do Prahy nebola tá najväčšia chyba, akú som v poslednej dobe urobila. Či by som nebola šťastnejšia, keby som ostala v Bratislave. Mala by som svojich skvelých kamarátov, rodinu a môj závideniahodný tip - top nalinkovaný život ako dovtedy. Namiesto toho som bola v Prahe, úplne sama, smutná a bez absolútnej chuti čokoľvek robiť. To že som nedokázala ísť cvičiť ma ale štvalo zo všetkého najviac. Stálo ma to veľa síl a niekoľko ťažkých a dlhých dní, kedy som samu seba prehovárala, že sa na to nesmiem vykašlať a zahodiť tie ťažké 4 mesiace, počas ktorých som dokázala schudnúť hmotnosť malého človeka. A nakoniec som to dokázala a bola som na seba naozaj hrdá. Konečne som motivovala samu seba a mala som na tréningoch pocit, že mi to aj akosi začalo ísť a hlavne, že ma to znova baví a napĺňa. A že som po cvičení skutočne šťastná. Ale moja radosť netrvala dlho a prišla ďalšia kríza v podobe vykĺbeného ramena a nekompromisné ,,tri nedele bez cvičenia" od chirurga na pohotovosti ma rozplakalo už na stole v jeho ambulancii. Nasledujúce dni som stále plakala a to nie len kvôli tomu, že nemôžem cvičiť a že to je zase v háji, ale hlavne kvôli tomu že to neskutočne bolelo. V noci som nedokázala spať a budila som sa každých 15 minút na bolesť, akú som dlho nezažila. Nepomáhali žiadne lieky proti bolesti, v žiadnej polohe som nedokázala zaspať. Po dvoch týždňoch som dokázala rukou aspoň čiastočne hýbať a dnes už chodím aj na crossfit ale cvičím zatiaľ s obmedzením. Pomaly som z toho najhoršieho vonka nie len čo sa ramena týka ale hlavne po psychickej stránke. Zase som šťastná. Zase sa všetko začína pomaličky vracať do starých koľají.
Veľmi ma nakoplo aj to, že môj blog sa druhý rok po sebe ocitol v súťaži BLOGER ROKA. Uvedomila som si, že toto bolo vždy také moje miesto, ktoré som tak milovala. Môj malý svet, kde som si vždy mohla písať čo som chcela. Úplne som na to v poslednej dobe zabudla. A popritom mám úžasných čitateľov, ktorí ma vždy dokážu povzbudiť a dodať obrovskú chuť do života. Som Vám tak strašne vďačná a mám obrovskú radosť. Z toho, že moje články stále čítate, aj keď som dva mesiace nenapísala vôbec nič. Že toto miesto denne navštívi toľko ľudí a stále sa vracajú. Že mi ľudia píšu krásne maily a nech mám akokoľvek zlý deň, povzbudivý mail od cudzieho človeka je niečo, čo mi dokáže vždy do očí vtlačiť slzy radosti.
Keď som si niekedy pred skoro 3 rokmi zakladala blog, vôbec
som nevedela, či to niekto bude čítať a či to niekoho bude zaujímať. Či si
nebudem písať len tak pre seba a či to nebude veľký trapas. Ani by mi
nenapadlo, že sa raz môj malý blog o mojom živote ocitne v celonárodnej súťaži o
najlepšieho blogera roka a to dokonca dva roky po sebe. Je to úžasný pocit
a ja som naozaj strašne šťastná za každé jedno kliknutie, za každé milé slovo,
každého nového čitateľa.
Ak radi čítate moje články, potešíte sa, keď zverejním
nový alebo si niekedy len tak z nudy kliknete a čítate, budem nesmierne šťastná
a vďačná, ak mi v súťaži dáte svoj hlas. Hlasovať môžete NA TOMTO MIESTE.
Z celého srdca Vám ĎAKUJEM za obrovskú podporu, Ste najlepší
a ja viem, že písať tie často - krát nezmysly má celkom zmysel. Ja Vám zato
sľubujem, že nech už príde do môjho života akákoľvek kríza, dvojmesačnú
pauzu v písaní už nikdy neprinesie.
ĎAKUJEM.
S láskou
Vaša
- 20:24
- 5 Comments
